V Trockom je množstvo vtipov, ktoré publikum v Amerike nepochopí
Kanadská komédia The Trotsky je príbehom chlapca, ktorý si myslí, že je prevteleným boľševickým revolucionárom. Film režiséra Jacoba Tierneyho, ktorý na otázky Pravdy odpovedal cez email, získal ceny divákov na festivaloch v Tokiu, Halifaxe aj v Sofii. Nechýba ani v programe Medzinárodného filmového festivalu Bratislava, ktorý ho premietne v piatok o 18. h v bratislavskom kine Mladosť a v nedeľu o 16.30 v Palace Cinemas v Auparku.
Kedy ste prvýkrát počuli o Trockom?
S Trockým som sa prvýkrát zoznámil vďaka filmu Warrena Beattyho Červení. Tak som sa dostal ku knihe Johna Reeda 10 dní, ktoré otriasli svetom. Mal som vtedy asi pätnásť rokov.
Ako vznikol nápad nakrútiť film o Trockom respektíve o chlapcovi, ktorý si myslí, že je jeho reinkarnáciou? Chceli ste od začiatku nakrúcať komédiu?
Pôvodne som chcel nakrútiť „pokrokový film z prostredia strednej školy“. Nejakú podobne vážnu vec, akú by vytvoril Ken Loach, ktorého som vtedy zbožňoval. Keď som sa o to usiloval, napísal som otrasný, vážny, didaktický scenár. V tom čase som čítal aj Trockého biografiu The Prophet Armed. Zdalo sa mi, že Trockého mladosť, najmä roky, ktoré viedli k jeho neskoršiemu vyhnanstvu na Sibír, keď mal 21 rokov, boli také zaujímavé, že by vytvorili veľmi silný základ filmu. Nápad s reinkarnáciou prišiel, keď som si uvedomil, že by som mal radšej spraviť komédiu. A bol to ďalší film Warrena Beattyho – Bulworth – ktorý mi pomohol uvedomiť si, ako môže komika prospieť môjmu príbehu.
Tínedžerské komédie bývajú väčšinou tupé a nudné. Film Trotsky, napriek tomu, že je tínedžerskou komédiou, je bystrý a vtipný. Bolo vaším zámerom dokázať, že aj tínedžerská komédia môže byť duchaplná?
Určite súhlasím s tým, že väčšina filmov pre tínedžerov sa zameriava na ich najprízemnejšie pudy. No ja som chcel nakrútiť film určený tínedžerom, ale bol by o myšlienkach, nie iba o tom, ako sa opíjajú alebo sa snažia s niekým vyspať.
Už vo vašom celovečernom debute Twist ste využili román Charlesa Dickensa len ako inšpiráciu pre súčasný príbeh zneužívaných prostitútov v Toronte. Čo vás láka na prenášaní známych príbehov do nových súvislostí?
Neviem to presne pomenovať, ale nový pohľad na mytológiu je určite niečo, čo sa v mojich scenároch vracia. Možno je to generačné; rozhodne som prispôsobovateľ toho, čo ľudia poznajú.
Ako americkí a kanadskí tínedžeri reagovali na Trockého? Chápali väčšinu vtipných narážok, napríklad na Lenina?
Vo filme je množstvo vtipov, ktoré publikum v Severnej Amerike možno nepochopí alebo mu uniknú. Rovnako je tam však aj množstvo miestnych vtipov a slovných hračiek, ktoré zase nemusí pochopiť niekto, kto nehovorí po francúzsky alebo nežije v Montreale. Veľmi som sa usiloval, aby som vytvoril film, ktorý by ľudia mohli pochopiť bez ohľadu na ich znalosti sovietskej histórie alebo bez ohľadu na to, v akej časti sveta vyrastali.
Váš film sa premietal aj v bývalom východnom bloku. Vnímali ho tu diváci inak?
Zdalo sa mi, že ľudia v bývalom východnom bloku si film naozaj užívali a reagovali naň o čosi osobnejšie. Mal pre nich väčší význam než pre americké publikum. No najsilnejší ohlas sme mali v Montreale, čo ma naozaj potešilo.
Sme zhruba rovnaká generácia tridsiatnikov, vy ste však vyrastali v inom svete, kde sa nehovorilo učiteľom súdruh a nezdravili ste česť práci. Nám učiteľky v prvých ročníkoch základnej školy rozprávali o dobrom ujovi Leninovi a americký establishment vykresľovali ako bandu zlých ujov, ktorí chcú ubližovať svetu. Ako to bolo u vás?
To, čo o komunizme viem, som sa dozvedel najmä mimo školy. Ako chlapec som žil s rodičmi v Číne, takže keď sme sa vrátili do Kanady, už som mal predstavu o tom, ako odlišne veci fungujú v iných častiach sveta. Komunizmus a komunistické krajiny ma veľmi zaujímali počas celého detstva, takže som si vo voľnom čase o tejto téme veľa čítal. Nespoliehal som sa na to, čo ma o ZSSR naučili v škole – toho veľa nebolo. Ale Lenina určite vykresľovali ako láskavého starého otca.
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.