Zuzana Šebová: Naučila som sa hovoriť nie a nezrútiť sa z toho

Nasledujúci rozhovor je prepísanou, upravenou a obohatenou verziou relácie Rozhovory so Zdenom Gáfrikom, ktorú Zuzana navštívila ešte minulý rok. Viac si pozrite vo videu nižšie.

Nikdy som sa vás na to nespýtal, hoci máme niečo spoločné – obaja pochádzame zo Žiaru nad Hronom. Kedy ste tam boli naposledy?

To vážne? Odpadnem! (smiech) Doteraz som vedela len o Vladimírovi Mečiarovi a Robovi Miklovi, tak si vás pridávam do partie. Mečiar, Mikla, Gáfrik a ja – to je celkom silná zostava. Moja mamina pochádza konkrétne z Ladomerskej Viesky.

To je priamo rodisko Vladimíra Mečiara.

Presne tak. Mamina síce v čase môjho príchodu na svet už žila s ocinom v Bratislave, ale porodiť išla do Žiaru. Narodila som sa tam, strávila prvé dva mesiace života a potom sme sa vrátili do hlavného mesta.

Zrejme teda nemáte typickú nostalgiu za „vôňou“ hlinikárne, ktorá bola pre moje detstvo v Žiari taká príznačná.

Ale mám, veď som tam trávila prázdniny! Cítim to vždy, keď ideme okolo alebo keď sa zastavíme na cintoríne. Nedávno som mala dokonca takú clivú chvíľku, že som sa vybrala k domu mojej starkej. Vedela som, že tam už býva niekto iný, no normálne som im zazvonila. Chudáci, určite si mysleli, že je to nejaká skrytá kamera alebo relácia Modré z neba. (smiech) Predstavila som sa im a vysvetlila, že som tu prežila detstvo. Dovolili mi nakuknúť dnu. Bolo to krásne, hoci dom je už úplne prerobený. Videla som, že sa tam odvíja nový príbeh, ale stále k miestu cítim silné puto.

Vyplavili sa vám nejaké konkrétne spomienky, keď ste prekročili prah starorodičovského domu?

Obrovské! Starký mal skleník, chovali sme zajace. Bola tam obrovská záhrada a stromy. Takto som trávila detstvo – polovicu prázdnin v Žiari a druhú polovicu v Martine, odkiaľ pochádza zase môj otec. Spomienky ostanú vo mne navždy.

Dokážeme sa my Slováci podľa regiónov nejako rozlíšiť? Je v stredoslovenskej náture vašich predkov niečo špecifické, čo Bratislavčanom či východniarom chýba?

To nedokážem celkom posúdiť. Ak hovoríme o Martine, mám pocit, že v meste a okolitom regióne je divadlo a hudba veľmi hlboko zakorenené. Možno to tak vnímam aj preto, že môj ocino spolupracoval s Jankou Kirschner, ktorá odtiaľ pochádza. Ale chodievali sme s divadlom často hosťovať do Martina, je tam nádherná scéna. Takže stredné Slovensko vnímam najmä cez túto kultúrnu prizmu. Inak by som rozdiely nevedela presne špecifikovať.

Máme síce už január, ale vráťme sa ešte k minuloročným Vianociam. Aké je ich prežívanie, odkedy ste s manželom Michalom (pozn. redakcie: herec Michal Kubovčík) rodičmi?

Zmena je veľká. Príchodom detí sa emócie prirodzene znásobia – už to nie je len o tom, že sa na Vianoce tešíte vy, ale prežívate ich cez svojich potomkov. Kým boli úplne maličkí, fascinoval ich najmä stromček a svetielka. Dnes je to už aj o radosti z darčekov, ale veľmi prežívajú napríklad aj Mikuláša. Zasiahlo ma, keď písali koncom novembra list Ježiškovi. Vysvetľovala som im, že tam môžu spomenúť aj veci, po ktorých túžia, no oni mu chceli v prvom rade popriať pekné sviatky a odkázali mu, nech sa drží. Prišlo mi to nesmierne dojímavé. Možno o päť rokov príde aj pragmatickejší zoznam darčekov, ale teraz sú v období, keď mu chceli len úprimne popriať veľa šťastia. Ja som navyše „svetielkový“ typ – u nás prvé dekorácie svietia už koncom augusta.

Viackrát ste spomínali, že ste sa vždy videli skôr ako mama dcér, no napokon prišli dvaja chlapci. Zmenilo vás, keď ste zrazu obklopená toľkou mužskou energiou?

