Postavy, ktoré som hrala, tvoria peknú mozaiku, hovorí herečka Veronika Meszárosová

Akým smerom sa vyvinula vaša postava v seriáli Ranč? Čo ju čaká v druhej sérii?

Z pohľadu mojej postavy bola prvá séria veľmi turbulentná. Dozvedeli sme sa o nej, že je vydatá za staršieho muža. Napriek tomu, že je to veľmi inteligentná a rozhľadená psychiatrička, stále cítila potrebu byť zabezpečená, a preto sa s ním dala dokopy. Jej život sa dal do poriadku.

Druhá séria je z tohto hľadiska oveľa pokojnejšia, myslím si, že to najväčšie tornádo má za sebou. Teraz sa snaží najmä určiť si priority a to, čo je pre ňu v živote najdôležitejšie. Uvidíme, ako sa to skončí.

Keby ste sa mali porovnať, čo vás spája a čo odlišuje?

Myslím si, že je pokojnejšia ako ja. Považujem sa za pokojného človeka, ale vždy vie prísť nejaký „kopanec“, po ktorom sa preberiem a narobím poriadky. Vie to aj ona, ale svojím životom pláva s väčšou gráciou.

Je to niečo, čo má prirodzene v povahe, alebo je to skôr dôsledok jej povolania?

Podľa mňa to vyplýva najmä z jej zamestnania. Na to, aby dokázala byť plnohodnotnou terapeutkou, potrebuje v sebe nájsť zenovú hladinku. To si potom preberá aj do svojho osobného života ako bod nula, v ktorom sa prirodzene pohybuje. Taká pracovná deformácia.

Beriete si z toho inšpiráciu do vlastného života?

Ani nie. (smiech) Ale asi začnem. Ešte som sa nad tým nezamýšľala, ale áno, bolo by to fajn.

Prinúti vás občas nejaká úloha premýšľať nad vecami inak, prípadne sa o to aspoň pokúsiť?

Áno. Záleží, aké intenzívne to je. Keď je to film, ide o niekoľkotýždňový proces, počas ktorého trávim s danou postavou takmer každý deň. Vtedy sa mi to začne zapisovať hlbšie pod kožu.

Projekty, ktoré trvajú mesiace, takýto účinok nemávajú, pretože medzi natáčacími dňami bývajú rozstupy, ktoré môžu trvať aj dva týždne. Všetko sa vpisuje, ale niečo viac, niečo menej. Každá postava sa vo mne dá v nejakej podobe nájsť, je to taká pekná mozaika.

Ako sa vám spolupracuje s hereckými kolegami a so štábom?

Dobre, veľmi rada chodím na natáčanie. Je to akoby som sedela doma v obývačke. Súvisí to aj s tým, že natáčame od septembra predminulého roka, takže už medzi sebou máme takmer rodinné väzby. Celé je to veľmi vrúcne.

Natáča sa najmä v exteriéroch – aké to má pozitíva? Máte to rada?

Mám. Je to iné. Ľahšie sa mi sústredí. Keď je človek celý deň zatvorený niekde, kde sú rovnaké svetlá, po dvoch-troch hodinách ho to začne uspávať. Potrebuje sa trochu prejsť a rozdýchať niekde vonku.

Exteriér je oveľa lepší na psychiku – aj tým, že máme celkom veľký kontakt so zvieratami. Je to pre mňa forma terapie

Jazdili ste predtým na koňoch?

Nie, kvôli tomuto projektu som sa to musela naučiť – hoci v druhej sérii ma na koňa neposadili.

Vytvorili ste si k tomu vzťah?

Áno. Chcela som jazdiť aj po tom, čo sa skončila prvá séria. Môj život je však nastavený tak, že si neviem naplánovať veci na pravidelnej báze. Toto by si vyžadovalo sústavnú prípravu, chodiť za koňmi aspoň dva-trikrát do týždňa, starať sa o ne, aby si ma pamätali a aby sme si vybudovali vzťah.

Rada by som sa tomu venovala, ale viem, že môj diár je na to príliš nevyspytateľný a ťažko sa mi plánuje rutina. Preto som si povedala, že asi ešte neprišiel ten čas, ale do budúcnosti to nevylučujem.

Pracujete aj v Slovenskom rozhlase. Ako ste sa k tomu dostali?

