Jalovosť vyprázdnených národných symbolov. Ján Triaška má v Trnave Totem
Po zrušení Kunsthalle, personálnom, odbornom aj ideovom rozložení Slovenskej národnej galérie, po útokoch na súčasné vizuálne umenie zvlášť a nezávislú kultúru vo všeobecnosti zo strany vedenia ministerstva kultúry, pri vajatajúcej Galérii mesta Bratislavy sa trnavská Galéria Jána Koniarka ukazuje aj Bratislavčanom ako blízky ostrov pozitívnej deviácie. Tá patrí dlhodobo k najagilnejším slovenským inštitúciám prezentujúcim súčasné výtvarné umenie.
Ján Triaška: Pohľad do výstavy. Totem
Nezmenilo sa to ani s príchodom nového riaditeľa. Naopak. I keď niekedy je otázne, či občas ambície nejdú až za jej reálne možnosti (personálne, priestorové i finančné). Táto výčitka sa však rozhodne netýka súčasných dvoch výstav v Synagóge – Centre súčasného umenia. Obe sa môžu formálne i obsahovo výrazne líšiť, predsa len majú niečo spoločné. Využitie nových technológií, posun za hranice východiskových tradičných médií i práca či referencia na špecifický priestor synagógy.
Na najvyššom poschodí predstavuje sochárka Lucia Čarnecká (kurátorka Lucia Kotvanová) svoj projekt Veleta. Jadrom je dematerializovaná socha, temer „sakrálna“ a zvuková inštalácia. Ak jej práce charakterizuje istá farebná i výrazová utlmenosť, opakom je projekt Jána Triašku Totem.
Návštevníka hneď pri vstupe do výstavných priestorov vítajú dva obrovské „totemy“ – do štyroch „poschodí“ či „levelov“ navŕšené veľkoformátové maľby. Tie nesú všetky rysy ostatnej autorovej tvorby: výrazná farebnosť, občasné textové vstupy, expanzia obrazu do priestoru a politický statement. Teraz ešte viac rozvíja témy symbolických motívov, kolážovitú kompozíciu, farebnú plošnosť a referencie na rôzne slovenské mýty a ich nositeľov – valachov, valašky a podobný „folkloristický“ gýč.
Téma totemu sa však tým nekončí. Nájdeme ho jednak na obrazoch samotných i v 3D realizácii na poschodí. Tu sa patrí spomenúť aj inú totemovú referenciu na Brancusiho Nekonečný stĺp: Totemy, dielo A. Mona Chiça a L. Tkáčovej. Ako „stavebné kamene“ použili univerzálny kultúrny symbol – obhorené knihy. U Triašku je ním model Kriváňa, kľúčovej hory slovenskej mytológie, tej politickej vrátane. Ten sa, mimochodom, dostal aj na našu päťcentovú euromincu, a bol aj na jej 20-halierovej predchodkyni.
Upínanie sa k hore je však vo všeobecnosti súčasťou našej kultúrnej tradície (v Čechách to bolo skôr mesto – Praha). Paradoxne, je to niečo, čo sme len „zdedili“ ako prírodný úkaz, a nie vytvorili. Politických čítaní totemov – často ako úplne jalových nacionalistických symbolov a naratívov je tu omnoho viac a tvoria aj východisko pre (veľmi dobrý) kurátorský text Zory Rusinovej. Jeho rozšírenú verziu možno nájsť aj v katalógu k výstave.
Triaškovmu projektu dominuje demýtizovanie ako jasné politické gesto. Ak sa pre niektorých našich politikov stalo narábanie s dávno vyprázdnenými „národnými symbolmi“ základným pracovným inštrumentom, autor ponúka alternatívnu interpretáciu. Ostatne, akési zrkadlo im nastavuje aj drobná intervencia do priestoru synagógy – za „totemami“ umiestnil pop-up minipieskovisko, kde detské formičky majú tvar práve Kriváňa.
Mimochodom, sama budova svojou funkciou nesie pre našu kultúru a dejiny silné posolstvo v kontexte historickej tragédie slovákštátu, ku ktorému sa teraz kdekto na rôznych úrovniach, priamo či nepriamo, hlási. Otázne je, ako by aj pod týmto vplyvom reagovala verejnosť, ak by Triaška vstúpil rovno do verejného priestoru mimo múrov galérie. Niečo nám naznačí barbarské poškodenie umeleckého diela organizované bánovskou samosprávou – tá nechala modernistické sochárske dielo premaľovať národnou symbolikou.
Súvisiace články
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.