Tisíc očí maliarky Oľgy Bartošíkovej

Holíč, rodný dom, matka, starý holíčsky zámok, okolitá príroda patria k vašim mnohým inšpiračným zdrojom v tvorbe – od hyperrealistických portrétov po snové vízie. V čom sa cítite ako dcéra tohto írečitého kúta Slovenska, kto a čo vás formovalo v detstve a mladosti?

Najviac ma ovplyvnila matka. Pochádzala z roľníckej rodiny. Maminka mala veľký komediálny talent a pekný hlas, bola ochotnícka herečka a kostolná speváčka a vedela pútavo rozprávať. Doteraz si pamätám jej rozprávanie o tom, ako chodila s holíčskym ochotníckym divadlom, ktoré fungovalo pri Katolíckom dome, po okolitých dedinách, o všelijakých komických príhodách, ktoré tam zažívali, keď diváci na predstavení zasahovali do deja. Najčastejšie sa hrával Ferko Urbánek a podobní ľudoví autori, neskôr pribudla aj opereta, Dusíkova Modrá ruža a ďalšie. Maminka svojím nadšením pre divadlo ovplyvnila aj životnú dráhu mojej staršej dcéry, kým mladšia šla v mojich šľapajach. Na moju detskú fantáziu veľmi pôsobilo rozprávanie o dômyselnej „scénografii“ predstavení, ktorá bola dielom miestneho hrobára. Napríklad v inscenácii Radúza a Mahulieny tiekol na javisku „naozajstný“ potok, za kulisami vylievali vodu z vedier do akéhosi koryta medzi nanosenými skalami a potok naozaj zurčal a stekal pod javisko do suda, odkiaľ vodu vynášali nahor a znova ju vylievali… Bol tam aj organtínový strom, za ktorým presvitala postava zakliatej Mahulieny. Vraj na premiéru svojej hry v Holíči prišiel vtedy sám Jiří Mahen.

Ako si spomínate na prvé zážitky spojené s výtvarným umením?

V pamäti sa mi uchovali dve udalosti, skôr náhodné impulzy, ktoré prebudili môj záujem o výtvarné umenie. Mala som sedem-osem rokov, keď mi starší bratanec, ktorý zrejme rád kreslil, ukázal svoj obrázok kopca, z ktorého sa spúšťajú deti na sánkach, a to bol môj prvý silný zážitok z výtvarného diela. O niečo neskôr vo Veselí nad Moravou, kam sme sa na čas presťahovali, mi nejaký americký výtvarník daroval hrudu mokrej hliny, bol tam s celou skupinou, prišli na folklórne slávnosti v Strážnici. Pamätám sa, ako som si v šopke, kam sa liezlo rebríkom, vyčistila zaprášené okienko, postavila pod to stolík a začala som modelovať tú mokrú hlinu prstami…

Kedy ste sa rozhodli, aby sa práve výtvarné umenie stalo vašou životnou cestou?

Keď som v Skalici, dnes nádherne obnovenej, chodila do gymnázia. V sekunde či tercii som na kreslení maľovala vodovými farbami ligotavý mažiar, tuším moje prvé zátišie. Profesor kreslenia, volal sa Sylla, mi dával kopírovať veľké uhľové kresby Mikuláša Aleša. Zrejme vo mne videl talent, lebo povedal vetu, na ktorú som už nikdy nezabudla: „Bartošíková, vy musíte ísť na akadémiu do Prahy.“ Stalo sa tak až po skončení vojny. V rozhodnutí ísť na pražskú akadémiu ma veľmi podporoval divadelný historik Dr. Ján Boor. Obidvaja sme boli Holíčania a on na mňa pôsobil svojím vzdelaním a rozhľadom, výnimočným v malom meste.

Neobávali ste sa v povojnovom roku 1945, či finančne zvládnete štúdium v hlavnom meste?

Peniaze na štúdium nepredstavovali vtedy pre mňa problém. Namaľovala som portréty holíčskeho richtára Malíka a jeho ženy a slušný honorár posilnil moje rozhodnutie ísť na prijímačky do tej Prahy, ktoré som aj spravila v silnej konkurencii. Takto som si mohla financovať svoje štúdiá, kým som nedostala štipendium.

Ako ste v Prahe začínali?

