Herec Daniel Žulčák: Býval som dievčenský pupok. A nikdy som sa nenudil

Na tlačovke ste povedali, že máte o 22 rokov viac, ako vaša postava Alexa. Bolo ťažké hrať tínedžera?

Všetci máme o 22 rokov viac, než sú naše 15– až 17-ročné postavy. Ja mám 38 rokov. Po tom, ako sme mali rozhovory s deckami, ktoré prišli na skúšky, povedali sme si aj s režisérkami Máriou Danadovou a Monikou Kováčovou z divadelného zoskupenia Odivo, že nebudeme hrať sedemnásťročných, tomu nikto neuverí. My sa k nim chceme priblížiť, prehovoriť ich jazykom a pomenovať ich problémy, ktoré tínedžeri riešia. Všetci herci sme hľadali mieru, aby to hlavne nebolo trápne. Tínedžerom sa totiž zdá trápne, ak sa rodič snaží napodobniť to, ako jeho deti rozprávajú – potom je „banger“.

Čo znamená banger?

Dalo by sa povedať „topka“, alebo „to je veľká vec“. Keď niekto starší použije slová z ich generácie, je to tínedžerom strašne smiešne. Takže zahrať sedemnásťročného je veľmi náročné, to by mi neverili, iba sa snažíme priblížiť k ich svetu, hráme ich typ. Minulý týždeň si to tu boli stredoškoláci pozrieť a my sme videli, že v každom ročníku je takýto chalan a dve tri baby, ako máme v hre. Generačne sa to opakuje a my chceme ukázať: vieme, že takéto typy existujú a pozývame vás pozrieť sa do tohto sveta cez nás.

Koľko zo slov tínedžerov ste nepoznali?

„Cringe“ mi nič nehovorilo – čiže „to je cez“, trápne a nepríjemné, „chill“, to používam aj ja na označenie, že je niečo „v pohode“. Mali sme slovíčko „rizz“ (na označenie charizmy či šarmu), ale sedemnásťroční nám povedali, že to sa už nepoužíva, to hovoria len deti. A slovo „delulu“ pre niekoho vyčleneného, ale to tiež odmietli, že to používajú len deti, oni vôbec nie.

To je zábavné, len vlani mi vravel herec Martin Varínsky, že sa od svojich žiakov na konzervatóriu naučil slovo „rizz“. Ale máte pravdu, ten chlapec mal asi desať rokov.

Znamená to niečo, ako „má štýl“. Sedemnásťroční nám povedali, že to používajú deti na konci základnej školy. Je šialené, ako sa slovník vyvíja. V divadle prišli piati mladí ľudia, ktorí s nami spolupracovali na inscenácii Sigma Werther a ich hlasy znejú v audionahrávkach – Táňa, Laura, Eliška, Peter a Jakub. Jedna z nich si sama vymýšľala slová, to sa mi zdalo veľmi zaujímavé a sympatické. Videli sme, čo dnes riešia.

Zaujalo ma, ako ste na tlačovke prezradili, že na základke ste boli „dievčenský pupok“.

V dedine, kde som sa narodil a vyrastal, v rámci roku 1988 nemám rovesníka. Hudcovce (v okrese Humenné) majú čosi vyše 400 obyvateľov a ja som mal šesť či sedem spolužiačok, stále som bol s babami. Na druhom stupni som prišiel do triedy, kde už boli aj iní chalani. Samozrejme, bol som vylúčený z chlapčenského kolektívu a do 18 rokov som s tým bojoval – bol som maličký, mal som tenký hlások, mal som veľmi oneskorenú pubertu a dospievanie. Stále som bol s babami. Aj v divadielku Pradeno, čo sme mali na základke, som bol sám chalan a ostatné baby.

Takže dobre rozumiete dievčatám?

Povedal by som, že áno, svoje dospievanie som neprežíval s chalanmi, ale s babami, riešil som skôr babské problémy ako chlapčenské.

Bol zámer, že v inscenácii Sigma Werther vystupujú štyri dievčatá a jeden chlapec?

Nemyslím si, že by to bol zámer, myslím, že autorovi Jánovi Mikušovi to tak vyšlo.

Čítali ste Utrpenie mladého Werthera?

Zahrám sa na Alexa z inscenácie: Ja si to už nepamätám, to už bolo dávno. Ale áno.

Ja si pamätám, ako sme v prvom ročníku na gymnáziu písali práve o Wertherovi čitateľský denník a naša triedna učiteľka, ktorá mala len 25 rokov, bola zdesená, keď sme do denníkov celá trieda, 36 žiakov, všetci do jedného na jej otázku, či by sme sa zachovali ako Werther, napísali, že áno. Úprimne sa bála, že všetci jej študenti spáchajú samovraždu ako sa to dialo kedysi koncom 18. storočia, keď vyšlo Goetheho Utrpenie mladého Werthera. Odľahlo jej, keď pochopila, že nikto z nás v skutočnosti samovraždu neplánuje. Mali ste podobné zážitky?

