Po filme s Donutilom prichádzajú Nevďačné bytosti. Prečo režisér do úlohy dievčaťa obsadil transherca a modela Dextera Franca?
Vo štvrtok sa do slovenských kín dostala filmová novinka Nevďačné bytosti. Nakrútil ju slovinský režisér Olmo Omerzu a ako je uňho zvykom, opäť sa vo filme zaoberá rodinnými vzťahmi. Vo filme hrá mamu Barbora Bobuľová, slovenská herečka pôsobiaca v Taliansku. Piaty celovečerný film Olma Omerzu mal premiéru na 73. ročníku Medzinárodného filmového festivalu v San Sebastiane a po priaznivom prijatí ho uviedli na ďalších prestížnych festivaloch po celom svete. Filmára sme sa opýtali nielen na jeho dielo, ale aj vlastnú rodinu.
Záber z filmu režiséra Olma Omerzu Nevďačné bytosti.
Po štyroch rokoch od Atlasu vtákov prichádzate s novým filmom, ktorý sa volá Nevďačné bytosti. Kým Atlas vtákov mal ako hlavného hrdinu patriarchálneho podnikateľa v stvárnení Miroslava Donutila, teraz sa znova vraciate k rodinným témam. Prečo? Osvedčili sa vám viac?
Rodina ma vždy fascinovala tým, ako na malej ploche veľmi blízkych vzťahov môže odrážať spoločnosť alebo fenomény doby, v ktorej žijeme. V samotnom základe námetu pre Nevďačné bytosti bola otázka, ako ďaleko sú rodičia schopní zájsť, aby zachránili život svojho dieťaťa, aj keď to znamená prekračovať morálne hranice, klamať a manipulovať. Zaoberám sa tým, ako sa z malých lží môže rýchlo a nebezpečne stať manipulácia, a to vnútri rodiny. Tému, ktorú dnes dennodenne zažívame vo všeobecnej spoločenskej i politickej rovine, som chcel spracovať práve v rodinnej bunke.
V popise k filmu sa píše, že vaše dielo kladie neodbytné otázky, obsahuje vyhrotené emócie, je to dráma s prvkami čiernej komédie a trileru. Vraj takto ste o rodine ešte neuvažovali. Ako vy uvažujete o rodine? Vychádzate z vlastných zážitkov, z pozorovaní alebo z čoho? Je cieľom divákov prekvapiť alebo skôr donútiť k zamysleniu?
Cieľom je oboje – prekvapiť aj donútiť k zamysleniu. A podobne to mám aj v samotnom procese písania. Chcem, aby ma veci prekvapovali, morálne poburovali a aby som viedol dialóg s postavami. Nesúhlasím s tým, akým spôsobom riešia problémy, ale chápem, v akej ťažkej situácii sa ocitajú. Vďaka tomu k nim cítim empatiu. Mám rád dramatické situácie, kde neexistujú jasné voľby, kde všetky riešenia môžu byť do istej miery zlé. Tým diváka nenechávam ľahostajným. Samotný spôsob písania Nevďačných bytostí bol skladaním rôznych myšlienok, ktoré som si zapisoval, a postupne som zisťoval, že medzi nimi existujú spoločné body a obrazy, ktoré sa začali prepájať do príbehu.
Mimochodom, aká je vaša rodina? Prezradíte o nej niečo?
Pochádzam z Ľubľany, zo Slovinska. Otec je bábkar a výtvarník, takže som vyrastal v byte plnom expresívnych postáv, ktoré viseli po stenách. Mama nie je z umeleckej brandže. Mali sme psy a veľa sme boli v prírode. Vlastne také normálne detstvo. Odmalička ma veľmi fascinoval film – na základke i na strednej som chodil do kina temer denne. Vonkajšie dobrodružstvá sa striedali s tým vnútorným svetom.
Podľa čoho ste si vybrali hercov? Ako ste prišli napríklad na Barboru Bobuľovú? A prečo ste obsadili do úlohy dievčaťa transherca a modela Dextera Franca, ktorý vraj používa pseudonym Pseudobásnik – čím vás zaujal?
