Nová hviezda Sľubu Michaela Čobejová: Nemením názory podľa toho, čo o mne kto napíše na internete

Nasledujúci rozhovor je prepísanou a editovanou podobou relácie Rozhovory so Zdenom Gáfrikom, ktorej hosťom bola Michaela Čobejová pred pár týždňami. Pozrieť si ju celú môžete nižšie.

Hneď na úvod priznám, že ma prekvapilo, v akom štýle ste dorazili na rozhovor. Keď sme si telefonovali, vonku panovalo vskutku nehostinné počasie – cesty pokryla nepríjemná poľadovica. Vy ste prišli pešo. Nepriaznivé okolnosti vás asi tak ľahko neodradia.

(úsmev) Pôvodne som uvažovala o taxíku, pretože v takomto nečase šoférujem nerada. Potom som si však pozrela trasu a vzdialenosť. Keďže sa snažím pravidelne hýbať a momentálne sa pre poľadovicu behať nedá, povedala som si, že si tie kilometre jednoducho „odchodím“. Cestu sem aj naspäť som poňala ako tréning. Mám splnené a cítim sa lepšie.

Vaším revírom je pravdepodobne petržalská hrádza, však?

Cvičenie v uzavretých priestoroch som už definitívne zavesila na klinec. Za tie roky som si v interiéroch odkrútila svoje – od klasických posilňovní cez aerobik až po hodiny s osobným trénerom. Dnes preferujem pohyb na čerstvom vzduchu, kde môžem pozorovať svet okolo seba. Uvedomujem si, že pod dohľadom odborníka by bol efekt možno výraznejší, ale mne viac vyhovuje sloboda. Najradšej behám na hrádzi alebo v okolí Štrkovca, kde sú aj stroje na cvičenie. Takto som maximálne spokojná.

Spokojnosť je kľúčová. Ak vám to vyhovuje, je to ideálne. Ale čo v zime? Neláka vás to skôr do teplých krajín, kde sa dá behať po pláži alebo v rozkvitnutej prírode?

Zimu milujem kvôli lyžovaniu, skialpu či bežkám. Často chodievame do Tatier, boli sme tam aj počas uplynulých sviatkov a lyže som si užila dosýta. Behať v okolí Štrbského plesa, aj keď je desať stupňov pod nulou, mi neprekáža. Rovnako to mám s chladom, chumelicou či drsnejším počasím. Fascinujú ma živly. Možno práve preto cvičím vonku – v kontakte s prírodou sa cítim oveľa živšia než medzi štyrmi stenami.

Ste vášnivá cestovateľka. Aspoň som nadobudol ten pocit z viacerých rozhovorov s vami. Ktorá destinácia sa vryla do pamäti najviac?

Je to trochu prehnané, nie som žiadna „super cestovateľka“. S cestovaním sme s manželom začali pomerne neskoro. V časoch mojej mladosti neexistovali lacné letenky ani dnešné možnosti, takže sme sa do sveta rozbehli, až keď sa otvorili hranice a trh. Ak by som však mala vyzdvihnúť absolútny top zážitok, bola by to India a Nepál. Tam človek na vlastnej koži pocíti úplne iný tep života a energiu, akú inde nenájde. Vidíte nesmiernu chudobu, ktorá je však v ostrom kontraste s láskavosťou miestnych. Vďaka takejto skúsenosti si človek začne oveľa viac vážiť Európu. Uvedomíte si, že hoci máme o svete rôzne ilúzie, náš starý kontinent je bezpečné a dobré miesto na život.

Vedeli by ste si predstaviť, že by ste tam žili dlhšie?

