Natália Ancinová zo seriálu Miša v Košiciach: Naša hodnota nestojí len na Jánošíkovi a haluškách. Zaslúžime si poriadnu hrdosť

Vyštudovala herectvo v Dánsku, na domácich obrazovkách sa objavila napríklad v menšej úlohe Anči v seriáli Pán profesor. Teraz prišla Zuzka v jojkárskom počine podľa scenára Hany Lasicovej a živelnej blondínke pripomenula jej postava samú seba. Ale len do pätnástich. S Natáliou, ktorá sa venuje aj stylingu a túži, sme zvrtli reč aj na kaskadérske kúsky či potrebu duševnej pohody. A prezradila, čo by si Slovensko naozaj zaslúžilo. Stavať našu hodnotu na haluškách a Jánošíkovi to nebude.

Natália, začnime tým, čo nás dnes spojilo v Košiciach – seriálom Miša v Košiciach. Ako sa tu ako rodáčka z východu vlastne cítite?

Som predovšetkým hrdá východniarka! Milujem svoj pôvod, pochádzam zo Spišskej Novej Vsi. Novešaaa, eeee! Východ beriem tak trochu ako samostatný štát v rámci Slovenska. Milujem energiu tunajších ľudí a som úprimne hrdá na to, odkiaľ som. Dúfam, že je to dostatočne jasná odpoveď.

Myslím si, že áno. Objavili ste sa v seriáli Pán profesor, teraz ide o vašu ďalšiu väčšiu televíznu úlohu. Ako ste si užili návrat pred kamery na Slovensku?

Tak v Pánovi profesorovi som nemala veľkú postavu, ale to vôbec nevadí. Nejde o veľké alebo malé postavy. Ale veľmi si užívam, že môžem robiť herectvo na Slovensku a možno cez moje postavy inšpirovať ľudí, ktorí sa v nich môžu vidieť. Moja seriálová hrdinka Zuzka je môj absolútny protipól, hej. Ako osobnosť som v súkromí skôr tá Miša (smiech). Ale Zuzka ma veľmi ma dojala, mám ju rada a opakujem, že ma teší hrať na Slovensku. Študovala som v zahraničí, väčšinu času tam aj trávim. Ale vy môžete byť preč, môžete odchádzať, no srdce je stále doma.

Študovali ste v Dánsku. V čom je tamojšia príprava herca iná v porovnaní s tým, čo poznáme u nás?

U nás sa v rámci spôsobu herevctva rieši hlavne Stanislavského metóda, v Dánsku sme preberali úplne všetko. Ja sa považujem za „západnú“ herečku, či už ide o moju energiu alebo štýl hrania. V škole sme sa veľa venovali vnútornému svetu a dokonca aj filozofii stoicizmu, ktorá je s herectvom úzko prepojená. Je to niečo, čo do svojich životov dnes aplikuje aj mnoho úspešných podnikateľov. Najväčší rozdiel však vidím v tom, že vonku sa kladie obrovský dôraz na zdravý duševný svet herca.

Nedávno som hovoril s herečkou Antóniou Liškovou. Priznala sa, že sa vkladá do postavy na 120 percent a občas má problém sa z nej odstrihnúť. Máte to podobne?

Závisí to od konkrétnej postavy. Keď som napríklad točila krátkometrážny horor, bolo to emočne dosť náročné. Väčšinou ste v tej úlohe prítomní naplno, no každý herec to spracováva inak. Herectvo nie je matematika, kde dva plus dva sú vždy štyri. V našom remesle to môže byť aj päť, aj deväť aj osemnásť. (úsmev) Práve techniky, ktoré som sa naučila v Dánsku, mi pomáhajú si vybrať, ako s postavou pracovať, ale to „odstrihnutie sa“ je vecou cviku a dlhoročných skúseností.

Vraj si trúfate aj na kaskadérske scény. Mali ste v aktuálnom projekte šancu sa predviesť?

(smiech) Pri Miši v Košiciach vôbec. Nepovažujem sa za profesionálnu kaskadérku, no takéto výzvy ma lákajú. Nechcem hrať len jemné postavy, milujem extrémy. Mám za sebou kaskadérsky tréning, takže viem, ako bezpečne padať, aby som si neublížila.

Takže tá slovenská Lara Croft?

Áno, presne to by ma bavilo!

Okrem hrania sa venujete aj stylingu. Ako tieto dva svety spájate?

Podľa mňa je to v jadre to isté. Herectvo aj módu prepája sebavedomie a schopnosť nebáť sa zahanbenia. Ja rada experimentujem, vnímam a skúšam rôzne impulzy. Už ako dieťa som si večer pred školou skladala outfity, bola som taká malá herečka, jednoducho to tak cítim. Nedokážem presne vysvetliť prečo, ale tá kreativita musí ísť von. Každý sme v niečom iný a v tom je krása sveta – ja dokážem toto, niekto iný zasa niečo, na čo ja nemám bunky.

Nebáť sa zahanbenia je dôležitý postoj. Museli ste v sebe vybudovať vnímanie v duchu – a použijem zámerne anglický výraz „I don't give a f..k“ (voľne preložené: je mi fakt jedno, čo si myslia iní)?

Ooo, always! (Vždy!) V tomto som bola asi vždy dobrá. Do mojich pätnástich rokov som bola v súkromí skôr tichá ako Zuzka v našom seriáli, ale zlom prišiel v Amerike. Tam som dostala priestor vyskúšať si byť inou. Vtedy sa otvorila táto verzia Natálie, ktorej je v tom najlepšom zmysle slova jedno, čo si kto myslí – she doesn't give a f..k Tento postoj sa snažím odovzdávať aj ďalej. Slováci sú úžasný národ, ale niekedy akoby sme nevedeli, kým sme a na čo máme byť hrdí. Nevieme kto sme, nevieme, načo byť hrdí a myslím si, že toto musíme formovať nejako spoločne. Veľmi by som si to pre krajinu priala, lebo verím v to naše Slovensko a chcem, aby sme sa mali ako krajina lepšie.

Ste v tomto smere optimistka? Môže sa nám to niekedy podariť?

Som, ale viem aká je realita. Stále však verím, že keď pribudnú ľudia, ktorí budú spolu formovať slovenskú národnosť – ale poriadnu, nielen postavenú na tom, že Jánošík, halušky a Tatry. Budovať ju tým, na čo sme naozaj hrdí. Chcela by som Slovensko vo svete zviditeľniť, aby keď poviem, odkiaľ som, ľudia nereagovali len vlažným a zdvorilým „nice“ (milé), lebo vlastne často nevedia, o akej krajine hovorím.

Poslednú otázku som položil všetkým vašim kolegom, tak nevynechám ani vás. Čo by ste na zaželali seriálu Miša v Košiciach a slovenskej tvorbe?

Miši prajem, aby prepojila celé Slovensko – východ, stred aj západ. Aby sme si uvedomili, že sme jeden národ a prestali sa škatuľkovať na „Blavákov“ a „Košičanov“. A hlavne si prajem, aby si ľudia po dlhom dni v práci pri seriáli oddýchli a úprimne sa zasmiali. Smiech je najlepší liek na všetko.