Stalking v Divadle Aréna. Aj Kukura čelil prenasledovaniu
Vymenila zámky, zmenila si telefónne číslo, zablokovala to jeho - nič nepomáhalo, aby dostala zo svojho života človeka, ktorý jej hovoril "pokladík". Známa tvár zas hľadá odvahu, aby vec nahlásila na polícii. No policajtka, čo má chrániť iných, nevie ochrániť sama seba. A influencerka, ktorej ukradli identitu, sa zrazu ľudí stráni, je bez práce aj bez priateľov. "Ste to naozaj vy?" Pýta sa jej počítač, keď sa chce prihlásiť do svojho účtu na sociálnej sieti. A ona si už nevie odpovedať.
Influencerka Adriana Binder (Katarína Gurová) prišla o svoju identitu na internete. Niekto jej ukradol tvár, telo, súkromie.
Neustále telefonáty, nevyžiadané maily, narušenie súkromia, sledovanie, prenasledovanie aj krádež identity. Obťažovanie, ktoré vie človeku strpčiť alebo priam zničiť život. To, čo na prvý pohľad vyzerá ako nevinná konverzácia či úprimný záujem, sa môže skončiť veľmi zle. Tak ako v novej hre Divadla Aréna s názvom Pokladík, ktorej témou je práve stalking.
Tri príbehy
Pokladík je trocha zavádzajúci názov, no presne zodpovedá kontrastu medzi nevinnou hrou slov a obťažovaním. Svoje o tom vedia aj tri postavy v tejto inscenácii – influencerka Adriana Binder (Katarína Gurová), známa tvár Braňo (Braňo Deák) a bývalá vyšetrovateľka Eva (Rebeka Poláková). Všetci sa stali obeťou stalkingu, aj keď každý v inom príbehu.
Na javisku sa osudy postáv prepletajú s osudmi ich prenasledovateľov aj všetky navzájom. A hoci je každý z troch príbehov iný, niečo majú spoločné. Nikto by nečakal, že sa to môže vyvinúť až takto. Ako zásah do života. Ako strata súkromia. Ako obťažovanie, ktoré bráni človeku pracovať, vženie ho do spoločenskej izolácie a prinúti pochybovať o sebe. Karty tu zamiešajú romantička Lucia Láska (pôsobivá Lenka Libjaková) aj nová tvár Kubo (Jakub Jablonský) aj na javisku neprítomný, no inak všadeprítomný, nazvime ho „Pán pokladík“.
S námetom inscenovať tému stalkingu prišiel riaditeľ Divadla Aréna Juraj Kukura, ktorý priznáva, že to zažil aj na vlastnej koži, keď sa mu nevítaný hosť dokonca nasťahoval do jeho bytu, povedal pre Slovenskú televíziu. Dramaturgička divadla Saša Sarvašová mala už dlho v merku režisérku Alžbetu Vrzgulovú a s touto témou prišla príležitosť, aby ju oslovila. Autorka hry a režisérka priviedla svoj tím z nezriaďovaného divadla Uhol '92, ktoré založili ľudia narodení v roku 1992, „deti samostatnej Slovenskej republiky“, a tie prichádzajú s témami ako človek-občan, mužsko-ženská rovnoprávnosť, blížiaca sa ekokataklizma či náchylnosť ľudstva k fanatizmu. Divadlo Aréna má zasa svoj Občiansky cyklus hier, ktoré sa venujú spoločensky dôležitým témam od histórie až po súčasnosť. A vyšla z toho skvelá vzájomná spolupráca, ktorá priniesla vysokoaktuálnu tému, skvelé spracovanie a hercov, ktorí vedia navodiť veľmi autentický pocit.
„Hra Pokladík môže osloviť všetky generácie od násťročných, ktorí žijú vo virtuálnom svete, prežili covid, prežívajú vojnové konflikty a často si s tým nevedia rady. Odizolovali sa, neboli v kontakte so spolužiakmi, nemajú kamarátov. Téma je blízka aj strednej generácii, ktorá tiež využíva internet a sociálne siete a starší, ktorí v inscenácii môžu viac spoznať problémy svojich detí a vnúčat a pochopiť, že ich život nie je ľahký,“ hovorí dramaturgička Saša Sarvašová.