To určite nie, kultúrne rozdiely sú priepastné. Ale zážitky sú neopísateľné. Napríklad návšteva mesta Varanasí bola ako cesta strojom času o dvetisíc rokov dozadu – či už ide o odievanie, alebo rituály na brehu Gangy. Samotnú Gangu som si predstavovala ako obyčajnú rieku s plážou, ale v skutočnosti je to monumentálny živel. Silným zážitkom bola aj cesta indickým nočným vlakom. Spali sme v jednom vozni s miestnymi, čo bolo fascinujúce. Práve to ma na cestovaní baví – nie izolácia v all-inclusive rezorte, kde sú všetky zmrzlinové poháre rovnaké a vy vlastne ani netušíte, v ktorej krajine ste. Ja potrebujem spoznať krajinu cez obyčajných ľudí a ich zvyky. Pamiatky ma až tak nelákajú. Radšej si sadnem na kávu a pozorujem autentický ruch ulice. To mi dáva viac než akákoľvek „instantná“ dovolenka.

Ste typ, ktorý sa hneď prihovorí miestnym a nadväzuje priateľstvá na celý život?

V tomto smere je aktívnejší môj manžel. Ja som skôr socioplachá. Možno je to dané aj tým, že som doma verejne známa osoba a nadväzovanie prirodzených vzťahov je pre mňa zložitejšie – ľudia majú voči mne často vopred vytvorené očakávania. Tento pocit si podvedome nosím so sebou aj do zahraničia. Môj muž je však veľmi priateľský a ľudový typ, rozumie si s každým. Takže ja sa v tomto smere len tak „veziem“ pri ňom.

Vrátili ste sa z Indie iná? Zmenilo to váš rebríček hodnôt?

Človek sa nevráti iný, ale bohatší o nové poznanie. Cestovanie dodáva životu ďalší rozmer. Nemyslím si, že by cesta dokázala od základu zmeniť povahu človeka – ľudia zostávajú od určitého veku v jadre rovnakí. Čo však môžete získať, je nadhľad a väčšie porozumenie. Existuje jedno známe príslovie, ktoré hovorí, že v každom z nás sú dvaja vlci – jeden dobrý a druhý zlý. Záleží len na tom, ktorého kŕmite. Ak kŕmite toho dobrého, váš život sa začne uberať tým správnym smerom.

Verejnosť vás vníma primárne ako herečku, no vy ste sa rozhodli postaviť aj na opačnú stranu – za kameru ako producentka. Stojíte za vlastnými projektmi, ktoré sama iniciujete. Bola to nutnosť alebo skôr prirodzené vyústenie kreatívneho pretlaku?

Myslím si, že to úzko súvisí s mojou hyperaktívnou a tvorivou povahou. Potrebujem, aby sa okolo mňa stále niečo dialo, milujem ten rozruch, keď sa rodí niečo nové. Herecká profesia prináša hluché miesta – obdobia, keď intenzívne točíte, a potom zrazu príde voľno. A práve počas týchto prestávok som vždy niečo vymýšľala. Mnohí si myslia, že k produkcii som sa dostala náhodou, ale nie je to celkom tak. Začínala som autorskými predstaveniami, kde som figurovala ako spoluautorka – jedno z nich, Kam chodí Oscar Wilde na večeru, hráme v Divadle La Komika dodnes. Neskôr som s priateľmi robila internetové projekty ako Evitovky či Som v háji. Postupne to dozrelo až k filmu Pani Dokonalá. Musím povedať, že filmová produkcia je nesmierne náročná disciplína, ale človek sa pri nej veľa naučí. Baví ma byť súčasťou celého mechanizmu – od písania scenára cez kasting až po výsledný produkt. Nie som už len interpretka postavy, ale spolutvorkyňa celého diela.

Jedna vec je kreativita, no druhá vec je realita trhu. Viaceré vaše kolegyne v tejto súvislosti spomínali, že herečky v istom veku začínajú čeliť nedostatku príležitostí. Keď sa pozrieme na súčasnú domácu kinematografiu, väčšina titulov má v hlavných úlohách mužských hrdinov. Máte pocit, že ženy vo filmovom biznise ťahajú za kratší koniec?