Študovala som spolu s Vierou Kraicovou, ktorá pochádzala z kultivovaného protestantského prostredia v Modre. Prípravku na pražskej akadémii u profesora Minářa sme obidve robili s vedomím, že pokračovať budeme v Paríži na Académie des Beaux Arts, čo bolo aj oficiálne dohodnuté, preto sme usilovne chodili na francúzštinu do Francúzskeho inštitútu. V druhom ročníku som si zvolila maliarsky ateliér profesora Želibského, rodáka z Jablonového, podobne aj Viera Kraicová. Naše parížske plány v meniacich sa politických pomeroch, žiaľ, padli.

Ako sa študovalo a potom žilo mladej slovenskej maliarke v 50. rokoch minulého storočia, keď sa marxisticko-leninské tézy a kritériá násilne aplikovali aj v umeleckej teórii a praxi?

Detstvo a raná mladosť neboli pre mňa šťastným obdobím. Až v Prahe som začala naplno žiť. Praha ma nadchýnala svojou starobylou krásou, riekou, barokovými kostolmi, gotikou, atmosférou veľkomesta, ktoré po vojne ožilo, nádherne rozkvitlo intenzívnym kultúrnym životom. Bola tam výborná Národná galéria, koncerty, výstavy, hudobná Pražská jar. V škole sme si založili gramokrúžok, chodili sme do Rudolfina na koncerty s fotografom Josefom Sudekom, ktorý miloval hudbu a dával nám k dispozícii svoj ateliér s úžasnou gramotékou. Na škole sme maľovali mnoho a dobre a myslím, že sme mali aj úspechy v podobe rôznych ocenení semestrálnych i koncoročných. V poslednom roku štúdií som sa vydala, čo celkom iste bolo pre začínajúcu maliarku šťastím, lebo som sa vzápätí musela venovať materinským povinnostiam a socialistický realizmus sa začínal diať bezo mňa.

Vaše maliarske pôsobenie sa po presťahovaní do Bratislavy spája so Skupinou 4, ktorú ste založili s Vierou Kraicovou, Jarmilou Čihánkovou a Tamarou Klimovou v roku 1958. Čo vás k tomu viedlo?

Všetky štyri sme boli rovesníčky a ako jediné, pravda, okrem Trizuljaka, Bártfaya či Kulicha, sme absolvovali pražské umelecké školy, Kraicová a ja akadémiu, Čihánková a Klimová známu umprumku, vtedy už Vysokú školu umeleckopriemyselnú. Chceli sme robiť umenie moderné a iné. V katalógu k prvej spoločnej výstave v roku 1959 hovoríme: „Usilujeme sa o kompozične disciplinovanú výstavbu obrazu, o pevný definitívny tvar a farbu ako dôležitú obrazotvornú zložku…“

Uvedomovali ste si, že odhliadnuc od jedinečnej zakladateľskej osobnosti, akou bola Ester Šimerová-Martinčeková, patríte k prvej generácii moderných slovenských výtvarníčok, ktoré sa presadzujú v oblasti dosiaľ vyhradenej mužom? Že ste museli čeliť tvrdej konkurencii s početnou prevahou, so spoločenskou i umeleckou prestížou a napriek rozdielnym tvorivým ambíciám aj s rodovou súdržnosťou?

Robiť rozdiely medzi ženským a mužským maľovaním nám nikdy nezišlo na um. Pražské školenie v tom čase nás neviedlo k takým úvahám. Pre nás bolo samozrejmé, že dôležitá je vždy kvalita tvorby, a ak sa dnes existencia Skupiny 4 vyzdvihuje v inom zmysle, tak je to omyl. Ako Skupina 4 sme usporiadali niekoľko spoločných výstav. Na poslednej v roku 1966 v Špálovej galérii v Prahe som vystavovala nový cyklus štrukturálnych obrazov, lepených kovovými fóliami, boli dosť ponuré, depresívne. Moje kolegyne tento môj výtvarný názor striktne odmietli. Potom sa naša skupina celkom prirodzene rozpadla.

V Trnave vystavujete okrem iného sugestívny a veľavravný portrét v nadživotnej veľkosti, nazvaný len Ľ. K. a datovaný 1987. Kto pozná váš životopis, vie, že ide o vášho manžela Ľubora Káru, ktorý bol po auguste 1968 na 20 rokov vyradený z oficiálneho umeleckého diania. Čím si vás váš manžel v Prahe získal?

