Oľga Paštéková maľuje aj vlkov a nezľakla sa ani živého. Teraz vystavuje v nitrianskom Bunkri
Na prechádzku čarovnou výtvarnou krajinou v Nitrianskej galérii pozýva výtvarníčka Oľga Paštéková (1984). Jej výstava Bludičky (kurátor Vladimír Beskid) je v priestore nazvanom Bunker. Umelkyňa predstavuje okrem iných nových diel aj sériu svietiacich lámp, ktoré predurčujú názov a atmosféru prehliadky. Ide o Bludičky a Svetlušky (Lampyris Noctiluca), ktorých lúče vykresľujú obrysy vtákov, zvierat, mesiaca či smutných vŕb. Autorka nám porozprávala o prameňoch a zmysle svojej zaujímavej tvorby.
Oľga Paštéková: cyklus „Ghosts of the City“, 121x104 cm, akryl na plátne, 2022
Najnovšiu výstavu máte v galerijnom priestore, ktorý sa volá Bunker. K čomu vás inšpiroval?
Mám rada výzvy, ktoré ma posúvajú ďalej a nútia premýšľať. Láka ma vytvárať akési krajiny, ktoré človeka pohltia. Posúvam tradičný závesný obraz do nových súvislostí – či už ide o narušenie jeho tvaru, alebo umiestenie do novej situácie v priestore. Chcem, aby diváka prekvapil, narušil jeho očakávania, aby mu obraz priamo vletel do očí.
Obraz sa však vraj vyníma najlepšie na čistej bielej stene v neutrálnom priestore.
No mňa priťahuje práve opak. Duch nezvyčajných miest, ktoré v sebe nesú históriu a rôzne osudy. Každý obraz pôsobí inak vo vzťahu ku konkrétnemu priestoru. Navzájom sa ovplyvňujú a vznikajú nové napätia a vibrácie. Bunker je podzemný priestor – temný, plný úzkych chodieb i istou mysterióznosťou. Práve to ma inšpirovalo pracovať s prostredím ako celkom a vytvoriť situáciu, v ktorej sa divák stáva súčasťou diela.
Je takým podnetným prostredím aj Petržalka? Pochádzate odtiaľ a ste na Petržalku hrdá. Čím bolo pekné detstvo na sídlisku?
Vnútrobloky, preliezky, výklenky. Pamätám si rôzne zákutia, hry na dvore, otvorené okná – keď som niečo potrebovala, stačilo zakričať. Aj keď bol čas na obed. Petržalka bola pre mňa silnou a dlhodobou inšpiráciou. Fascinovali ma rozsvietené okná po zotmení – každý byt ako samostatný príbeh. Kontrast medzi prísnou geometriou panelákov a organickou nepravidelnosťou stromov je pre mňa dodnes vizuálne silný. Myslím si, že sídlisko má svoju špecifickú poéziu.
Námetom vašich diel sú často zvieratá a legendy o nich, aj divočina, v ktorej žijú. Vzdali ste hold napríklad vlkovi. Znamená to, že milujete divočinu?
Začalo sa to už v detstve. Vlk je jednou z najvýraznejších postáv rozprávkového sveta a postupne sa stal aj ikonickým motívom mojej tvorby. Dlhodobo sa venujem jeho symbolike, mytológii aj príbehom, ktoré sa k vlkovi viažu. Postupne sa pridávali aj ďalšie zvieratá našich lesov – najmä tie, ktoré sú často vnímané negatívne. Predátory, vlky, medvede, rysy či dravé vtáky sú dôležité pre rovnováhu v prírode, no spoločnosť ich často vníma s predsudkami.
Stretli se už vlka? Ste odvážna? Ako sa to prejavuje v tvorbe?
Áno, stretla som sa aj so živým vlkom – ale konkrétne zážitky alebo stretnutia sú pre mňa skôr východiskom. V mojej tvorbe nejde o realistické zobrazenie, ale o prácu s imagináciou a pocitmi. A či som odvážna? Možno áno. Životné skúsenosti, aj tie menej príjemné, človeka formujú a posilňujú. S humorom môžem poznamenať, že aj základná škola v Petržalke.
Súčasťou vašich expozícií sú objekty zvané domčeky. Kedy ste vytvorili prvý a ako taký domček vzniká? Čím sa líšia jeden od druhého? Rozoberajú sa spolu s výstavou, alebo ich zachováte? Kde ich skladujete?
Prvý „domček“ vznikol približne v roku 2022 pre konkrétnu výstavu, ktorá mala ambíciu pracovať aj s detským divákom. Vtedy som prvýkrát výraznejšie použila svetlo – fascinovala ma priezračnosť farieb, ktorá sa cez svetlo odhaľuje. Postupne pribúdali objekty vytvárané z plátna a dnes pracujem aj s recyklovanými lampami – zbieram ich po bazároch a dávam im nové tienidlá, nový život. Každý objekt je iný, vzniká intuitívne a reaguje na konkrétnu situáciu alebo priestor. Skladovanie je trochu komplikované. Objekty sú náročnejšie než klasické plátna. Väčšinou však cestujú po výstavách alebo fungujú v iných priestoroch, niekedy dokonca v súkromných interiéroch, kde ďalej žijú.