Je to biznis postavený na ponuke a dopyte. Podľa mňa to závisí od toho, čo chcú diváci pozerať. Na koho sa chcú pozerať. A ktoré témy s nimi rezonujú. Hlavná postava je vždy nositeľom témy, a tá musí byť publiku blízka. Ja osobne pocitom nedostatku práce netrpím, pretože pôsobím aj na zuške v dramatickom odbore. So žiakmi každý rok pripravujeme premiéry v divadle, píšeme si vlastné texty. Herectvo a tvorba sú v mojom živote prítomné neustále. Ale treba to brať športovo. Už Brigitte Bardot vedela, prečo odišla v istom veku do ústrania. V seriáloch, ako je napríklad Sľub, sú ťahúňmi mladí ľudia s témami, ktoré zaujímajú ich generáciu. Je to prirodzený vývoj.

Ešte chvíľočku zostanem pri produkcii. Vy ste v minulosti vyprodukovali dokumentárnu sériu o amatérskych letcoch, ktorí si v garážach stavajú vlastné lietadlá. Ako k tomu vôbec došlo?

(smiech) A toto ste kde vyhrabali? Na to som už aj ja sama skoro zabudla! Vždy je to o ľuďoch. Ak stretnete niekoho zaujímavého, téma na dokument sa ponúkne sama. Mala som známych, ktorí ma zasvätili do tejto komunity. Stačili sme traja – ja, kameraman a zvukár. Sadli sme do auta a išli sme točiť. V takýchto prípadoch nepotrebujete veľký štáb, stačí vám ten „blázon“, ktorý je ochotný do niečoho takého ísť. A piloti sú v dobrom zmysle slova všetci blázni, takže o skvelý materiál nebola núdza.

Aj ste si s nimi zalietali?

Neustále! Počas práce si človek často ani neuvedomuje riziko. Môj kameraman Mário v snahe o čo najlepší záber doslova visel z lietadla za jednu nohu. Boli to stroje, ktoré si tí chlapi vyrobili sami, niekedy napríklad repliky z druhej svetovej vojny. V Čechách sme dokonca natrafili na pilota, ktorý vo vzduchu vypol motor a išli sme voľným pádom. Mário to sledoval zdola a neskôr mi hovoril, že bol presvedčený, že keď vystúpim, budem úplne hotová. Ale mňa to ohromne bavilo. Mám v sebe kus adrenalínového nadšenca.

Neuvažovali ste nad vlastným pilotným kurzom? Dnes je to pomerne populárne.

Môj otec bol amatérsky pilot, takže gény by tam aj boli, ale úprimne mi to nikdy nenapadlo. Neviem, či by ma to v skutočnosti napĺňalo. Keď pilotuje niekto iný, je to v poriadku, ale skutočná vášeň mi chýba. Ľudia z komunity amatérskych letcov tým žijú na sto percent. Často sú to muži, ktorí sú viackrát rozvedení alebo žijú sami, pretože ich skutočným domovom je letisko. S tým sa musíte narodiť a ja to v sebe takto nastavené nemám.

Prejdime teda k hitu posledného roka – dennému seriálu Sľub. Stali ste sa jednou z nových postáv tohto populárneho projektu. Čo pre herečku znamená naskočiť do rozbehnutého vlaku?

Ponuka znela jasne: je tam postava poriadnej „mrchy“, beriete? Povedala som, že áno. Celé je to oveľa prozaickejšie, než si diváci možno predstavujú. Nerobila som žiadny konkurz, pretože pri rozbehnutých projektoch sa už kastingy na vedľajšie postavy väčšinou nerobia – tie prebehli na začiatku, keď sa hľadali hlavní hrdinovia. Pre mňa je to radosť. Vždy je lepšie byť súčasťou kvalitného a úspešného projektu so zaujímavou postavou, než chodiť do práce len „aby bolo“.

