Malachovský: Ľudia sa chcú smiať aj o polnoci

Citoslovce Ooops!, ktoré je názvom vášho televízneho projektu, by sa dalo preložiť ako Ejha! alebo Jaj! Kedy ste ho naposledy použili?
Bolo to asi po páde mojej priateľky, keď sa potkla na schodoch a zlomila si nohu. Našťastie som bol s ňou a mohol som jej pomôcť.

Vaša priateľka je skladateľka Ľubica Čekovská. Čo sa deje vo dvojici, keď si skladateľka zlomí nohu?
V takej dvojici musí nastúpiť ten, ktorý má obe nohy zdravé. Musí pomáhať a urobiť pre chod vecí všetko, čo sa len dá. Takéto prekvapenia prichádzajú vždy nečakane, ale nám sa úraz stal naozaj v zlom čase, lebo sme sa práve sťahovali. Som teraz najmä šofér, aj keď sa partnerka snaží šoférovať – má automatickú prevodovku. V tejto situácii som však spoznal výhody skladateľskej práce. Stačí si sadnúť ku klavíru alebo otvoriť počítač a dá sa pracovať.

Aké je to mať doma skladateľku? Skladá každý deň?
Skladá každý deň a je to úžasné. Pracuje na viacerých projektoch a ja ju pri tom rád pozorujem. Nikdy som si neuvedomoval, čo skladanie vyžaduje. Hoci som vyštudovaný operný spevák a viem, čo hudba znamená, v takejto miere som do vzniku skladby naplno prenikol až teraz. Vidím, že to je jednak drina a jednak to chce veľa informácií. Veľa znalostí z hudobnej teórie, o hudobných nástrojoch, o speve, podľa toho, pre čo sa píše.

Viete aj poradiť?
Viem povedať: Toto sa mi páči, toto sa mi až tak nepáči. Vtedy, keď ma žiada o názor a radu. A je to aj naopak – ona sa zasa vyjadrí k mojej práci a ja to beriem. Vie mi povedať: Toto je už veľa, urob to radšej takto. V mojej práci je ten cit pre mieru veľmi dôležitý. Vážim si jej vkus, dopĺňame sa v názoroch a to už ani nehovorím ostatných veciach, ktoré k životu patria a sú veľmi podstatné. Ale aj drobnosti ako kulinárstvo, koníčky, šport… Obaja sme vášniví hubári.

Vidno, že láska vás motivuje. Ale darí sa vám aj na iných poliach. V Slovenskej televízii pripravujete s Reném Štúrom reláciu Oops!, hráte vlastné predstavenie v štúdiu L+S, boli ste nominovaní na Cenu Stana Radiča pre objav roka na Kremnických gagoch… Je vám to už samozrejmé alebo ešte zápasíte o úspech?
Úspech si stále vážime. Gagy boli pre nás niečím novým už aj preto, že po prvý raz sme hrali o polnoci. V živote som také niečo neskúsil. Aj sme sa s Reném báli – prídu nejakí ľudia na predstavenie v takom nezvyčajnom čase? Aspoň dvaja, traja? O to sme boli šťastnejší, keď prišlo plno ľudí. Polovica sa ani nevmestila do šiatra. A to polnočné publikum bolo fantastické! Stále si to vieme vychutnať. Ľudia sa chcú smiať aj o polnoci!

Najväčšiu radosť ste asi prežili, keď vám Milan Lasica navrhol, aby ste pripravili hru pre Štúdio L+S. Túto hru Ooops! Workshop ste aj na Kremnických gagoch uvádzali.
Radi hráme toto predstavenie. Vystupujeme v ňom s Reném sami, máme na javisku len dvoch výborných hudobníkov, ktorí nám pomáhajú dotvárať predstavenie. Sú to dvaja mladí chalani z kapely Mango Molas. Už keď toto predstavenie vznikalo, mysleli sme na to, že by sme chceli divákom ukázať niečo iné, niečo zvláštne. Zvolili sme si nahliadnutie do hereckého života v divadle, nahliadnutie do zákulisia a priamo do práce hercov. Hráme sa, že ľudia si zaplatili workshop, že to je tvorivá dielňa a my vysvetľujeme, čo a ako. Ukazujeme, ako sa dá použiť herectvo v bežnom živote, ako sa dá všelijako hrať alebo prezrádzame, čo robia herci na javisku počas predstavenia, ako sa dorozumievajú a podobne. Ľudia reagujú famózne. Ani sme nečakali, že to bude mať taký ohlas.

