Chlapec, ktorý dosiahol nesmrteľnosť. Ako vzniklo najslávnejšie literárne dielo všetkých čias?

Čarodejnica a učiteľ

Ťažko povedať, čo presne ho na nej tak priťahuje, no nie je skutočná láska práve o tom? Že je to niečo nepomenovateľné, čo tam jednoducho je? Mladý učiteľ William (Paul Mescal) je vo svojom dvorení trochu nešikovný, nevie, ako k nemu pristúpiť, no napriek tomu ho čosi nekompromisne tlačí vpred.

Agnes (Jessie Buckleyová), o ktorej sa povráva, že je dcérou lesnej čarodejnice, ho fascinuje, je ňou absolútne opantaný. Dievčina si ho však drží ďalej od tela, je podozrievavá – a právom, jej povesť ju predchádza a obáva sa, že je k nej neúprimný a plánuje niečo nekalé.

Napokon sa však medzi nimi zrodí neuveriteľne čistý a skutočný vzťah, za ktorý sú ochotní bojovať – a tak sa aj napriek počiatočnému nesúhlasu svojich rodín vezmú a začnú spoločný život.

Ten sa aj naďalej nesie vo zvláštnom súznení – ich vzťah necharakterizuje snaha vlastniť jeden druhého, nie je v ňom ani stopy po akejkoľvek manipulácii či hneve. Jednoducho sa ľúbia, sú si partnermi.

Agnes v tomto príbehu nevystupuje ako kulisa pre svojho (jedného dňa) slávneho manžela, nie je to žiadna domáca „puťka“, ktorej úlohou by bolo vyzerať pekne, prikyvovať a dať sa z času na čas strhnúť záchvatom hystérie.

Práve naopak, ide o nesmierne výraznú osobnosť, ktorá odmieta potláčať samu seba, aby tým ulahodila vtedajším konvenciám.

Nebola vychovávaná v kresťanskej tradícii, ale vo viere, ktorá jej predchádzala – dôveruje silám prírody, vyzná sa v bylinkách a rešpektuje významy, ktoré nachádza vo svojich snoch. Aj film, hoci je inšpirovaný skutočnosťou, sa po celý čas nesie v akejsi mystickej rovine.

Čoskoro sa im narodia tri deti – dcéra Susanna (Bodhi Rae Breathnachová) a dvojčatá Hamnet (Jacobi Jupe, ktorý vyzerá ako porcelánový panáčik s výrazne guľatými líčkami) a Judith (Olivia Lynesová).

Agnes si medzitým uvedomí, že William potrebuje byť obklopený aj inými vnemami, než aké sa mu dostávajú u nich na vidieku, a tak mu dopomôže k práci v Londýne.

No ani jeho častá absencia ich vzťah nenaruší, všetci sú šťastní – rodičia odovzdávajú deťom svoje znalosti a skúsenosti, Agnes ich učí porozumieť rastlinám, William zasa pracuje na ich literárnych vedomostiach, navyše sa mu konečne podarilo vymaniť spod kontroly svojho násilníckeho otca (David Wilmot).

Idylka je však príliš krátka… Naruší ju mor, ktorý im vezme Hamneta.

Hlboké prepojenie s prírodou

Snímka si dáva záležať na vybudovaní presvedčivého obrazu spokojnej rodiny, v ktorej vedú všetci jej členovia naplnené životy. Krása sa v tomto prípade skrýva v jednoduchosti – nič sa nezdá prehnane sladkasté ani nedôveryhodné, ich vzájomné vzťahy sú vybudované na pevnom základe.

Dopĺňajú ich čarovné zábery na malebnú krajinku, ktorú obývajú, na ich útulný domček a všadeprítomnú zeleň, ktorá nie je len milá na pohľad – prostredníctvom Agnes sú s prírodou hlboko prepojení.

Hamnet nie je filmom o Williamovi Shakespearovi, o jeho tvorbe a umeleckej veľkosti, dokonca sa dá povedať, že hlavnou postavou v tomto prípade nie je on, ale jeho žena.

S výnimkou záverečnej časti nevidíme nič z jeho londýnskeho života, z toho, ako sa literárne vyvíjal, kde bral inšpiráciu. Režisérka si jasne vytýčila cieľ – chcela vyrozprávať príbeh o rodine a strate, a toho sa aj po celý čas poctivo pridŕža.

Neexistuje jeden správny spôsob, ako sa vyrovnať so smrťou blízkeho, každý si musí nájsť ten svoj, a nebýva to rýchly a už vôbec nie jednoduchý proces. William spočiatku potláča svoje emócie, odmieta si ich pripustiť, snaží sa pred nimi utiecť – rovnako ako pred svojou ženou a deťmi.

Po čase mu však dochádza, že ho to čoskoro pohltí, tá bezodná priepasť… No náhle precitne. Odpoveď na svoje útrapy mal celý čas priamo pred sebou. A tak urobí to, čo mu ide najlepšie – vypíše sa zo svojej bolesti.

Emocionálna nálož

Hamnet predstavuje pocitovo pestrý zážitok, divák akoby si pri ňom odžil polovicu cudzieho života. Najväčšia emocionálna nálož však prichádza v závere, počas premiéry hry Hamlet.

Nechcem veľa prezrádzať, scéna je to natoľko výnimočná a silná, že len málokoho sa nedotkne (a priznám sa, že aj teraz, počas písania, mi spomienka vohnala slzy do očí – mimochodom, na premiére to len tak šuchotalo vreckovkami).

A opäť žiaden falošný lesk, žiaden umelý sentiment, ale len rýdzi ľudský cit. Toto v spojení so zničujúcou hudbou Maxa Richtera, fenomenálnym výkonom Jessie Buckleyovej (jednoznačná voľba pre Oscara za hlavnú ženskú rolu) a hoci krátkym, ale obdobne intenzívnym výstupom Noaha Jupeho (Jacobiho starší brat, ktorý je v bulletine uvedený svojím vlastným priezviskom) predstavuje kombináciu, ktorá diváka dobre že nezamorduje.

William využil poslednú možnosť porozprávať sa s Hamnetom. Otvorila sa mu tak cesta za zmierením, a hoci bude ešte dlhá, hlavné je, že sa odhodlal na prvý a zároveň najťažší krok.

Spolu s manželkou napokon našli odpoveď na otázku, ktorá ich desila najviac: Kam sa podel ich syn? Je možné, že by sa len tak vyparil, že by po ňom zrazu nezostalo zhola nič?

Nie. V Agnesinom pohľade sa na krátky okamih zračí akási vízia, pochopenie veľkoleposti tohto momentu… Zrodilo sa nesmrteľné dielo, v ktorom bude Hamnet žiť večne.