Sedím za kamerou a je mi dobre, hovorí legenda česko-slovenského filmu Ladislav Kraus

Kameraman je pravou rukou režiséra, on prvý vidí, ako bude vyzerať výsledný záber, tvár, maska, gesto, kostým, zvukové aj svetelné efekty… To všetko vidno v maličkom hľadáčiku kamery, ktorý je zázračný

„Je to kniha spomienok na najkrajšie chvíle môjho života, celá evolúcia, ako som sa rodil od detstva až po moju profesionálnu prax. Kniha je koncipovaná na kapitoly detstva, štúdií, spoznávania južného Slovenska a spoznávania Liptova. Tieto štyri piliere mi dávali profesionálnu istotu aj sebareflexiu, keď som sa učil, ako sa majú vo filme a televízii robiť kvalitné balady aj drámy, rôzne žánre. To všetko je v knihe skromne zanalyzované,“ hovorí kameraman autor knihy Ladislav Kraus.

Sto režisérov a každý má svoj rukopis

Ladislav Kraus dával obraz filmom Eduarda Grečnera, Vlada Balca aj Juraja Jakubiska či televíznym inscenáciám Stanislava Párnického. Spolupracoval s asi stovkou režísérov a od mladosti sa učil od tých najlepších – na pražskej FAMU mu prednášal spisovateľ Milan Kundera aj špecialista na filmový a televízny obraz Jan Šmok, za kamerou začínal s Miroslavom Ondříčkom.

Osobností, s ktorými som mal tú česť pracovať, je veľmi veľa, skoro stovka

„Osobností, s ktorými som mal tú česť pracovať, je veľmi veľa, skoro stovka, ku tým menovaným by som pridal ešte Martina Hollého, Ďurka Lihosita, Vida Horňáka, Ľuba Vajdičku a ešte ďalších… Všetci zásadným spôsobom ovplyvnili môj profesionálny, ale aj osobný život, naučili ma pokore a disciplíne. Kundera ma na pražskej FAMU učil čítať román. Peter Dvorský a Ondrej Lenárd ma priviedli k počúvaniu vážnej hudby. Naučil som sa vnímať Brunovského a ďalších slovenských výtvarníkov. To všetko bola pre mňa škola, ktorá mi pomohla vytvoriť kameramenský štýl, môj kameramanský rukopis a všetkým im za to ďakujem.“

Nič krajšie ma nemohlo stretnúť, ako byť v 60. rokoch študentom filmovej akadémie v Prahe. Pre 18– až 19-ročného chlapca to bola silná erupcia poznania a emócií

Ladislav Kraus začínal v 60. rokoch, v dobe modernizmu, keď bolo v tvorbe všetko nové a zaujímavé. „Šesťdesiate roky boli roky kultúrnej expanize. Študoval som v Prahe na FAMU, v tom čase najslávnejšej filmovej škole. V tej dobe sa rodila nová česká i slovenská aj francúzska nová vlna, v Prahe Divadlo za branou, Divadlo na zábradlí, Činoherní klub, Semafor, Rokoko… Pre 18– až 19-ročného chlapca to bola silná erupcia poznania a emócií. Nič krajšie ma nemohlo stretnúť, ako byť od roku 1962 do roku 1967 študentom filmovej akadémie v Prahe. Dala mi obrovský arzenál vedomostí,“ vyznáva sa dnes uznávaný kameraman.

V 70. rokoch pri práci na seriáli Straty a nálezy podľa scenára Jána Soloviča v réžii Stanislava Párnického spolupracoval s hereckými legendami Ladislavom Chudíkom, Vladom Müllerom, Sylviou Turbovou, Leopoldom Haverlom, aj vtedy s novo nastupujúcou generáciou – Kukura, Kňažko, Magda Vášáryová, Martin Huba -, ktorá sa vypracovala na silnú hereckú generáciu. Podieľal sa na výrobe 400 televíznych programov, neskôr nakrúcal aj celovečerné filmy.

