Vypečený otecko, ambiciózna matka, vzorné deti. Jim Jarmusch vidí rodine do žalúdka

Optimistická analýza. Jarmusch sa pozrel na problém rodiny svojou typickou nenásilnou optikou a cez tri minipríbehy priblížil vzťahy v troch rodinách, v ktorých sú už deti dospelé a iba občas sa venujú svojim rodičom.

Režisér naznačil, čo je dnes predovšetkým inak: Rodičia väčšinou žijú dlhšie, sú aktívnejší a majú vyššie nároky na kvalitu svojho života než kedykoľvek predtým. A to dolieha aj na deti.

Jarmusch napríklad vtipne upozorňuje, že dnešní rodičia v starobe deťom občas prerastú cez hlavu, žijú si po svojom a niekedy aj riskantne (naletia napríklad podvodníkom, zadlžia sa, nezdôverujú sa deťom a pod.).

Tento problém sa nejakým spôsobom dotýka väčšiny dnešnej populácie a aj na hercoch, ktorí vo filme účinkujú, vidno, že to poznajú a svoje úlohy dobre chápu.

Exceluje napríklad Cate Blanchettová v úlohe prísnej dcéry, Charlotte Ramplingová ako emancipovaná matka, Tom Waits ako beťársky otecko a Adam Driver ako vzorný syn. A dali by sa vymenovávať ďalší, veď je to herecký koncert. Každý má vlastne sólo, lebo v každej epizóde sú len dve-tri postavy.

Niektorí diváci hovoria, že film je o ničom alebo dávajú iba tri hviezdičky z piatich, čo je numero priemeru. Je to trocha nespravodlivé, lebo Jim Jarmusch v tomto diele veľmi zaujímavo analyzuje našu súčasnosť a uvažuje o rodine, starnutí i o smrti.

Svojím spôsobom strká ruku do osieho hniezda, lebo k téme nepristupuje s posvätnou úctou, ako býva zvykom, skôr rúca predsudky, napríklad o tom, že starý človek má byť múdry, vybúrený a rozvážny. Režisér nielenže upozorňuje na to, ako sa rodinný život mení, ako sa menia ľudia, ale skúma aj, prečo sa to deje.

Nikto nesedí na zadku

Je to aj preto, že sa svet veľmi otvoril. Ľudia sa presúvajú, sťahujú, cestujú, máloktorá rodina už býva komplet v rodnej dedine, meste či dokonca štáte. V manželstvách sa vo veľkom spájajú rôzne kultúry, národnosti, rasy, do rodín prenikajú cudzie zvyky, rituály a nové trendy.

Napríklad taký minimalizmus. Zdanlivo je len v interiéroch, ale on je už aj v komunikácii. Namiesto obsiahlych listov si vymieňame stručné esemesky. Často sa takto dorozumievame aj s rodičmi. Všetko je rýchle a úsporné.

Už teda nie veľké domáce knižnice, hrubé koberce, zapratané písacie stoly, už nie poličky so suvenírmi a s fotkami! Všetko je v počítači, v mobile, navonok je doma prázdno a pusto. To však neznamená, že život nie je búrlivý a neskladá sa z detailov. Práve naopak, je čoraz dobrodružnejší a plnší.

Kým sú rodičia zdraví, snažia sa tiež naplno žiť. Aj v starobe si chcú zachovať sebestačnosť, zarábať a rozhodovať o sebe. Sú často takí svieži, že mladí by nemali mať s nimi veľa starostí až do smrti.

Problémom však zostáva, čo s ich vecami. Čo s pozostalosťou po blízkych v čase, keď sa všetko vyhadzuje do odpadu. Dať tam aj rodinné relikvie? Aj o tom je nový film Otec Matka Sestra Brat.

Bez kolies to nejde

Zo situácie, ktorú spracováva Jarmusch, vyplýva, že ak sa dnes chcú príbuzní stretnúť, väčšinou sa návšteva začne v aute. Metaforicky to vyjadrujú mihotavé predely medzi jednotlivými epizódami filmu, kde blikajú semafory a svetelná panoráma mesta sa rozmazáva v rýchlom pohybe.

A ďalšou metaforou sú mladí ľudia na kolieskových korčuliach, ktorí idú na vlastný pohon, nerešpektujú dopravné značky, sebavedomo kľučkujú pomedzi autá a naznačujú ešte slobodnejšiu budúcnosť sveta.

Áno, na rodinnú návštevu už dnes väčšinou pešo nezájde nikto, neodskočí si, musí mať termín v diári a vziať auto. Rozhovory potom neraz viaznu, lebo chýba tmel každodenných spoločných zážitkov a niet o čom hovoriť.

Každý má svoj život, svoje problémy. Deti aj rodičia. Neznamená to však, že sa nemajú radi, že ich nespájajú spoločné spomienky, len – už treba ísť! Ponáhľame sa. Ani niet času rozhovoriť sa. Režisér výborne pracuje s drobnokresbou, dôležitá je každá veta, pohľad, gesto. Minimalizmus s veľkým efektom.