Ako si vás Milan Lasica našiel? Dožadovali ste sa pozornosti?
Vôbec nie. Keď sme robili Ooops! v Markíze, jedného dňa sa ozval pán Lasica, že sa mu strašne páči Ooops! hneď po prvom vysielaní a že by nám chcel navrhnúť spoluprácu. Tak sme sa stretli, rozprávali sme sa a on nám ponúkol, že nám nechá Štúdio L+S, aby sme niečo pripravili. Na tri mesiace sme sa odmlčali, a potom sme napísali predstavenie sami pre seba. To sme v Štúdiu L+S odpremiérovali.

Kontroloval vás Milan Lasica pri práci?
Chceli sme pánovi Lasicovi hovoriť, o čom to bude, chceli sme mu rozprávať dej. A on povedal: Viete čo? Vôbec nepotrebujem vedieť, o čom to bude, len to urobte, ja sa prídem pozrieť na premiéru. Videl som váš program, mne sa páči a keď to bude také, ako to, čo som videl, mne to stačí. Naozaj prišiel až na premiéru a to aj s pani manželkou, čo je pre nás veľká česť, a zabával sa. A ešte predtým nám urobil veľké entré, pomohol nám na tlačovke, kde nás vychválil takým spôsobom, že sme sa už aj my cítili prechválení… Bolo to od neho úžasné gesto. Ale myslím, že na predstavení sa naozaj úprimne bavil. Povedal, že už niekoľko rokov nevidel svoju manželku, aby sa tak smiala.

Čo to pre vás znamenalo?
Pre nás to bolo neuveriteľné zadosťučinenie. Pre mňa ešte aj preto, že dvojica Lasica a Satinský bola pre mňa modlami od základnej školy. Nikdy mi ani vo sne nenapadlo, že by som mohol u pána Lasicu hrať. Chodil som stále do Štúdia S, videl som všetky predstavenia, vedel som z nich citovať. Viete si teda predstaviť, aký som bol uveličený, keď Milan Lasica – ako taký náš otec – nám dal príležitosť a voľnosť.

Ako je to vlastne s humorom na Slovensku, cítite konkurenciu?
Pre mňa znamenajú slovenský humor predovšetkým títo dvaja velikáni a Radošinské naivné divadlo. Tam sme aj s Reném tiež hrali. Stanislav Štepka si vychoval obrovské publikum a jeho humor je tiež originálny. To sú pre mňa špičky. Projektom ako SOS držíme palce, ale inak, neviem… Priestor dostane málokto. Už som zistil, že presadiť sa s vlastnou tvorbou, napríklad hrou, je veľmi ťažké.

Váš humor je láskavý. Kedy začína byť humor cynický?
Túto otázku som si položil, keď som bol na filme Brüno, ktorý nakrútil Sasha Baron Cohen. Milujem ho, lebo je to fenomenálny herec, úžasný komik. Robí humor, ktorý je… nie na hrane, ale za hranou, a nie každému to vyhovuje. On má vyoperovaný zmysel pre mieru, ale v tom je práve jeho sila. Nerobí cynický humor, robí šialený humor. Ale má svoj zmysel a je primeraný tomu, čo sa deje vo svete. Cohen to robí veľmi inteligentne, veľmi umne, chce niečo povedať. Často je to absurdné, ale ja s ním vždy súhlasím. My s Reném sa snažíme vyhýbať cynickému humoru. Neradi by sme zosmiešňovali niečo až do takej miery, že by to bolo urážlivé. Chceme jednoducho, aby to, čo povieme, sadlo ako zadok na šerblík. Aby to nebolo ani príliš, ani málo.

