Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Zberateľove otázniky
Začiatok cesty každého – naslovovzatého a nie slovo problematizujúceho – zberateľa výtvarného umenia spoľahlivo určuje akosť jeho záujmu o umenie. Na konci cesty ho predstavuje verejnosti jeho zbierka a za tou veľmi často spoznávame osobnosť. V renesancii povedzme osobnosť florentského aristokratického mecenáša, v baroku zasa antverpského súkenníka či benátskeho lodiara, včera a dnes vlastne kdekoho majetnejšieho. V démonicko-obludnej podobe napríklad Občana Kanea Orsona Wellesa. Pravda, k najrešpektovanejším zbierkam patria tie, ktoré vytvorili samotní umelci. Príkladom za ostatné môžu byť zbierky obrazov a grafík Rembrandta van Rijna z Leidenu či objektov a obrazov Jana Švankmajera z Prahy, alebo grafík a tlačí Rudolfa Filu z Příbrami.
Jiří Načeradský: Po koupeli (1987, olej na preglejke)
Dobrodružná povaha a potešenie z príbehov
Na Slovensku sú zberatelia a ich súkromné zbierky – predovšetkým moderného umenia – nezriedka využívané pre rôzne aktivity vo verejnom priestore. Pravda, ide o záležitosti ostatného štvrťstoročia a rovnaké obdobie zároveň limituje vkusovú hranicu zberateľského záujmu o práce súčasného umenia. Samozrejme, viacerí zo zberateľov si našli cestu aj k umeniu mladších umelcov, hovoríme však o väčšinovom vkuse slovenských zberateľov a galeristov.
Nazdávam sa, že aj na domácej scéne čo ako lenivý takzvaný umeleckohistorický diskurz si začína pomaly uvedomovať vážnosť zmien spočívajúcich aspoň v náznakovo popísaných skutočnostiach. Totiž samotná existencia kvalitných súkromných zbierok bude mať čoraz väčšiu účasť na rôznych korektúrach takzvaného kanonizovaného náhľadu na slovenské moderné a postmoderné výtvarné umenie.
Ale čím a kým kanonizovaný náhľad? Donedávna inštitúciami zriadenými štátnym aparátom a jemu podriadenými, čiže celkom prakticky štyridsať rokov „kanonizovanými“ inštitúciami podriadenými komunistickej moci, ktorá cenzorskými praktikami presadzovala ideologické kritériá pri „tvorbe“ onoho náhľadu. Napokon v zbierkovom fonde i praxi niektorých štátnych galérií by sme zrátali horko-ťažko na prstoch jednej ruky prípadné zásadné hodnotové zmeny. Ak k tomu prirátame v istom zmysle „trendovú“ novinku s vydávaním knižných publikácií reprezentujúcich a propagujúcich i monografické témy súkromných zbierok, potom tu máme ďalšie (možné) prehĺbenie spoločenskej rozpravy a teda aj zmeny korigujúce nasvietenie tak či onak problematického kanonizovaného pohľadu na cesty a príbehy nášho výtvarného umenia. Našťastie medzi prvé závažnejšie publikácie tohto druhu patria knihy, ktoré vznikli v súvislosti so zberateľskými aktivitami Ivana Melicherčíka.
Ivan Melicherčík (1944) je novinár, absolvent štúdia žurnalistiky na bratislavskej FFUK a na pražskej FFKU. Neviem, či podľahol zberateľskej vášni z túžby spoznávať výtvarné umenie takrečeno intímnym kontaktom, alebo je to ušľachtilý sprievodný prejav jeho cestovateľských záľub. Viem však, že za jeho nemalými zbierkovými fondmi stojí dobrodružná povaha a potešenie z príbehov, ktoré sa namotávajú na pomyselnú cievku jeho – ako ju sám nazval – zmluvy s diablom.
Načeradský v zbierke Melicherčíka
Ivan Melicherčík bol u nás prvolezcom v zverejňovaní tematických súborov svojich zbierok, ktoré sprevádzal obsiahlymi katalógmi, ale aj knižnými publikáciami. Najnovšie monografiou Jiří Načeradský v zbierke Ivana Melicherčíka. Knihu uvádzajú kratšie texty Ivana Melicherčíka, galeristu Petra Macha a akési ódické vyznanie maliara Jiřího Načeradského, pochopiteľne, že vyznanie tomu, kto rozmnožuje svoju zbierku „obratnou rukou stvořenou k úžasu znalců a pro radost nám“. Nasledujúce strany a dvojstrany s reprodukciami Načeradského obrazov a kresieb i desiatok dokumentárnych fotografií v čosi vyše dvestostranovej knihe nám dobre predstavia výtvarné dielo, ale aj zopár výrazných zmien v knižnej stratégii jeho prezentácie.