Skúsme to teda trochu demystifikovať. Ako sama hovoríte, veľa ľudí si myslí, že nastúpiť do populárneho seriálu je pre hercov výhra a sú od nadšenia bez seba. Koľko percent práce slovenského herca tvorí čistá radosť z tvorby a koľko je to racionálne zarábanie na účty a hypotéky?

(smiech) Pre mňa je to v tejto fáze života už len radosť. Som starší ročník, hypotéku nemám a účty zvládam platiť v pohode. Pre mladých kolegov je to však obrovská výzva – uživiť sa v tomto neistom povolaní a zabezpečiť sa. Sloboda prichádza so skúsenosťami. Už sa nemusím trápiť začiatočníckymi pochybnosťami, či hrám dobre. Remeslo mám v ruke. Paradoxne, herectvo v Sľube je pre mňa relaxom. Keď si predstavím tie nervy pri produkovaní vlastných projektov – od úverov cez pokazené autá až po chorých hercov – tak prísť na pľac a „len“ hrať je pre mňa vlastne odmena.

V minulosti ste sa vyjadrili, že socializmus a vtedajší režim ste vyslovene neznášali. Nie je pre vás istým spôsobom masochizmus vracať sa do tejto epochy, hoci len pred kamerou?

Vôbec to tak nevnímam. Môžete predsa hrať postavu v koncentračnom tábore a stále je to len rola. Je to téma seriálu, ktorá nemá s mojím súkromím nič spoločné. Chápem, že veľa ľudí Sľub pozerá aj z určitej nostalgie. Niektorí sú možno aj nahnevaní, že tá doba nie je vykreslená tak „ľúbivo“, ako si ju pamätajú. Logicky. Pre nich to boli časy ich mladosti a politiku vtedy neriešili. Aj ja si pamätám, že hoci som ako pätnásťročná vnímala chyby systému, kritika režimu nebola hlavnou náplňou môjho dňa. Každý má skrátka inú subjektívnu spomienku.

Aký vzťah k tejto téme má vaša dcéra Táňa? Tá sa v seriáli objavila ešte pred vami. Ako vníma obdobie, ktoré je pre ňu už dávnou históriou?

Pre ňu je to čisté sci-fi. Politický kontext doby vôbec nerieši, v podstate sa ma na to ani nepýtala. Sústredila sa, aby postavu zahrala čo najlepšie. Maximálne sme riešili rekvizity, pri ktorých občas netušila, na čo vlastne slúžili. V tom vidím zásadný rozdiel medzi hercom a producentom. Producent musí vnímať celok, globálny kontext a atmosféru doby. Herec sa stará o svoju postavu. Nerieši, či je scenár historicky presný alebo aké sú spoločenské presahy.

Hráte v úspešnom Sľube, účinkovali ste aj v populárnej jojkárskej Hranici. To sú súčasné, dynamické projekty. V zozname máte však aj obľúbenú a populárnu postavu v Ordinácii v ružovej záhrade, ktorá bola v slovenskom televíznom kontexte akýmsi štartovacím poľom pre seriálový ošiaľ. Vtedy ešte sociálne siete neboli v takom rozmachu. Máte pocit, že dnes sa vnímanie herca a jeho práce práve kvôli tlaku digitálneho sveta a okamžitých reakcií ľudí zásadne zmenilo?

Spätná väzba je dnes oveľa priamejšia, no zároveň mám pocit, že nás hercov ľudia nemajú veľmi v láske. Respektíve, poopravím to – ak sa niekto z nás angažuje občiansky, môže sa zdať, že na sociálnych sieťach jena jeho adresu len tvrdá kritika. Lenže, čo sa týka komentárov na sociálnych sieťach, je dôležité brať ich s obrovskou rezervou. Veľké percento tvoria trollovia a zvyšok sú často ľudia, ktorí sa jednoducho nudia. Bežný, spokojný človek nemá potrebu vypisovať desiatky nenávistných komentárov denne. Ak by som tie výlevy brala vážne, musela by som nadobudnúť dojem, že som najneobľúbenejšia osoba vo vesmíre. Držím sa však rady legendárnej Márie Prechovskej: Nie je dôležité ČO, ale KTO ti niečo hovorí. Svoj život a občianske postoje nebudem prispôsobovať podľa toho, či sa niekomu pozdávajú alebo nie. Zatiaľ máme slobodu.