Oslnil ma ešte ako študentku, rovnako aj mojich pražských kolegov, článkami proti nechlebovskému akademizmu a meštiackemu vkusu. Až neskôr sme sa spoznali osobne. V istom zmysle bol zázračné dieťa, začínal veľmi zavčasu ako kunsthistorik, s veľkými ambíciami a možnosťami, ale aj s rozhľadom a bystrým úsudkom. Bol veľmi ctižiadostivý ako vôbec pražskí kunsthistorici a českí výtvarníci, ktorí sa chceli vyrovnať svetu, aj sa im to darilo. Od stredoškolských štúdií bol ľavicovo, komunisticky orientovaný, a zároveň si bol plne vedomý svojej pražskej úrovne i pražskej tradície po spoločenskej, kultúrnej a odbornej stránke.

Ako potom vyzeralo manželstvo výtvarníčky s výtvarným teoretikom? Viedli ste z profesionálneho hľadiska dve paralelné, len nepriamo sa ovplyvňujúce existencie, alebo ste sa aj priamo podnecovali radami, nápadmi, pripomienkami? Pustili ste vôbec manžela do ateliéru?

Keď sme prišli na Slovensko, zriekol sa Prahy, ale Slováci ho, pravdu povediac, neprijali. Slovenskom bol očarený tak ako Karol Plicka, jazykom, piesňami. Uvedomoval si negatívne dôsledky čechoslovakizmu a mal realistický pohľad na česko-slovenskú otázku, ktorú vnímal z pozície Slováka. Mal nadanie objavovať talenty, ale aj na to, aby talent pozdvihol zo slovenskej malosti na svetovú úroveň. Mňa si ako maliarku nijako zvlášť nevšímal, venoval sa iným, jeho návštevy u mňa v ateliéri boli vzácne, ako aj jeho komentáre. Väčší záujem prejavil až v období, keď bol odstavený. Bola som tolerantná k jeho pracovnej vyťaženosti, ale cítila som sa, pravdaže, ukrivdená. Všetka starosť o domácnosť ležala na mne a mala som pocit, že pre môjho partnera sú moje umelecké snahy vedľajšie a že zelenú dáva iným výtvarníkom. Ale to je zrejme prípad aj iných takýchto manželstiev. Nebolo to slovom ľahké ani jednoduché.

Portréty a autoportréty sú podstatnou súčasťou vášho maliarskeho diela, či už portréty matky, či dvoch sestričiek v priam dokumentárnej, fotograficky presnej podobe, zasadenej do snovej scenérie. Prečo sa divák nemôže ubrániť dojmu, že v niektorých vašich autoportrétoch vidí utajenú drámu?

Vždy som šla naplno, nikdy som nič nepredstierala. Spoločnosť však nebola ani nie je tolerantná. Kedysi som robila nepáčivý, tvrdý realizmus, ktorý v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch odmietali. Vtedy sa u nás cenila, pravda, neoficiálne, abstrakcia. Teraz je to iné a ja sa neprestávam čudovať súčasnému záujmu o moje obrazy, ktoré sa rodili celé desaťročia. Úlohu tu zohrávajú zrejme aj mimoumelecké dôvody, keď je umelec sám sebou a nevzbudzuje ani ako človek sympatie. Vždy som si myslela, že dobre maľujem, asi aj lepšie ako iní. Ale verejnosť ma veľmi nerozmaznávala.

Fascinujúce sú vaše príbehy vecí – zátišia so skleným pohárom, guľôčkou, fľašou, zátišia so štetcami, tým predĺžením maliarkinej ruky aj mozgu a srdca, zátišia, kde sú všetky tie oslnivo, slnečno exotické i krotko domáce jablká, hroznové plody, citróny, pomaranče. Rafinované stvárnenie predmetu navodzuje vedomie jeho inakosti, skrytých dimenzií zobrazovaného. Podobne je to aj vo vašich maliarskych fragmentoch ľudského tela, najmä vo výrezoch tváre, očí…