Podnikli ste dobrodružné cesty do zahraničia, kde ste sa prejavili ako ochranárka prírody. Čo bolo najzaujímavejšie a ako ste skúsenosť umelecky spracovali?
Na cestách vnímam najmä vzťahy medzi človekom a prostredím – ako krajina alebo mesto nažíva alebo pristupuje k prírode, k faune a flóre. Silnú skúsenosť som mala napríklad na Sardínii, kde som vnímala ničivé požiare, ktoré zasahovali celé územia. Počas rezidenčného pobytu som sa túto skúsenosť snažila spracovať. Inšpiráciou sa stali aj miestne citrónové sady. Začala som pracovať s citrónovou šťavou ako s maliarskym médiom – podobne, ako sme ju v detstve používali na tajné písmo.
Mystérium citróna?
Áno, maľujem šťavou na papier a obraz následne vyvolávam teplom. Táto technika sa objavila v sériách Non finito a Preludes.
Vraj pri tvorbe používate živly, napríklad oheň, ale tiež asfalt či svetelné lúče. Máte stále čo nové skúšať?
Moja tvorba sa postupne vyvíjala aj cez materiály. Začínala som s baliacim papierom či nájdenými dverami, neskôr prišiel sololit a plátno. Pracovala som s asfaltom, olejom, akrylom, tušom, používala som škrabanie, maskovanie aj deštrukciu. Postupne sa objavili maľby na dreve a neskôr aj práca s ohňom. Spočiatku som k nemu pristupovala s rešpektom, dnes ho používam ako rovnocenný maliarsky prostriedok. Na začiatku môže požiar pôsobiť ako koniec, ale z ohňa môže znovu vzniknúť život (ako mýtický Fénix). Momentálne ma veľmi zaujala technika airbrush, ktorú rozvíjam na plátne. Neustále mám potrebu skúšať nové prístupy a posúvať hranice média.
Patríte do nejakej umeleckej tvorivej skupiny alebo ste sólová hráčka? Kde sa cítite najlepšie?
Výtvarník väčšinou pracuje individuálne. Samozrejme, spolupracuje s kurátormi či teoretikmi. Ja už dlhší čas spolupracujem s Vladom Beskidom. Tieto kontakt a rozhovory sú pre mňa veľmi podnetné a posúvajú ma k ďalšiemu uvažovaniu a výskumu. Potom však príde moment, keď sa človek musí zavrieť do ateliéru a pracovať sám.
Poznáte aj Viedeň, nechceli by ste žiť tam?
Viedeň poznám naozaj veľmi dobre, mám tam ateliér a trávim tam približne polovicu týždňa. Zatiaľ si nemusím vyberať medzi mestami – a to je výhoda – keďže sú tak blízko.
Aké sa vám zdá umelecké prostredie na Slovensku? Čo vám dali vaši pedagógovia Csudai, Fischer, Popovič?
Každý človek, ktorý vám vstúpi do života, vo vás zanechá stopu – pozitívnu aj negatívnu. S Vladimírom Popovičom som si dobre rozumela. Silnou skúsenosťou pre mňa bol pobyt vo Viedni u Daniela Richtera. Bolo to vytrhnutie a vstup do iného prostredia. Nikto ma tam nepoznal, neporovnával – bola som jednou zo stoviek študentov. Diskusie boli otvorené a často veľmi priame, čo bolo náročné, ale zároveň podnetné. Zahraničné skúsenosti dávajú človeku širší kontext a možnosť reflektovať dianie vo svete. Myslím si, že je dôležité vystúpiť z komfortnej zóny.
Obdivujete nejakých výtvarníkov u nás alebo vo svete?
Obdiv k umelcom sa časom mení. Kedysi ma silno ovplyvňovali napríklad Adriena Šimotová, Peter Doig, Josef Bolf či českí dekadenti, najmä František Kobliha. Zo starších autorov ma oslovili aj japonskí majstri ako Hiroshige či Yoshitomo Nara. Neskôr ma zaujal napríklad Georg Baselitz, ale aj streetartový Klaus Dauven či Katharina Grosse. Zároveň sa snažím zostať otvorená aj voči novému, čo prichádza, hoci nie všetko mi je blízke. Sledujem aktuálne dianie a výstavy v zahraničí – nedávno som napríklad videla výstavu Wesa Andersona v Londýne, ale zaujíma ma aj klasické umenie, napríklad Turner a Constable v Tate Britain.
Poznáte Nitru? Zvečníte ju niekedy?
Skôr ma priťahujú industriálne alebo opustené miesta – taký „urban exploring“. To je prostredie, ktoré ma vizuálne aj tematicky baví. Ale kto vie – možno raz aj Nitra.
Ako svoje výstavy a diela pomenovávate? Je pre vás slovo dôležité?
Názov alebo sprievodný text môže divákovi pomôcť naladiť sa na dielo, otvoriť jeho čítanie alebo podporiť imagináciu. Ale najlepšie je prísť sa presvedčiť osobne – napríklad do nitrianskeho Bunkra, či tam tie „bludičky“ naozaj žijú.
Súvisiace články
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.