Vy už máte nadhľad, no pre mladú generáciu začínajúcich hercov môže byť „nakladačka“ v on-line priestore psychicky náročná. Rozoberali ste to aj so svojou mladšou dcérou?

U mladých môže prísť k nebezpečnej autocenzúre. Začnú príliš riešiť, ako pôsobia, a strácajú autentickosť. Moja Táňa je ale v tomto smere prekvapujúco odolná. Patrí ku generácii, ktorú Facebook úplne minul, funguje na Instagrame a diskusie vôbec nečíta. Ja som v tomto horšia. Ak sa niečo týka mňa, je mi to jedno, ale keď vidím, čo sú ľudia schopní napísať o dieťati… poviem vám, ako mama, normálne by som ich zbila. To ma poburuje.

Medzi vašimi dcérami je sedemnásťročný rozdiel. Ivanu ste mali v dvadsiatke, Táňa prišla krátko pred vašou štyridsiatkou. Akú dynamiku vniesol tento odstup do vašej rodiny?

Skôr to jednoducho nešlo. Keď sa narodila Ivka, bola som vo štvrtom ročníku na vysokej škole a poriadne som sa vyľakala. Môj muž vtedy začínal s dizajnom, bolo to existenčne náročné obdobie. Napriek dieťaťu som hrala dvadsať predstavení mesačne a neustále skúšala. Príležitostí bolo neúrekom, v tom veku ich skrátka máte. Kolegyne ma vtedy strašili, akú hlúposť som spravila. Že si materstvom zničím kariéru a podobné veci. Snažila som sa o nemožné, aby všetko fungovalo. Aj byť stopercentnou matkou aj herečkou. Trvalo sedemnásť rokov, kým som sa odhodlala na ďalší krok. Táničku som si už vyslovene užila. Prišla ako nová energia. Som nesmierne rada, že sú dve. Dnes už Táňa lieta za sestrou do Bruselu, chodia spolu na dovolenky a viem, že keď tu raz nebudeme, budú mať jedna druhú.

Za tie roky sa nielen zmenila doba, ale dozreli ste aj vy. Pristihli ste sa pri tom, že ste k výchove mladšej dcéry pristupovali inak?

Samozrejme. Pri Ivke nebolo toľko informácií, bol to systém pokus-omyl. Robíte to najlepšie, ako viete, ale chýba vám nadhľad a vzdelanie v tejto oblasti. Pri Táni som už bola oveľa vyrovnanejšia. V dvadsiatke máte pocit, že vám v práci niečo utečie, ste pod tlakom. Ale keď som mala 39 rokov, už som mala niečo za sebou a nič som si nemusela dokazovať. Navyše sme na ňu boli traja dospelí. Ani môj muž už nebol v takom pracovnom kolotoči ako pri Ivke, keď rozbiehal firmu. Táňa bola pre nás všetkých za odmenu.

Čo naučilo toto „dieťa za odmenu“ troch dospelých ľudí?

Nielen ja, ale aj môj muž pristupoval k výchove už inak. Na Ivku bol Ivan prísny, mal vysoké nároky. Pri Táni sme už vedeli, ktorých chýb sa chceme vyvarovať a ktoré veci, naopak, chceme v dieťati podporiť. Ale každé je originál. Tánička je úplne iná ako Ivka. Moja prvorodená dcéra bola nesmierne prispôsobivá a dôverčivá. Keď sa jej niekto opýtal, či môže byť žena prezidentkou, povedala, že nie, ale jej mama áno. To bola absolútna dôvera. Tánička je iná, je to tvrdohlavý samorast. Ide si svoje a akýkoľvek nátlak u nej narazí na odpor. Naučila ma, že jej môžem len pomáhať, keď ma o to požiada, ale nesmiem jej do vecí príliš hovoriť.