Vždy som po tom rozhlase „pokukovala“. Dôvod je veľmi prozaický: videla som Červenú volavku s Jennifer Lawrence, jednou z mojich najobľúbenejších herečiek, ktorá sa točila práve v budove Slovenského rozhlasu. Vždy, keď som mala možnosť čítať nejakú rozhlasovú hru, veľmi som si to užívala.

Minulý rok sa točil Duchoň, v ktorom som hrala postavu jeho druhej manželky, rozhlasovej redaktorky Alenky. Potom sa mi naskytla príležitosť vstúpiť do tohto sveta a ja som si povedala – prečo nie? Páči sa mi tam, veľmi. Má to tam príjemného genia loci.

Baví vás aj žurnalistická stránka tohto povolania?

Áno. Je to veľká zodpovednosť, keď máte moc prihovárať sa ľuďom. Novinár musí selektovať – dostane sa ku kvantu informácií a je na ňom, čo z toho sa rozhodne posunúť ďalej, čo je naozaj zásadné.

Našla som si svoju oblasť, ktorá ma baví, fascinuje a v ktorej sa vyznám. Cítim, že ma to napĺňa. Od hereckej práce oddychujem tam, od novinárčiny a pretlaku informácií zasa pred kamerou alebo na javisku. Takže nemám žiaden voľný čas. (smiech)

Hrali ste aj v Kronike večných snílkov. Aká to bola skúsenosť, účinkovať v takej nekonvenčnej snímke?

Nestrávila som tam tak veľa času ako ostatní, nemala som tam veľký priestor, čo však nevnímam negatívne. Doteraz som ešte nikdy nezažila podobný projekt a je možné, že už ani nezažijem. Celý film bol napísaný v štýle magického realizmu, prelína sa v ňom skutočnosť a sen, o ktorom si nie sme úplne istí, či je naozaj snom. Natáčanie bolo veľmi podobné.

Ľudia boli takmer dva mesiace izolovaní v prírode a v dedinke, ktorá nemala ani krčmu, ale zato mala knižnicu. Atmosféra toho miesta sa výrazným spôsobom podpísala na tom, ako prebiehalo natáčanie. Všetko to bolo veľmi voľné.

Spomínam si na rozhovor, ktorý som viedla s režisérom Rasťom Borošom. Zostávala nám asi hodina pred prvou klapkou a on sa ma pýtal, čo si myslím o scenári a linke mojej postavy. Povedala som mu, že mi tam chýba nejaký medzikrok, kde by si človek jasnejšie uvedomil, že ide o postavu matky zamlada. Na kolene sme preto vymysleli ďalší obraz, ktorý sme do deja vložili.

Keď niekto prišiel s nejakým nápadom, vždy bol vypočutý a mnohokrát sa to aj prenieslo do finálneho výsledku. Nielen kamera, vizuály a príbeh, ale aj samotná práca na filme bola jedinečná.

Nechýba našej kinematografii viac diel, ktoré sa vymykajú rámcom priemernej tvorby?

Určite áno. Nie každý však prijme takýto film. Pamätám si, keď Kronika začala chodiť po festivaloch, a prvé dva, ktoré vyhrala, boli v Indii. Vraveli, že Slováci natočili indický film, tá nátura im bola veľmi blízka.

Neviem, či by slovenský divák bol v pohode s tým, ak by bol v televízii každý druhý deň film na tento štýl. O to viac Kronika zasvietila, pretože je jediná svojho druhu na Slovensku – minimálne za posledných 15–20 rokov. Bola by som však rada, ak by takéto projekty vznikali častejšie.

Možno keby tvorcovia popustili uzdu fantázii a nestavali si hranice tým, že chcú točiť filmy pre väčšinového diváka.

To by bolo super. Doma sa často rozprávame o tom, ako to je: či sa točia komerčnejšie veci, pretože si to divák pýta, alebo si to pýta preto, lebo mu to dennodenne servírujeme. Kde je začiatok? Bola by som veľmi rada, keby sa tento kolobeh prerušil.

Viem, že aj boli nejaké pokusy, ale nie vždy sa to stretlo s úspechom, a to aj napriek tomu, že išlo o kvalitné dielo. Niekedy je to problém marketingu – všetky peniaze sa dajú do realizácie projektu, a na to, aby sa o tom ľudia dozvedeli, už nezostane.