V Galérii Čin Čin lieta srdce zvonu

Galéria Čin Čin je prepojená výkladom s ulicou. Vo výklade je umiestnená inštalácia mladej keramikárky Gréty Kušnírovej, čerstvej absolventky Ateliéru skla, keramiky a porcelánu na pražskej UMPRUM.

Keďže Grétina diplomová práca bola nominovaná na prehliadke českého designu (Designblok 2025) medzi najlepšie prezentácie, mohla som si prečítať rozhovor, v ktorom rozpráva o svojej tvorbe.

Zaujali ma Grétine farebné Chin Chin (Čin čin) čaše. Vytvorila ich, lebo má rada drinky a nepáčili sa jej bežné poháre a čaše na ne. Grétine koktailové čaše vyzerajú ako sladké bonbóny v pastelových farbách.

Tri červené stolíky

Práve tieto Čin čin čaše boli impulzom, prečo ju galeristka oslovila. Napísala jej, že v galérii Čin Čin predsa takéto čaše nemôžu chýbať a ponúkla jej spoluprácu. Gréta dotvorila vianočnú výstavu a do výkladu vyrobila tri červené stolíky, na ktorých sú nainštalované Čin čin čaše, vázy a šálky na kávu.

„Návštevníka upútajú aj dva objekty zavesené v priestore – kovová maska sochárky Katy Kissoczy a obojstranná maľba Ivany Oroszovej na dreve,“ pokračuje galeristka. „Ivana každý rok namaľuje pre Decembrové stopy obrázok s témou Malého princa, ktorý sa stáva symbolom zázraku a dobra.“

Skrátka, každý tvorca prináša svoj rukopis a kúsok svojho vnútorného sveta. Pozornosť vzbudzuje napríklad tiež reliéf nazvaný Zvon s lietajúcim srdcom. Jeho autorom je mladý výtvarník Peter Šulavík. Vraj si zvon so zimným sviatočným časom podvedome spája, ale zaujíma ho aj jeho tvar a stavba:

„Zvon tradične tvoria dve hlavné časti – telo a srdce. Zistil som, že podľa typu zvonenia môžeme hovoriť o zvonoch s padajúcim srdcom a o zvonoch s lietajúcim srdcom. Tieto slová mi zneli metaforicky, akoby neopisovali len zvony.

V zaoblenom reliéfnom tvare zvonu ústiaceho do ostrej hrany, jej nasmerovaním do prázdnej plochy s drobnou farebnou stopou žiarivej modrej, som sa pokúsil ten pocit vyjadriť.“

Investovať do umenia?

Zaujíma nás ešte, či kupujú ľudia v galérii aj darček na Vianoce, či sa niečo od vlaňajška zmenilo, či sme si už zvykli investovať do umenia. Galeristka nám to potvrdila už v minulosti a opäť prisviedča:

„Áno, a myslím, že sme k tomu aj prispeli. Pred dvanástimi rokmi sme mali nápad osloviť výtvarníkov s prosbou, aby namaľovali obrázky malého formátu 30 × 25 cm, ktoré by mali rovnakú symbolickú cenu.

Princíp rovnocennosti umožnil záujemcom vybrať si dielo, ktoré ich oslovilo, bez ohľadu na cenu či meno autora. Pre mnohých to bol iniciačný moment, keď si začali vytvárať svoju vlastnú malú zbierku a zároveň mohli obdarovať blízkych originálnym darčekom.

Prvotne ani nerozmýšľali o ďalšom zhodnotení. Mnohí z autorov, ktorých prezentujeme na výstave, za uplynulých dvanásť rokov výrazne investične narástli. Zhodnotenie ich tvorby sa odráža na výsledkoch aukcií či na výstavách v kvalitných zahraničných galériách."

A ako prežíva Vianoce galeristka? Dá nám tipy aj na ďalšie sviatočné výstavy?

„Môj vzťah k Vianociam je rozporuplný. Mám ich rada, ale zároveň sú pre mňa aj veľmi smutné. Mojím najmilším obdobím je čas adventu, kedy sa stretávame v galérii s návštevníkmi, so známymi a s priateľmi.

Čím som staršia, tým viac sa snažím namiesto umývania okien a veľkého upratovania vyčistiť svoju myseľ, vzťahy a urobiť si akýsi pomyselný poriadok v živote. Ku každoročným rituálom doma patrí aj nainštalovanie obrazov s vianočným motívom.“

Dorota Vlachová rada chodí na výstavy a vo vianočnom období sa chystá aj do zahraničia. „Pôjdem do Prahy na výstavu Šperk a figúra v Umeleckopriemyselnom múzeu a na výstavu Romana Ondáka v Kunsthalle. Nevynechám ani výstavu Mariny Abramovič v Albertina Modern vo Viedni."