Príbeh z vlaku zažil Petr Kolečko na vlastnej koži
Známy český scenárista Petr Kolečko prišiel na premiéru Superženy z Prahy sám a pripomínal jednu z postáv tohto nového slovenského filmu. Však v poviedke Marika spracoval svoj vlastný príbeh, o čom nám porozprával.
Scenárista Petr Kolečko.
Vraj ste pricestovali na premiéru filmu Superžena do Bratislavy vlakom. Je to znamenie, keďže vaša poviedka sa odohráva práve vo vlaku?
Ja cestujem vlakom stále, kedykoľvek mám na Slovensku prácu. Cestujem tak aj do Berlína, kde tiež pracujem. Tá poviedka je podľa môjho skutočného zážitku, ktorý sa mi stal, keď som mal 17 rokov a cestoval som z Bratislavy do Prahy.
Vtedy ten vlak zastavoval ešte v Malackách, tam pristúpil pán, ktorého hrá Miroslav Krobot. A vlastne sa to všetko takto stalo. Akurát, že som si do poviedky primyslel ešte ženu na telefóne.
V poviedke vás vidíme ako spolucestujúceho Miroslava Krobota, mladého developera. Stvárňuje vás Jaroslav Plesl…
Keď sa mi tá príhoda stala, mal som iba 17, takže som nič nedevelopoval a nerobím to ani teraz, ale ostatné som zažil. Naozaj som cestoval s chlapíkom, ktorý mal košík piva Starobrno, klobásy z Malaciek a nadšene mi rozprával o svojej dcére, s ktorou som sa mal zoznámiť.
Zaujala úloha bývalého banského dozorcu, ktorý holduje pivu a klobásam, Miroslava Krobota? Zajasal alebo ste ho museli prehovárať?
Mirek si roly veľmi vyberá. Ja som s ním robil seriál Čtvrtá hvězda – on na tom so mnou a s Honzom Prušinovským pracoval ako spoluautor. My sme mu túto rolu v poviedke Marika ponúkli s určitým strachom, práve preto, že si úlohy tak vyberá.
Ale vzal to hneď, páčilo sa mu to. Jednoducho sa to pred rokmi dohodlo a myslím, že ho to bavilo. My sme boli radi, lebo sa na tu úlohu veľmi hodil. Mne prišiel na um hneď. Ja som totiž Karolovi Vosátkovi trošku pomáhal s obsadzovaním českých hercov.
A to, že bude Miroslav Krobot rozprávať brnianskym nárečím, bol váš nápad?
Pokiaľ viem, Mirek je zo Šumperska, myslím z Jeseníkov, takže nehral v tomto nárečí po prvý. Chlap z vlaku tak naozaj hovoril. Ponúkal mi tú svoju dcéru, vystúpil v Brne a hovoril naozaj s takýmto prízvukom.
Nechceme prezrádzať dej, no povedzte, ako to dopadlo vo vašom prípade. Prijali ste ponuku zblížiť sa s dcérou svojrázneho spolucestujúceho?
Nie, ja som ju neprijal a normálne som docestoval domov. Keby to nebolo v Brne, možno by som aj prijal, no nechcel som žiť v Brne s tým pánom a s jeho dcérou.
A ako ste sa vlastne dostali k projektu Superžena?
My sme sa spoznali s Karolom Vosátkom a s Viliamom Klimáčkom v Divadle GUnaGU, lebo som tam mal svojho času hru Poker Face, kde mimochodom hrajú aj niektorí herci, čo hrajú aj v Superžene. V tom divadle bolo veľmi príjemne, hra vznikala vo veľmi priateľskej atmosfére.
A Karol Vosátko ma oslovil aj na tento projekt. Ja som filmovú poviedku veľmi rýchlo napísal, spontánne, lebo vychádzala zo skutočného zážitku. Vtedy (lebo film vznikal dlho), to bol jeden z najhladších projektov, čo som robil. Časom sa to ale stalo jedným z najzložitejších projektov, na ktorých som sa zúčastnil.
Poviedkových filmov nie je až tak veľa, prečo?
Ja mám veľmi rád poviedkové filmy, napríklad Jarmuchovu Noc na zemi alebo sa mi veľmi páčil argentínsky film Divoké historky. Producenti majú z poviedkových filmov strach, obávajú sa, že na ne ľudia nebudú chodiť, že nebudú mať cieľového diváka. Robí sa ich málo, ale ja si myslím, že to je škoda. Mne sa veľmi páčia.
Celovečerným solitérnym formátom často dochádza dych, lebo je to celkom ťažké, alebo sa nejaký kus nepodarí a v poviedke keď je nápad, tak funguje. Je to v niečom jednoduchšia disciplína, než vytvárať celý oblúk celovečerného scenára, ale má to svoje čaro a ja to mám veľmi rád.
Majú Česi a Slováci rovnaký zmysel pre humor?
Myslím, že máme rôzny zmysel pre humor. My Česi sme cynickejší, kým tunajší divák je emocionálnejší. Odkedy pracujem ako kreatívny producent pre televíziu JOJ, sú to štyri roky, urobili sme dosť projektov, a tak si možno môžem dovoliť tvrdiť, že rozdiely vo vnímaní diváka sú. Často veci, ktoré sa vysielajú na Slovensku a potom v Čechách, tu uspejú a v Čechách nie. A naopak.
My máme tendenciu humorom obchádzať či nahradzovať emócie, kým Slováci idú priamočiaro do emócií. Oboje má svoje čaro a je zaujímavé to sledovať. Zároveň sa s tým treba popasovať, keď robíme niečo na Slovensku, rád si nechám od ľudí tu poradiť. Som zvedavý, ako uspeje nový seriál Iveta od Honzu Hřebejka, ktorý sa začne vysielať od januára.
Súvisiace články
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.