Recenzia: Rasputin ľahko a rýchlo

V poslednom čase sa na Slovensku nemôžeme sťažovať na nedostatok pôvodných muzikálov. Ibaže väčšina z tých nedávnych, či už v Bratislave, Nitre alebo Prešove, naráža na zásadné problémy – lineárne libreto, málo vzrušivú hudbu a triviálne texty piesní. Muzikál Rasputin všetky tieto atribúty dokonca nepríjemne násobí. Ďurovčíkovo libreto je totiž vágnym až banálnym vyrozprávaním života známej ruskej osobnosti. Režisér, choreograf i autor textu v jednej osobe cielene nedáva odpoveď, čo si o Rasputinovi myslí.

Jeho muzikál je skôr sériou výstupov, v závere ktorých by sa mohlo dokonca zdať, že by sme túto postavu v bielej sutane zavraždenú ruskou šľachtou mali ľutovať. No príbeh, ktorý mu predchádza, hovorí skôr o opaku. Akoby sa tvorca nevedel rozhodnúť, na akú stranu sa má prikloniť. Ďurovčíkova interpretačná neujasnenosť (i keď sa k nej v bulletine priznáva) je až zarážajúca aj v piesni Služobnej o nádeji z lepšej budúcnosti, počas ktorej vidíme, ako proletári zatýkajú cársku rodinu a herečka pod kostýmom ukáže červený trikot. Muzikál sa teda končí ideou, že Rasputin bol senzitívnym mužom a martýrom doby a nastupujúci komunizmus bude tou skutočnou spásou pre svet.

Táto názorová neukotvenosť je prítomná i v Ďurovčíkovej réžii, ktorá sa obmedzuje len na jednoduché prechody a prebehy hercov po javisku, ale nedochádza k prepracovanejším významotvorným či dejotvorným mizanscénam. Réžia v mnohom pripomína operný až baletný aranžmán (v niekoľkých momentoch asociuje aj výstupy z Ďurovčíkovho rovnomenného baletu v SND z roku 2003). Podobne ani piesne Jána Štrassera neprekypujú invenciou. Spoliehajú sa na jednoduché rýmy a textom celkovo chýba tak poézia, ako aj myšlienka. Hudba Henricha Leška, naopak, kladie na protagonistov veľmi vysoké nároky. Speváci sa musia vyrovnať so zložitými melódiami i častými intervalovými skokmi, a to pravidelne i za hranicami ich rozsahových možností. Súčasne však ani raz nezaznie skutočný muzikálový song, hudobná časť zostáva pri popevkoch a náznakoch, kam by mohli tvorcovia pokračovať, ale nepokračujú. Nehovoriac o preexponovanom nazvučení, pre ktoré cez burácajúcu hudbu často nie je počuť interpretov.

Z obsadenia sa k väčším úlohám dostali len predstavitelia Rasputina a Cárovnej, herci však narazili na nedostatky celého diela. Dárius Koči napriek svojmu talentu preto nedokáže postavu budovať v komplexnejšej charakterizačnej linke a herecky ostáva príliš pasívny a nevýbojný. V expresívnejších momentoch svojím kŕčovitým prejavom zas pripomína viac umierajúceho Krista z iného muzikálu, než trpiaceho Rasputina. Katarína Hasprová v postave Cárovnej využila svoju prirodzenú autoritatívnosť a aristokratickú pôsobivosť. Jej herecká práca však ostala len pri fatálnych pohľadoch a príliš očividnej citovej zmätenosti, viac možností jej postava neponúkla. Výraznými kladmi inscenácie sú však Ďurovčíkove choreografie a kostýmy Lucie Šedivej.

Výtvarníčka jednoduchými znakmi vychádzajúcimi z ruskej histórie dokázala ľahko charakterizovať sociálny i emočný status postáv. Choreografia sa logicky ukázala ako najsilnejšia stránka Ďurovčíkovej práce. Pohybom a svetelným dizajnom vytvára skutočne pôsobivé obrazy a výjavy, tancom dokáže povedať to, čo mu v réžii doslova prešlo pomedzi prsty. Preto je jeho Rasputin skôr sugestívnym výtvarno-pohybovým obrazom, ako kompaktným javiskovým dielom.

Sledujte Pravdu na Google news po kliknutí zvoľte "Sledovať"

debata

zdielať

zdielať

tlačiť

odoberať

Notifikácie Google News

mReportér

Zdielajte článok

• facebook
• X.com
• whats app
• Skopírovať link

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.

Rozumiem