Keď si spomeniem na svoj čas dospievania, keď som 17–18 rokov a bol som na strednej škole, býval som na internáte v Košiciach mimo domu. Prežívali sme to intenzívne na internáte. Vychovávateľ bol akýmsi psychológom, vytváral nám bezpečný priestor, vedeli sme sa mu zdôveriť a na víkend každý domov. Keď sa nás doma spýtali, ako bolo cez týždeň v škole, odpovedali sme: ó dobre, v pohode. A čo nové? Ináč sme vtedy komunikovali. Zo stretnutia s dnešnými tínedžermi mám zážitok – z ich otvorenosti.

Veď poďme sa o tom rozprávať. Oni sami hovoria, aké je dôležité, kto má akú mamu, otca a či sa doma cíti bezpečne. Jeden chalanisko otvorene rozpráva o návšteve psychológov, lebo má depresie. To je šialená vec. A stále sa dnes nájdu ľudia, ktorí povedia: veď z toho vyrastie. A čo keď nestihne vyrásť, lebo sa zradikalizuje? To je problém. Záchranných centier a detských psychológov je málo. Pritom problémy majú mladí naprieč celým Slovenskom. Niečo sa stalo v Spišskej Starej Vsi, v Bratislave, ale aj v Humennom, v Rožňave, všade sa nájde problém, len sa to škola snaží ututlať, aby sa o tom nevedelo.

Nie je zvláštne, že incidentov, keď študent prinesie do školy zbraň a zaútočí, pribúda? Zo svojich tínedžerských čias (v druhej polovici 90. rokov) si žiadne také prípady nepamätám.

Ani ja si to z detstva nepamätám, akoby to začalo až po covide. Niekto to v médiách otočí, že to prišlo z Ameriky, ale nie je to tak. To sú ľudia. Dnes sa v ľuďoch všeličo burcuje a toto je výsledok. Preto musíme počúvať aj mladých a dávali ich slovám váhu a nehovorili im: však z toho vyrastieš, to ťa prejde.

Myslíte si, že sú dnešní mladí z generácie Z oveľa úzkostlivejší ako trebárs vy v ich veku?

Teraz budem znieť ako starec, ale ja som sa išiel vybehať do lesa či na bicykel, lebo som nemal inteligentný telefón, ako máme dnes. Aj mobily sú veľká vec. Spomeňte si na slová Rebeky Polákovej v inscenácii: Mobil je ako basa, ste tam sám a všetci sa vás pozerajú. A potom má monológ o tom, ako sa jej nič nechce, nechce sa jej ísť von, ani nič iné, tak berie do ruky telefón a scrolluje.

Ja som nescrolloval, lebo keď som šiel na strednú školu, dostal som telefón s jednoriadkovým displejom, aby som vedel zavolať domov, či som v poriadku. Presnejšie, zavolali mi rodičia, lebo som nemal kredit. Ale celá doba sa strašne za 20 rokov posunula. Asi sú tínedžeri dnes úzkostlivejší. Aj šikana sa zmenila. Kedysi som dostal facku od väčšieho spolužiaka, ktorý mal meter 70 a ja som mal len meter 50, ale rozchodil som to. Dnes sa vyrábajú smiešne videá, memečká, skupinky, do ktorej ma nezaradia, tak sa cítim vylúčený z kolektívu. Sú to iné tlaky ako sme mali my.

Ja si napríklad nepamätám, že by som sa niekedy v živote nudila. Vždy sme si vedeli nájsť zábavku, čo robiť. Vy ste sa niekedy nudili?

Nie, alebo si to nepamätám, možno to hlava vytesnila. Nepamätám si však, že by som sa zavrel do izby a nevyšiel z nej mesiac. Že by som prišiel zo školy, hodil tašku do kúta a chcel byť sám. Alebo že by som sa nudil a nemal čo robiť, vždy som mal čo robiť.

Máte súrodencov?

Mám dvoch mladších bratov.

Možno je to tým, že kto nie je jedináčik, má v súrodencovi vždy parťáka.

Áno, vlastne zo základnej školy si ani nepamätám žiadneho jedináčika. Rodili sa deti každú chvíľu. V našej malej dedine nás bolo v ročníku 7, bratova trieda mala 12 žiakov – v rovnakom roku. Dnes sa v našej dedine narodí jedno či dve deti za rok, niekedy žiadne. Je to inak.

V inscenácii veľa cvičíte, bolo to fajn?

V rámci zdravia áno, ale je toho dosť veľa, bolo to náročné spojiť text s pohybom – ale to je vždy, keď od nás hercov chcú, aby sme trebárs tancovali a do toho rozprávali. Ale je to výzva a ja som rád, že sme dva mesiace mali intenzívny tréning. Pohyby sú dané, ale v niečom trochu improvizujeme, napríklad keď na scéne rozťahujeme letiskové stĺpiky.

Dobre, že ste pripomenuli scénu Juraja Poliaka- čo na ňu hovoríte?

Prakticky z ničoho vzniklo niečo, pomocou letiskových stĺpikov s páskami vytvárame koridory na behanie, ihrisko, inokedy z tých pások čítame správy. Dva mesiace sme sa hrali.