Česi si pestujú nové talenty v relácii Na stojáka, kde sa vlastne môže o úspech pokúsiť každý. Stačí nabrať odvahu a v kaviarni vystúpiť s vlastnou scénkou či monológom.
To je naozaj fantastické! Tento druh humoru sa volá stand up comedy a my sme ho tiež chceli pravidelne robiť. Stand up comedy sa naozaj môže robiť hocikde v kaviarni, v sále, aj vonku. Tam sa dá priestor nápaditým ľuďom, môžu hovoriť aj hlúposti, to sa vytriedi. Tento typ humoru potrebuje priestor, ohlas, aspoň malé publikum. V Česku majú viac komikov, akoby viac humoru, ale tu sú tiež ľudia s talentom, len by potrebovali priestor, aby mohli ukázať, čo vedia. My sme sa snažili tento druh komiky dať aj do nášho predstavenia. Možno sa časom toto semienko rozrastie a aj televízie budú uvoľnenejšie.

To čo znamená?
Na Slovensku je to stále boj ratingov a nikoho po inej stránke nezaujíma, čo sa vysiela. Každý chce vedieť len toľko, aké má relácia čísla. To je hrozné! Bol by som rád, keby naše Ooops! nepostihli tieto neľútostné počty.

A nemáte ešte s Reném Štúrom ponorkovú chorobu? Ešte ste sa nechceli rozísť, ako sa to stáva mnohým dvojiciam?
To sa ešte nestalo a myslím si, že sa to ani nestane. Sme s Reném na rovnakej vlnovej dĺžke a sme spolu už tak dlho, že stačí, ak sa na seba pozrieme a vieme, čo ten druhý chce povedať. Sme zohratí a René je veľa ráz ako môj brat. V zlých situáciách si pomáhame. Poznáme sa tak dobre a sme profesionálne takí zohratí, že si dovolím povedať, že nám to nehrozí. Vieme kedy ubrať, kedy pridať. Keď má jeden z nás zlú náladu, druhý to vycíti a navrhne: dajme si pol dňa pauzu, nechajme to tak, zajtra to dorobíme. Táto ústretovosť funguje. Keď si človek oddýchne, všetko ide ľahšie.

Ste teraz vo fáze, že len hráte, natáčate alebo aj niečo nové vymýšľate?
Každý štvrtok vysiela Slovenská televízia nové Ooops! a vyrábame stále nové diely. Troška sme Ooops! oproti tomu, čo bolo v Markíze, pozmenili. Ale je to na rovnakom princípe. Akurát, že v Slovenskej televízii máme malinké publikum a pred ním hráme. Sú to skeče, v ktorých variujeme postavičky, ale každý diel venujeme dvom konkrétnym postavičkám. Sústredíme sa, aby to bolo o nich, takže sa viac s nimi hráme a ponechávame im viac času a priestoru. Potrebujeme len čas, lebo diváci si na náš prejav musia zvyknúť. Náš humor je taký – a napokon, týka sa to aj iných prejavov humoru – že princíp musia diváci pochopiť, trocha si naň zvyknúť. My sa tiež stále učíme za pochodu. A zlepšujeme.

A nechystáte sa napríklad vrátiť do opery?
Málo sa dostanem do opery aj ako divák, hoci podporujem brata. Dohrávame však v Radošinskom divadle, dostali sme zaujímavú ponuku od dvojice kolegov Martin Vanek a Igor Adamec. S nimi by sme mali vytvoriť komické predstavenie. Neviem, či z toho niečo bude, ale bolo by to dobré. A, samozrejme, chceme pokračovať v tom, čo je pre nás podstatné: Ooops! a ďalšie predstavenie. A ide sa nám splniť ďalší sen! Sme pozvaní k Bolkovi Polívkovi do Manéže. Už nás videl a povedal áno. Budeme tiež nakrúcať Silvestra a bude to prvý raz po dvadsiatich rokoch, čo sa Česká a Slovenská televízia pre tento program znova spoja. Slovenská televízia nás vybrala, aby sme urobili dva vstupy.

Svätopluk Malachovský
Narodil sa 20. mája 1972 v Bratislave. Študoval na konzervatóriu v Bratislave, dva semestre na VŠMU, rok bol sólistom Štátnej opery v Banskej Bystrici, jedenásť rokov sólistom opery SND v Bratislave. Je synom Ondreja Malachovského a bratom Martina Malachovského. Spolu s Reném Štúrom tvoria dvojicu komikov a pripravujú reláciu Ooops! v STV (predtým v televízii Markíza). Hral v Radošinskom naivnom divadle, teraz uvádza s Reném Štúrom predstavenie Ooops! Workshop v Štúdiu L+S.