Celý život som sa bála, aby mi život nezovšednel, vždy som sa usilovala, aby ma očarúval, veď načo ináč by sme žili, aký iný zmysel by život mal, ak by nás neočarúval. Preto aj tie moje multiply, ustavičné zmnožovania a zväčšeniny. Chceš mať tisíc očí, aby si to všetko videla, chceš to zachytiť znova a znova, je v tom istá chamtivosť, rozumej lačnosť, nenásytnosť. Som očarený chamtivý konzument krásy, áno, konzument, lebo to všetko by som chcela mať! Neviem sa toho nasýtiť, idem autom do Holíča a vidím tie nádherné polia a borovice a celú tú zvlnenú krajinu, staré aleje okolo zámku, a idem v Holíči po tej mušličkovej bielej ceste, kde bolo kedysi more, veď odkiaľ odinakiaľ by sa tu nabrali tie úlomky mušlí, po tej cestičke s tým nebom, s tým nádherným svetlom a chcem to dať na plátno.

Ste autorkou viacerých priestorových objektov, ale ako námety ich umiestňujete aj do svojich obrazov – od previazaných kameňov či balvanov, ktoré nazývate pomníkmi, po ženské i mužské busty v lapidáriách. Akoby sa tu stretalo sochárstvo a maliarstvo, motív zdanlivej pevnosti a odolnosti, „večnosti“ s motívom miznutia, zániku…

Môj svet sa postupne zužuje, ale možno, ba celkom iste sa prehlbuje, zintenzívňuje. V mojej tvorbe však stále pretrváva ako to základné – úžas, údiv, očarenie. Pocit, že existuje niečo za tým, čo vidím.

Vo vašej obrazovej básni, čiže kaligrame Môj ateliér z roku 1970, ktorá usporiadaním textu pripomína presýpacie hodiny, ste obsiahli všetko, čím žijete: „…môj ateliér každé ráno a svetlo a okná a vône a stôl a obrazy a plátna a farby a štetce…“ Vyše 60 rokov pôsobíte ako výtvarníčka v slobodnom povolaní v asketickej odlúčenosti, ale aj v obdivuhodnej telesnej a duševnej kondícii. Čo to pre vás znamená v dnešnom svete?

Je strašná škoda, že dnes ľudia prestali myslieť na umenie, akoby neexistovalo a nebolo potrebné! Prekvapuje ma, ako ľahko prišli na to, že sa bez umenia zaobídu, ale nezaobídu sa bez nového auta či dovolenky pri mori! Bezbolestne sa zmierili s tým, že ich obraz, umelecké dielo nezaujíma, najmä keď niečo stojí, tomu sa čudujú, ako to, že sa obrazy nedávajú zadarmo? Kedysi si ľudia kupovali výtvarné diela na splátky v malých predajniach, celá stredná vrstva, každý túžil mať doma obraz. Tieto túžby vyhynuli či hynú. Ľudia sa nezamýšľajú, čo je hodnota v živote, že ideme so vzdelanosťou dole, že sa nekultivujeme, ale barbarizujeme. Desia ma mobily, médiá v spojení s nedostatkom vzdelania, kultúry. Dnes sú ľudia zachvátení prízemnou zvedavosťou, môžu sa všetko dozvedieť, všetko vedia, ale nič necítia ani nechcú cítiť! Asi by sme sa mali poľudštiť. A k niečomu sa vrátiť – ku koreňom? K niečomu, čo by nás spasilo.

Oľga Bartošíková

• Narodila sa v roku 1922 v Holíči.
• V rokoch 1945 – 1950 študovala na Akadémii výtvarných umení v Prahe.
• Od roku 1957 žije v Bratislave.
• Jej manžel, český výtvarný teoretik a kritik Ľubor Kára (1927 – 1994) pôsobil ako šéfredaktor časopisu Výtvarný život a bol iniciátorom i organizátorom mnohých výtvarných podujatí.
• Venuje sa najmä komornej maľbe. Svoje diela prezentovala na samostatných i kolektívnych výstavách doma i v zahraničí, o. i. v Krakove, vo Varšave, v Budapešti, Ríme, Neapole, Berlíne, Halle, Bukurešti, Sofii, Kyjeve, Havane, Chersone.
• Je autorkou viacerých priestorových objektov, o.i. Padajúce hlavy (r. 1970), Besiedka zblíženia (v rámci udalosti Socha piešťanských parkov, r. 1970), keramická reliéfna stena v odbavovacej hale na bratislavskom letisku M. R. Štefánika.