Predovšetkým ide o monografiu, čiže o klasické predstavenie diela jedného autora, ale neklasicky z jednej zbierky, ktorá si však trúfa predložiť čitateľovi ucelený obraz, prípadne dielo predstaviť vrcholnými prácami z dôležitých etáp jeho tvorby. Pravda, v tomto momente nastupujú dosť výrazné odlišnosti. Celý sprievodný obrazový materiál ako keby rezignoval – a vlastne aj ignoroval – zvyčajné analytické sondy, rôzne upozorňovanie na konotačné väzby a sústredenejšie sledoval a dokumentoval predovšetkým život konkrétneho diela. Čiže sledoval frekvenciu jeho zastúpenia na výstavách v rôznych galériách a pri iných kultúrnych podujatiach, ako aj publikovanej kritickej reflexie.
Nepochybne to spôsobila zmena perspektívy pohľadu umeleckého historika či esejistu a zberateľa. Jeden zvyčajne prichádza k dielu vysledovať a pochopiť komplex príčin a následkov, popísať ich a ponúknuť hodnotové zaradenie diela. Druhý sa zvyčajne začne zaujímať o dielo vo chvíli jeho – aspoň čiastočnej – kanonizácie, hoci ani onen druhý sa nemusí priečiť hlbšiemu odbornému záujmu. Pravda, v každom prípade sú rozdiely v ponore do priestoru jazyka a imaginácie dosť veľké.
Inšpirujúci most
Aktivity Ivana Melicherčíka však predstavujú inšpirujúci most medzi oboma prístupmi k výtvarnému dielu. Napokon, jeho kniha o maliarovi Jiřím Načeradskom je toho dostatočným dôkazom.
Český autor prácami z polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia vstúpil vari najexplicitnejšie do pomyselnej rozpravy o domácu podobu novej figurácie. Nielen všetkých presvedčujúcim využitím maliarskej inšpirácie fotografickým médiom a novo prezentovanou podobou výbušnej expresie. Na Slovensku, pravda, smerovali dotyky s novou figuráciou k podstatne iným príbehom. Dramatickosť ľudskej figúry, ktorú Načeradský zadefinovával znakovou skratkou grotesky a farebnou expresiou, našla u nás dvoch veľkých autorov – Milana Paštéku a Jozefa Jankoviča –, ktorí v kontakte s novou figuráciou v určitom zmysle zavŕšili proces dobovo aktuálneho problému fragmentarizácie ľudskej figúry. Nepochybne, že v nežičlivých podmienkach totality práve takto prejavená nová figurácia mala mimoriadne významný rozmer a výnimočný význam.
Jiří Načeradský
Maliar a grafik Jiří Načeradský (74) je významným predstaviteľom českého moderného maliarstva. Vo svojich dielach sa zameriava na ľudské telo a postavy, ktoré zobrazuje „so zmyslom pre grotesknú nadsázku a svieži prednes“. V rokoch 1957 – 1963 vyštudoval Akadémiu výtvarných umení (AVU) v Prahe u profesora Vlastimila Radu. Samostatne vystavuje od roku 1967. Koncom 60. rokov dva roky študoval a tvoril v Paríži. Počas normalizácie ho ako umelca režim bojkotoval a Načeradský sa živil reštaurovaním fasád historických budov. V roku 1987 sa stal členom voľného umeleckého zoskupenia 12/15 Pozdě, ale přece. Po nežnej revolúcii pôsobil ako vedúci Ateliéru figurálnej a monumentálnej maľby na pražskej AVU a na Fakulte výtvarného umenia VUT v Brne. V roku 1991 ho menovali profesorom. Jeho diela sú zastúpené v zbierkach množstva českých galérií vrátane Národnej galérie, Galérie hl. mesta Prahy, ale aj parížskeho Centre Georges Pompidou.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.