Nebezpečná hra
Fanúšička plná lásky a obdivu k známej osobe rozohrá nebezpečnú hru. Braňo Deák tu stvárňuje postavu so svojím menom. „Je to zvláštny pocit, najprv som vedel iba to, že postava sa volá Braňo a až na prvej čítačke som zistil, že sa volá Braňo Deák. Nie je jednoduché hrať postavu s vlastným menom, ale na to sme herci, aby sme to zvládli,“ hovorí s úsmevom. On sám sa so stalkingom už stretol a bola to podobná skúsenosť, akú má jeho postava na javisku. „Dialo sa mi to, že mi niekto volal. Takisto mi niekto písal maily a boli v nich zvláštne veci, ktoré neboli v poriadku. Spočiatku som sa bránil, ale potom som zistil, že vôbec nemá zmysel komunikovať. A keď druhá strana nemala odo mňa žiadnu reakciu, po čase to prestalo. Neviem, či je to vždy správna cesta, ale určite o tom treba hovoriť, aby sa s tým človek niekomu zdôveril. A je tiež rozdiel, či niekoho prenasleduje muž alebo žena a či má svoju záchrannú sieť,“ myslí si herec. Skutočne až osemdesiat percent prenasledovateľov tvoria muži. A so stalkingom sa stretol každý desiaty človek, ako pripomínajú tvorcovia tejto hry. Niekedy sú to správy alebo konanie obdivné, inokedy zlomyseľné alebo dokonca výhražné. Ale nikdy to nie je príjemné.
Postave Braňa navyše niekto kradne identitu naživo tým, že ho kopíruje až tak, že začína sám seba strácať. Influencerke Adriane ukradol identitu niekto neznámy on-line, možno aj z druhej strany planéty, a pripravil ju nielen o prácu, ale aj o súkromie. Kybernetické prenasledovanie (cyberstalking) je nebezpečné v tom, že ide ešte o krok ďalej, okrem obťažujúcich mailov sa páchateľ môže nabúrať do telefónu či internetových účtov svojej obete. Sleduje, s kým si píšete, o čom si píšete, kde práve ste aj čo práve robíte. Ukradne vám tvár. Ukradne vám telo. Ukradne váš život. To naozaj nie je spôsob, ako z toho von?
Obeťou prenasledovania však nemusí byť len známa osobnosť, ale aj celkom bežný človek, ktokoľvek z nás. V tejto inscenácii je policajtka, ktorá navonok symbolizuje moc a autoritu, ochranu, ale, ako sa onedlho ukáže, pritom vôbec nie je silná. Hrá ju Rebeka Poláková. „Mám rada postavy, ktoré majú v sebe paradox, a tu bol protipól medzi tým, čo navonok reprezentuje a čo sama vo vnútri prežíva, veľmi výrazný. Text mal mnoho možností interpretácie a s Alžbetou Vrzgulovou sa krásne pracovalo, riešili sme rôzne nuansy. Najviac ma pritom bavila autencita. Nebýva to také časté ako v monológu mojej postavy Evy, že nahlas hovorí, čo si naozaj myslí a cíti, pre mňa to bolo veľmi oslobodzujúce. Vtedy som si uvedomila, aké je dôležité hovoriť aj o veciach, ktoré nie sú pekné,“ približuje herečka.
Témou hry Pokladík je nebezpečné prenasledovanie – urážlivé, ponižujúce, zastrašujúce, zničujúce – no v skutočnosti ide jej posolstvo oveľa ďalej, až k podstate našej dnešnej biedy. Divadelníci ju ukazujú veľmi presne – za láskyplným oslovením čaká nenávisť, za radosťou komplex malosti a za pravdou pokrútený fejk. Nedokážeme sa rešpektovať, nedokážeme už ani nadviazať spolu rozhovor, vytvoriť vzťah. nedokážeme ani rešpektovať svoje hranice. To naozaj nie je spôsob, ako z toho von? Je to skutočne náš osud? Hra má otvorený koniec, tak ako je otvorená naša budúcnosť. Pretože časy sú také, aké si ich vytvárame.
Súvisiace články
Rekonštrukcia zastávky MHD v centre Košíc prinesie obmedzenia cestujúcim aj vodičom. Ľudia šomrú, vraj potrvá pridlho.
Pozrite sa sem. Svyrydenková uviedla, že vláda si kladie za cieľ získať takmer desať miliárd hrivien z rozsiahlych privatizácií.