Aj poháre môžu mať roztancované nožičky. Patrik Illo pracuje so sklom ako dizajnér aj ako umelec

Venujete sa sklu ako dizajnér, ale aj vo svojej voľnej tvorbe. Sú dnešní zákazníci konzervatívnejší a uprednostňujú tradičné tvary, alebo si žiadajú skôr niečo inovatívne?

Nemám jeden typ klienta, pretože sa venujem rôznym typom výrobkov, od priemyselného dizajnu skla vyrábaného pomocou strojovej výroby v miliónoch kusov až po unikáty, konceptuálne objekty. Škála ľudí, ktorí si niečo z toho kúpia alebo pozrú v galérii, je preto veľmi široká.

Niektoré vaše poháre majú roztancované nožičky, legendárnu „Zlatú Zuzanu“ ste položili šikmo a vo vašej úprave sa dá na stole rozhojdať, jemne zdobené vázy majú tvar zaváraninového pohára… Rád sa takto zahrávate s návštevníkmi galérie či so zákazníkmi?

Hlavne sa rád zahrávam s materiálom, s históriou, so všetkým možným. Keď tvoríte, najprv musíte mať nejaký dôvod, prečo by malo vzniknúť niečo nové. Tak sa snažím nájsť nové riešenie niečoho, čo už bolo dané.

Otvárate novú výstavu v nie celkom tradičných priestoroch. Už ste niekedy vystavovali v kine?

Raz, na tomto istom mieste, keď sa v Bratislave v Starom Meste nedávno otváral nový priestor Edison Filmhub na Baštovej ulici. Sú tu dve malé kinosály, kaviareň a sklárska galéria. Je to multifunkčný priestor a verím, že sa rozbehne aj výstavná časť.

Pri úžitkovom výrobku je popri estetike rozhodujúca funkčnosť, pri umeleckej tvorbe emócia či asociácie, ktoré majú vyvolať. Vaša výstava má názov Z archívu. Čo všetko sa dá nájsť vo vašom archíve?

Veľa, tu ukazujem iba malý výber z tvorby. Výstava je súčasťou inej akcie, krstíme monografiu, ktorú sme dali dokopy s kurátorom Petrom Novým a grafickým dizajnérom Petrom Nosáľom, ktorá ukazuje celú šírku mojej tvorby od umenia až po priemyselný dizajn. Na výstavu som vybral akýsi stred, práce, ktoré sú na hrane: môžu byť funkčné, ale zároveň majú aj nejaké posolstvo, ideu, emóciu. Často technológia generuje ideu a musíme prísť na to, ako to vyrobiť.

Táto monografia má nezvyčajný názov Niečo nie je nič. Znamená to, že viete urobiť z ničoho niečo?

Bol to viac-menej pracovný názov, ale už sme ho nechali, aj keď kniha má silný grafický zámer a pracuje priamo s mojím priezviskom Illo. Publikácia predstavuje moju tvorbu, veci, ktoré som navrhol a ktoré sa vyrobili. Prvá časť knihy pomenúva československé sklárske umenie a dizajn od 70. rokov 20. storočia po súčasnosť a v ďalšej časti sa blíži ku mne, moja tvorba je tu rozdelená na tri základné oblasti – umenie, art dizajn a dizajn a každá z týchto častí postupuje chronologicky, od mojich školských prác až po dnešok.

Sklárstvo si na Slovensku ako jedno z mála odvetví udržiava tradíciu, aj keď dnes fungujú iba dve sklárne – Lednické Rovne a Katarínska Huta. Vy ste spojený s oboma týmito miestami. Ako?

S Lednickými Rovňami som spojený od svojich študentských čias a pôsobím tam ako dizajnér. Je tam sklárske múzeum, RONA galéria, kde pravidelne vystavujú európske sklárske dizajnérske špičky, organizujeme sympóziá. Oblasť Novohradu má tradíciu ako centrum sklárstva na Slovensku. V Kokave nad Rimavicou v priestore Starej školy majitelia organizujú rôzne podujatia spojené so sklom. Napríklad pri medzinárodných študentských sympóziách, na ktoré prišli Poliaci, Česi, Maďari, Rumuni aj Ukrajinci, sme spolupracovali s miestnymi sklárňami v Katarínskej Hute a v Poltári.

Pôsobili ste ako sklársky dizajnér aj v Čechách a v Poľsku, pravidelne sa zúčastňujete na medzinárodných sklárskych sympóziách – môžeme byť dnes na našu sklársku výrobu hrdí? Má dobré meno vo svete?

Trocha sme stratili tým, že sme sa oddelili od Českej republiky, pretože v zahraničí si československé sklo potom automaticky spájali s českým sklom, v Čechách majú omnoho viac sklární aj umelcov. Na Slovensku sme menšia sklárska komunita, aj menší trh, ale máme dosť zaujímavých mladých autorov, ktorí sa snažia presadiť. Dnes už nie sú len veľké sklárske centrá, výroba a tvorba sú rozložené, nie je jednoduché umiestniť sa na medzinárodnej scéne, ale každý robí, čo vie.

Ako hlavný dizajnér sklární RONA ste sa tieto sviatky dostali so svojou prácou do mnohých slovenských domácností, pretože známy obchodný reťazec ponúkal zákazníkom vínové poháre z "vašich“ sklární. Je to pre vás dobrá správa?

Určite je to dobrý marketing, ako sa značka môže zviditeľniť, keď sa dostane aj do domácností, ktoré o nej nevedeli. Keď sa im predstaví, môžu si ju začať všímať.

Ku sklárskemu remeslu ste sa dostali už na strednej škole, je pravda, že dnes už sklárska škola v Lednických Rovniach nefunguje? Nie je to škoda? Ako si potom sklári vychovajú svojich nástupcov?

Táto škola skončila, aj keď časť výučby sa presunula do združenej školy do Púchova, ale už to nie je v tom formáte. Škola, ktorá pripraví ďalšie generácie sklárov, veľmi chýba. Umelcov je vždy dosť, ale remeselníci chýbajú všade, nielen na Slovensku.

Na vysokej škole vediete sklársky ateliér. Odkiaľ k vám teda prichádzajú študenti?

Rôzne. Zaviedli sme prvé dva roky prípravný kurz skla, pre študentov, ktorí nemajú so sklom žiadnu skúsenosť, aby mohli potom v štúdiu pokračovať. Takže tým trocha suplujeme tie chýbajúce stredné školy.