Keď si čítate komentáre o deťoch, meníte sa na mamu levicu, ale skúsme to trochu otočiť. Máte niekedy o dcéry strach? Myslím ten všeobecný strach z budúcnosti, ktorá ich v tomto nevyspytateľnom svete čaká.

Nie, nemám strach. Nemám ho a poviem vám aj prečo – dôverujem životu. Je na to, aby ho proste žili, aj keď to nebude ľahké alebo prehrajú alebo zažijú nejaké problémy. Život musíme brať komplexne. Povedala som si, že neurobím chybu mnohých milujúcich rodičov – mám, ale aj otcov – nebudem im zametať cestičku. Musia to zvládnuť, o tom je život a vy musíte deťom nechať priestor, aby zabojovali. Ak ich oň oberiete, na čo budú ako dospelí ľudia pyšní? Čo si budú na sebe vážiť? Som tu pre moje dcéry, ale nebudem ich chrániť pred problémami, pred realitou.

S manželom tvoríte jeden z najstabilnejších párov nášho šoubiznisu, hoci on sa mediálnym svetlám skôr vyhýba. Ste spolu vyše tridsať rokov. Máte nejaký overený recept na šťastné manželstvo?

Počúvajte, neviem ako sa nám to podarilo. Na to je ťažké odpovedať.

Teraz zostali naše čitateľky a čitatelia sklamaní…

(úsmev) Ak čakáte zázračnú formulku, sklamem vás. Viete, kedysi trvali tie manželstvá oveľa kratšie. Muž umrel vo vojne, manželka možno na nejakú chorobu. Myslím si, že to je len fenomén posledných rokov – vziať sa a byť potom spolu trebárs päťdesiat rokov. Neodsudzujem nikoho ani vtedy, ak sa rozíde alebo rozvedie, lebo je to náročné. Musíte mať na partnera aj šťastie a musíte chcieť byť spolu. To je základ. Nesmiete to chcieť „rozdžubať“. Musíte sa zbaviť svojho ega, byť veľmi tolerantní a hľadať spoločnú cestu. Vedieť napríklad riešiť konflikty, ktoré samozrejme budú a sú. Keď je človek zamilovaný, nežije banálny život, ktorý prináša hypotéky, zlé deti, hnusných susedov, šmykľavé chodníky, globálne otepľovanie alebo správy – skrátka to všetko, čo človek denne rieši. No a potom príde realita a uvedomenie si, že musíte ten život nejako zvládať spolu. My ho s mojím mužom Ivanom máme dobrý a sme aj veľmi dobrí kamaráti. Vždy sme boli, vždy sme sa spolu nasmiali. Rozumieme si vo všetkých veciach okrem výchovy – Ivan bol ten prísny a ja tá, čo deti chráni, veľakrát sme sa pre to hádali, ale snažili sme sa nájsť spoločnú cestu. Byť dobrá rodina. Pre mňa je veľmi dôležité v hereckom povolaní mať stabilné zázemie. Mať domov, kde prídete, kde na vás čakajú blízki ľudia. To je pre mňa najviac. Nedokážem si predstaviť, že by som žila sama. Asi by som zošalela. Zaujímavé však je, že napríklad moja staršia Ivka si pokojne sama vystačí. Ľudia sme rôzni.

Existuje niečo konkrétne, čo vo vzťahu s vaším manželom Ivanom pretrvalo od úplného začiatku až dodnes?

