Drobná nehoda, veľké následky: Nečakané možnosti pomsty

Režisér Džafar Panahí skúma dušu Iránu cez napínavý príbeh nočnej jazdy púšťou. Začína intímnou rodinnou situáciou a končí odhalením viny tyrana väzňov a politického nepriateľa.

Filmár Panahí má 65 rokov, narodil sa v Iráne, patrí k rešpektovaným tvorcom novej iránskej filmovej vlny a je kritikom represívneho režimu. Sám bol už viackrát vo väzení a námet filmu si zvolil na základe týchto vlastných skúseností.

Film nakrútil v Iráne, ale tajne, bez povolenia úradov. Drobná nehoda bola teda pre neho risk, no dnes mu prináša svetový úspech.

Bola ocenená Zlatou palmou v Cannes a nominovaná – ako francúzsky kandidát, lebo ide o iránsko-francúzsko-luxemburský film – aj na Oscara. Kandiduje tiež na slovenskú Cenu filmového diváka LUX.

Taká obyčajná rodinka

Film, samozrejme, obsahuje aj politikum, predovšetkým však zaujme príbehom, atmosférou a hereckými výkonmi. Tie sú veľmi prirodzené a civilné, ako keby režisér čerpal inšpiráciu z mladého Formana.

Diváka si hneď v úvode získa postava malého dievčatka, ktoré je síce v základnej linke filmu nepodstatné, ale v priebehu deja nadobúda silu symbolu.

Stelesňuje nádej, že dnešný domotaný svet sa raz spamätá a že ľudia budúcich generácií budú múdrejší, pravdivejší a ľudskejší než dnes, že nájdu spôsob, ako nažívať v mieri.

Čiernovlasé dievčatko v bielych šatách je všetečné, zvedavé, bystré, odvážne, milé, nikto by nepredpokladal, že ho vychováva pochybný otec. A práve také podozrenie režisér vo filme postupne v príbehu naznačuje, čím mätie divákov a umocňuje napätie.

Zároveň však dáva nádej, že aj chybujúci rodičia môžu mať vydarené deti a budúcnosť ľudstva nie je stratená, hoci sa zdá, že svet je nad priepasťou a ľudia už nevedia, čo to je charakter.

Deti sa však rodia s čistým charakterom, dievčatko je tiež iskrivý, rýdzi človiečik, ktorý akosi automaticky usvedčuje každého dospelého z pokrytectva.

Na tejto postave demonštruje Panahí svoj sen o čistote a predvádza filmovú šikovnosť. Ale vráťme sa do konkrétnej úvodnej situácie. Auto sa šinie púšťou a dievčatko zo zadného sedadla baví rodičov.

SOS v púšti

Rozvinie sa milý rozhovor, ktorý však naznačuje, že niečo v rodine nesedí. Dievčatko sa medzi rečou zmieni, že k nim domov nechodia priatelia a že nemôže všetko pred cudzími hovoriť. Prečo je to tak, pýta sa, no rodičia sa do debaty nezapájajú.

Vcelku je však pohoda, vidno, že dieťa je milované, šteboce ďalej. Odrazu však pokojnú jazdu naruší drobná nehoda, vodič musí zastať a zistí, že zrazil psíka.

Sú aj následky: dcéra smúti, ale najmä – auto je nepojazdné. A tu režisér opúšťa príjemnú intimitu auta, rodinnú atmosféru a posádka je konfrontovaná s vonkajším svetom. Museli vyhľadať pomoc, a tá obsahuje – pre niekoho – nečakanú mínu. Vybuchne?

Spočiatku nikto nič netuší, dej hustne. Pribúdajú postavy, atmosféra sa čoraz viac mení. Dej sa košatí, hoci dráma zostáva komorná. Otec zoženie v nočnej púšti pomoc pre pokazené auto. Nájde automechanika, je to Vahid, bývalý politický väzeň, ktorý sa ujme vozidla aj rodiny.

Ukáže sa totiž, že žena je tehotná a práve začala rodiť. Rodina sa rozdelí – matku a dcéru zavezie Vahid do pôrodnice, otec zostáva pri aute. V nemocnici ide všetko hladko, o mamu sa stará aj dcérka, všetko vie vybaviť, komunikuje s lekármi, a keď sa jej narodí brat, spokojne v kresle zaspí.

Strašné podozrenie

Horšie je na tom otec. Vahid v ňom totiž spozná svojho trýzniteľa z väzenia, kde ho mučili pre názory na režim. Tvár krutého dozorcu síce nikdy nevidel, no nemôže sa mýliť: bachár mal totiž protézu, ktorá zvláštne vrźgala a presne tento zvuk teraz automechanik počuje.

Záchranca sa dostáva do morálnej dilemy – človek, ktorému pomáha a ktorý má takú príjemnú rodinu, ktorého synovi pomohol na svet, bol asi jeho tyran!

A toto je zlomový okamih filmu, v ktorom sa situácia zauzlí a dej eskaluje. Je to však za cenu toho, že počiatočnú atmosféru intímneho príbehu nahradia menej delikátne metódy akčného filmu.

Pribudne postáv (bývalí spoluväzni majú dosvedčiť Vahidov predpoklad). Nasleduje napínavý úsek, v ktorom Vahid pátra, či sa nemýli, a keď sa presvedčí o pravde, dokonca vymámi priznanie, zmení sa film už celkom.

V pomerne dlhom polemickom dialógu odznievajú politické názory, obhajoby a útoky oboch mužov. Režisér zrejme cítil potrebu vysloviť vo filme tieto pravdy naplno (charakterizujú oba režimy, ich vodcov a myslenie ich stúpencov), ale v návale slov sa stráca to zaujímavé, čo dialóg väzňa a väzniteľa obsahuje.

Je to práve ten zápas o morálku a dobro (obaja si myslia, že ju obhajujú), záblesky pokory a porozumenia medzi nepriateľmi, možnosti dohovoru. Hádka je pod vplyvom dojmov z nedávneho pôrodu, z príchodu nového človeka na svet.

Ľudské sa mieša s politickým, emócie s presvedčením, je to veľmi silné, ale obsažný názorový dialóg sa vo filme (pri statickom obraze) vníma ťažko.

Príbeh je síce veľmi dobre vystavaný (scenár písal tiež Džafar Panahí), ale v závere jeho realizácia pokrivkáva. Autor vo filme vynikajúco spojil (má to až rafinovane vymyslené) dva protichodné Irány do jednej dôvernej situácie, ale nevystačil s dychom.

Náročný spôsob nejednoznačnosti, ktorým začal a ktorý pôsobil ako trblietavá vodná hladina, sa mu na konci stratil a vyvrcholenie filmu zašušťalo papierom. Aj tak však film diváka určite zaujme a priblíži mu ľudí, ktorí v Iráne žijú, situáciu, v akej žijú a celú ich krajinu.

A ja som Džafarovi Panahímu vďačná aj za nádej, ktorú dokázal vložiť do tohto autentického trileru.