Sex na staré kolená

Otecko z prvej epizódy Otec je teda pekné číslo! Veľmi presvedčivo, s humorom, ho hrá Tom Waits. Spočiatku sa zdá, že opustený otec (žije v krásnom kúte prírody, v riedkom lesíku, pri malebnej zátoke v útulnom domčeku) je naozaj sám, uskromňuje sa a život ho nebaví.

Deti ho ľutujú, zaspomínajú na mamu. Chápu ho, chudáka, nevyčítajú mu ani to, že im ponúka iba čistú vodu, kým nenájde v kuchyni starý, vypáchnutý čaj.

Deťom je otca ľúto, veď už si o ňom pohovorili cestou v aute. Brat sa zdôveril sestre, že mu vypomohol dosť veľkými peniazmi pri opravách domu a podobných výdavkoch. Od dcéry sa otec bál pýtať peniaze. Jednak tam bol zať a jednak – syn bol dobre zarábajúci dobrák, ktorý ho ochotne podporil.

A tak aj teraz. Zanechal mu sumu, tuším na poistku auta. Ľudia dnes často vyrovnávajú nedostatok osobných kontaktov v rodine peniazmi. No tu je pointa nečakaná. Z otecka sa vykľuje po odchode detí pekné číslo. Človek nevie, či by sa mali deti tešiť, či hnevať, keby vedeli, čo otecko stvára.

V každom prípade Jarmuschovi sa podarila pravdivá momentka o tom, ako starnú donchuani, a pridal otázku: Ako to, že práve oni mávajú také vzorné deti? Asi je to zásluha mamičiek, no obetavejších, než je tá z druhej epizódy Jarmuschovho filmu v šarmantnom podaní Charlotte Ramplingovej.

Ku káve patrí úsmev

Aj táto mamička má vzorné dcérky. Vyrástli v intelektuálnej rodine, sú pekné po mame. Pri stretnutí v rodinnej jedálni sú všetky tri samý úsmev. Všetko je v absolútnom poriadku, len si nemôžu hovoriť celú pravdu.

Nevedia totiž, či by napríklad mama uniesla, že jedna z dcér ľúbi ženu, ktorá ju aj na stretnutie doviezla. Cez tento motív rieši Jarmusch isté ignorantstvo, ktoré sa v dnešných rodinách tiež vyskytuje.

Ľudia sú veľmi ambiciózni, snažia sa dosahovať úspechy, ale k tomu potrebujú aj, aby tie úspechy niekto poznal a aby ich obdivoval.

Kedysi bola takým miestom rodina. Tam každý úspech príbuzní pochválili, svojím úspešným členom sa pýšili. Dnes dcéry plodnej spisovateľky, ktorou je ich mama, ani nečítali jej diela. Na návšteve si pozerajú škatuľu, v ktorej sú mamine knihy a čudujú sa nad nimi. Koho to zaujíma?

No mame (veď aj ona asi vie o svojich dcérach menej než o svojich postavách) umožňuje písanie kníh sebestačný život. Môže napríklad finančne podporiť aj jednu z dcér (tiež sa tak vykupuje, keďže tvorba jej bola vždy prednejšia než rodina a aj teraz potrebuje pokoj na prácu).

Má vlastný okruh priateľov a nemusí byť s dospelými deťmi každú chvíľu. Dcéra si myslí, že jej musí tajiť, že má priateľku, ale mama sa o jej tajomstvá až tak ani nezaujíma. Stále sa záhadne usmieva. Čo ten úsmev znamená? Každý divák si ho dešifruje po svojom.

Po smrti ožívajú krámy

Do tretej epizódy dostal Jarmusch celú odyseu ľudstva. Človek žije, trápi sa, až kým neumrie a potom je koniec. No nie celkom. Po človeku zostávajú veci, ktoré potomkom komplikujú situáciu. Čo s tými krámami po rodičoch?

Deťom je to ľúto vyhodiť, cítia pietnu povinnosť aspoň niečo zachovať: Hádam nevyhodíme to zrkadlo v zlatom ráme po babičke? Kam s tým ale v minimalisticky naladenom svete? Pred takou otázkou stoja aj dvojčatá z tretej epizódy, ktoré práve osireli.

Zišli sa v byte, v ktorom vyrástli, a ich spomienky sú sladké aj bolestné. Súrodenecké porozumenie v prázdnom priestore svedčí o tom, že spoločné spomienky sú to najdôležitejšie, čo rodinu spája. Bez ohľadu na to, ako často sa stretáva a ako sa jednotliví členovia spolu znášajú. To je to jedinečné, čo máme.

V záverečnej epizóde Jarmusch uvažuje o týchto spomienkach a tradíciách – zbaviť sa ich, či nie? Veci po rodičoch – nábytok, koberce, lampy, knihy, kufre, riad, príbory, šaty vrátane predmetov po starých rodičoch dali dvojčatá do prenajatého boxu.

Možno ich raz niekto aspoň preberie, kým ich vyhodí. Zatiaľ sú však súrodenci spokojní aj takto – postarali sa o krámy, ktoré boli kedysi ich domovom a umreli spolu s rodičmi.

Stratili svoju magickú moc a nemajú ani finančnú hodnotu. Zostávajú však chránené v betónovom sklade ako šperky v sejfe banky. Pre pozostalých by mali byť rovnako dôležité. Odkazuje Jarmusch.