Jednoznačne humor. Zoznámili sme sa ešte počas štúdií. Sedeli sme vtedy s partiou pri stole a Ivan bol suverénne najzaujímavejším a najvtipnejším človekom v miestnosti. Odvtedy som sa pri ňom neprestala smiať. Do manželstva sme však vhupli veľmi skoro a hneď sa nám narodila Ivanka, takže sme si vlastne ani nestihli užiť také to klasické bezstarostné randenie a postupné spoznávanie sa. Budovali sme náš vzťah priamo v procese budovania rodiny. Keď Ivka vyrástla a osamostatnila sa, uvedomili sme si, že sme vlastne celý čas zvyknutí byť v trojici. Povedali sme si, že máme pred sebou ešte kus života a bolo by fajn mať druhé dieťa. Dnes vidím, že ľudia vzťahy až príliš rýchlo zahadzujú. Pritom si stačí spomenúť na ten prvotný moment – čo sa vám na tom druhom páčilo, prečo ste spolu začali chodiť. Hoci sa časom meníme, ale nie až tak radikálne.

Sledujem vás na sociálnych sieťach a všimol som si, že okrem rodiny máte veľmi silné a stabilné zázemie v skupine priateľov. Často vás vídať so šperkárkou Renátou Ormandíkovou, jej manželom Markom, s Evitou Twardzik a ďalšími. Pôsobí to tak, že sa stretávate takmer každú sobotu. Je pre partnerský život dôležité udržiavať aj takéto intenzívne priateľstvá mimo úzkeho rodinného kruhu?

Je to kľúčové. Už antickí filozofi tvrdili, že priateľstvo by malo byť v živote na prvom mieste. Priatelia vám pomôžu preplávať životnými nepríjemnosťami a sú zrkadlom vášho partnerského vzťahu. Ste v skupine ľudí, ktorým môžete povedať čokoľvek, pretože viete, že vás pochopia a podržia. Pre zdravý a vyvážený život sú priatelia nevyhnutní. Naša skupinka je v tomto smere priam zázračná. Každú sobotu absolvujeme dlhé, štvorhodinové raňajky. Niekedy nám je aj to málo a pokračujeme spoločným obedom. Nesmierne sa pri tom nasmejeme a je to pre mňa tá najpríjemnejšia časť týždňa.

Čo je pre vás osobným synonymom úspechu? Je to vydarený film, vysoká sledovanosť, alebo práve to pokojné ráno s rodinou a sobotné raňajky s priateľmi?

Úspech je pre mňa balans. Najdôležitejšie je byť vnútorne spokojný a vedieť, že ste urobili maximum pre to, aby ste si splnili svoje sny. Človek by sa nemal báť ísť do rizika, aby si neskôr nemusel vyčítať, že si niečo nechal pretiecť medzi prstami. Dôležitá je aj sebahodnota – vedieť si sám seba oceniť, zastať sa vlastných názorov a byť otvorený voči ľuďom, s ktorými sa stretávate. Naša kamarátska partia nie je o falošnom mazaní medu okolo úst. Sme k sebe úprimní, vieme si veci povedať na rovinu a niekedy sa aj pohádať. Žiť pravdivý život je podľa mňa skutočné tajomstvo úspechu. A je to aj to najťažšie. Keď si poviete, že ste urobili všetko, aby váš život bol dobrý a čestný, aby ste sa zaň nemuseli hanbiť, vtedy má najväčšiu hodnotu.

Michaela Čobejová

Narodila sa 16. júna 1970 v Trnave, jej umelecké začiatky sa spájajú s Detskou rozhlasovou dramatickou družinou. Po skončení štúdia VŠMU v roku 1992 sa stala členkou Slovenského národného divadla, kde zotrvala do roku 2006. Hosťovala aj na ďalších divadelných scénach. Zahrala si vo filmoch …kone na betóne či Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý, ale aj snímkach Pani dokonalá a Smolu nosíš ty, láska, ktoré aj produkovala. Diváci ju poznajú z viacerých seriálov. Aktuálne hrá v Sľube, ale účinkovala aj v seriáloch Hranica, Som mama, Kolabs či Ordinácia v ružovej záhrade. Jej manželom je architekt Ivan Čobej, majú dcéru Ivanu a Táňu. Mladšia tiež účinkuje v televízii.