Barboru som poznal z talianskych filmov a vedel som, že prakticky nehrá v Česku ani na Slovensku. Je to skvelá herečka a mal som veľkú radosť, keď mi písala, že sa jej scenár veľmi páči. Na Dexa ma upozornila kastingová režisérka Mirka Hyžíková, ktorá ho už obsadila do menšej roly v inom filme. Na kastingu bol Dex fenomenálny a s Barborou si skvele sadli. Večer po kastingu mi Barbora poslala fotografie seba v podobnom veku ako je Klára, a tá podobnosť bola neuveriteľná – akoby sa človek díval na rovnakú osobu.
Svetová premiéra filmu bola v San Sebastiane – aké ste mali ohlasy? Sú iné ako z Čiech? Vnímajú rodinu a jej problémy ľudia v rôznych častiach sveta rôzne?
Mám pocit, že sa ľudia po celom svete dokážu na rodinu napojiť podobným spôsobom. Je to dosť univerzálna téma a mám radosť, že film vytvára dialóg. Po projekciách ľudia diskutujú rovnako vášnivo, a je vlastne jedno, na ktorom konci sveta to je.
Keď sme pred štyrmi robili rozhovor v Bratislave k premiére Atlasu vtákov, Miroslav Donutil o vás povedal, že ste „mierumilovný Slovinec“. Aj vy by ste sa tak charakterizovali? Rozumie Slovinec, čo študoval v Prahe na FAMU, zmiešanej anglicko-česko-slovenskej rodine, akú máte vo filme?
Možno o to viac, vzhľadom na to, že žijem v prostredí, kde som sa nenarodil, a hovorím jazykom, ktorý nie je môj materinský. Navyše mojou manželkou je Monika Omerzu Midriaková, ktorá je Slovenka a zložila skvelú hudbu do Nevďačných bytostí. U mňa sa postupne viac otvorila i otázka identity a vzťahu k obom národom – českému i slovinskému – ktorý sa v čase premieňa. Veľa o týchto veciach premýšľam, často vo veľmi emocionálnej rovine, a nemám na ne vždy jednoznačný názor. Je mi to ale veľmi blízka téma a v tom filme sa to tiež odráža.
V roku 2022 ste mi povedali, že neberiete scenár ako stopercentnú predlohu, ktorej sa treba za každú cenu držať. Priniesli teraz do filmu Nevďačné bytosti niečo svoje aj herci? Čo konkrétne? Boli ste im za to vďačný? A boli oni vďační vám?
Na skúškach sme sa predovšetkým sústredili na dynamiku striedania jazykov v bilingválnych rodinách. Otec, ktorého stvárnil známy írsky herec Barry Ward, hovorí vo filme anglicky a češtinu používa vo chvíľach, keď sa chce deťom priblížiť alebo sa im zavďačiť. Takže aj jazyk sa v určitom zmysle stáva nástrojom manipulácie. Počas samotného natáčania sme už improvizáciu nepoužívali. Boli sme časovo pomerne obmedzení, takže sme museli mať všetko dobre pripravené a samotné hľadanie prebiehalo hlavne vo fáze skúšok.
Koľko času ste strávili s Nevďačnými bytosťami – kedy ste nad nimi začali prvýkrát premýšľať a kedy na ne prestanete myslieť? Končí sa to premiérou alebo až mesiace po nej? Máte už v hlave ďalší film? Bude o rodine?
Bolo to pár rokov, film vznikal vo väčšej medzinárodnej koprodukcii a financovanie vždy nejaký čas trvá. Vtedy väčšinou pracujem na nových námetoch. Scenár, na ktorom teraz intenzívne pracujem, nerozpráva o rodine ani o dospievaní. Ešte nechcem veľmi prezrádzať dej, ale vo filme sa veľa spieva, a pritom to nie je muzikál.
Súvisiace články
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.