Juraj Jakubisko je ako režisér aj pre laika veľmi výtvarný, Eduard Grečner a Vladimír Balco sú poetickí, Miloslav Luther viac filozofický a Stanislav Párnický zas dramatický. Ako sa kameramanovi pracuje s takými odlišnými osobnosťami s iným filmovým videním? „Všetci majú svoj špecifický, originálny filmový rukopis a moja obrazová poetika bola vždy vecou dohody s režisérom, podľa témy, postáv, situácií. Rešpektoval som ich, mal som rád analýzu diela, aby výsledná dramaturgia obrazu vychádzala zo zásadných predstáv režiséra.“

Zázračný hľadáčik

Ladislav Kraus stál za kamerou pri filmoch Južná pošta (1987), Sedím na konári a je mi dobre (1989), Let asfaltového holuba (1990), Šípková Ruženka (1990), Jaškov sen (1996 ), Dážď padá na naše duše (2001), Zradení (2012) a mnohých ďalších snímkach. Spolupracoval aj s českými režísérmi ako Václav Vorlíček, Zdeněk Zelenka, Jan Svěrák.

„Kameraman je pravou rukou režiséra, on prvý vidí, ako bude vyzerať výsledný záber, ako bude vyzerať tvár, maska, gesto, kostým, zvukové aj svetelné efekty… To všetko vidno v maličkom hľadáčiku kamery, ktorý je zázračný“," vysvetľuje s úsmevom.

Pri otázke, ktoré z toho množstva filmov či inscenácií mu najviac prirástli k srdcu, sa však ošíva. „Nedovolím si diferencovať, aby som niektorých kolegov nedal do ústrania. Sú to legendárne filmy, legendárne televízne videofilmy a inscenácie vrátane televíznych pondelkov, aj zábavné a hudobné programy. Mal som v živote šťastie, že som bol tak trocha univerzálny, lebo režiséri, s ktorými som spolupracoval, nerobili len hranú tvorbu, ale aj hudbu, výtvarné umenie, poéziu, aj netypické formy, a vďaka tomu som sa dostal aj k dokumentu.“

Ladislav Kraus je všestranný umelec aj pedagóg, učí kameramanskému remeslu študentov VŠMU v Bratislave a okrem kamery sa venuje aj práci pre divadlo a literárnej tvorbe. Vo veku 82 rokov je vo svojej profesii stále aktívny. „Ako sa vyvíjala moja kariéra v spolupráci s rôznymi režisérmi, so scenáristami, s dramaturgami, dostávali ma do úplne iných pozícií. Robil som dokumenty, poéziu, komerčné, zábavné programy, televízne inscenácie. Ako mladý kameraman plný energie a entuziazmu som bol tak trocha aj rebel. Keď som objavoval rôzne zákutia slovenskej a svetovej filmovej tvorby, za každú cenu som hľadal a presadzoval tie najmodernejšie výrazové prostriedky,“ priznáva.

Kameraman Ladislav Kraus získal v roku 2023 filmovú cenu Slnko v sieti za celoživotnú tvorbu. Ocitol sa tak v spoločnosti režisérov Juraja Herza, Juraja Jakubiska, Eduarda Grečnera, Dušana Hanáka, Stanislava Párnického, Ondreja Šulaja, Miloslava Luthera, hercov Ladislava Chudíka, Milana Lasicu, Emílie Vášáryovej, Božidary Turzonovovej, aj v spoločnosti kolegov kameramanov Tibora Biatha, Vincenta Rosinca, Igora Luthera a ďalších osobností, ktorí boli – a sú – pre domácu filmovú a televíznu tvorbu mimoriadnym prínosom.

Keď si človek preberá takéto významné ocenenie svojej práce, musí mu hlavou prebehnúť pár tých najsilnejších spomienok. A tak známy kameraman predsa menuje pár svojich srdcových záležitostí. „Ako sa Vinco zaťal s Jurajom Lihositom, Strecha úniku, Najatý klaun a Južná pošta so Stanislavom Párnickým. Let asfaltového holuba s Vladom Balcom. Jaškov sen s Eduardom Grečnerom. Z televíznej tvorby je to Americká tragédia so Stanislavom Párnickým, Marcové Ídy s Jozefom Bednárikom, videofilmy s Marcelom Kákošom. A na záver nemôžem vynechať film Sedím na konári a je mi dobre s Jurajom Jakubiskom, kde som prvýkrát použil veľmi komplikovanú kombináciu farebných filtrov a štyri negatívne suroviny. Na tú dobu to bolo v Československu jedinečné a dodnes som na to hrdý.“