Veľmi, ale je to úžasné. Asi to tak malo byť, lebo mi mužský svet v niečom chýbal. Nikdy som nemala veľa kamarátov medzi mužmi a možno som im ani celkom nerozumela.

Máte pocit, že im už rozumiete lepšie?

Rozhodne áno. Vnímam to tak od prvého momentu – mužská potreba adrenalínu je v nich vari od narodenia. Jedna noha na obrubníku a druhá v kanáli. Možno neplatí podobné prežívanie pre každého, ale u mojich synov vidím neustálu túžbu súperiť, súťažiť a hľadať dobrodružstvo. Veci, ktoré riešia dievčatá, sú pre nich úplne nepodstatné. Chcú sa sánkovať, bicyklovať, stále potrebujú nejakú fyzickú aktivitu. Je to nesmierne dynamické. Niekedy sme unavení nie ani tak z výchovy, ako skôr z neustáleho adrenalínu. Občas mám pocit, že by sme mali nosiť prilby aj doma v obývačke. Zároveň je však kúzelné, ako ma vnímajú. Vedia ma pochváliť, povedať mi, že mám pekné šaty alebo účes. Sledovať týchto mojich dvoch „mužov“ je pre mňa aj pre manžela obrovský zážitok.

Aké hodnoty sa snažíte synom vštepovať? Vediete ich k niečomu, čo nie je v tom dravom mužskom svete úplne bežné?

Rodičovstvo je nesmierne obšírna téma. Človek na to nejde podľa príručky, ale skôr pudovo – podľa toho, ako sme boli vychovaní my sami a čo vidíme okolo seba. Snažíme sa to s nimi ťahať tak prirodzene, ako vieme. Dúfam, že raz neprídu s reklamáciami. V prvom rade chceme aj s Michalom, aby boli odvážni. Mám pocit, že mnohí z nás boli v detstve brzdení v odvahe či v plnení snov. Chceme im ukázať, že kým nejde o život, nejde o nič. Túžime po tom, aby boli v pohode, aby nemali prehnané očakávania a aby boli spokojní sami so sebou. Je pre mňa dôležité, aby sa nám nebáli povedať čokoľvek, čo ich trápi. Do ničoho ich nenútime a hlavne ich neodrádzame večnými otázkami typu „čo ak sa ti niečo stane“. Vidím totiž, ako to vie človeka v dospelosti brzdiť. Skrátka, chceme na nich zanechať čo najmenej tráum.

Cítite sa vy sama spokojná a vyrovnaná? Pretrváva hádam niekoľko dekád, že sa na ženy kladú vysoké nároky – aj toto musí byť dobré, aj tamto musí fungovať. Akoby museli neustále odškrtávať položky v nejakej tabuľke dokonalosti. Darí sa vám nedať sa stresovať týmito vonkajšími tlakmi?

Chvalabohu, už áno. Som rada, že som vo fáze života, keď viem odlíšiť podstatné veci od tých nepodstatných. To sa však podľa mňa nedá naučiť skôr než vekom a skúsenosťami. Spätne vidím, že som sa kvôli mnohým veciam vôbec nemusela trápiť. Tlak na ženy je enormný – spoločnosť vám neustále nenápadne podsúva, že by ste mali mať deti, potom druhé dieťa, aby prvé nebolo samo… Pravidelne som sa stretávala s vetami typu „toto mu hádam nespravíš, že bude sám“. Vtedy som si hovorila: „Ja mu niečo robím? Veď som ho priviedla na svet, viac už pre neho urobiť nemôžem!“ (smiech) Dnes sa na tom už len zasmejem, ale spoločenské rovnice sú niekedy neuveriteľné. Ľudia si často neuvedomujú, že aj ich „jemný“ tlak môže druhého človeka zastihnúť v citlivej fáze. Žena je dnes pod paľbou – ak sa rozhodne len pre rodinu, vyčítajú jej nedostatok ambícií. Ak pracuje, rieši sa, či je dosť dobrou matkou. Prešla som tým aj ja. Keď som bola doma, pýtali sa, či sa ešte niekedy vrátim k herectvu. Keď som začala viac pracovať, opäť prišli otázky. Do toho sa vlastne premieňate aj ako osobnosť. Po pôrode nanovo spoznávate vlastné ja, svojho partnera, všetko okolo a vo vnútri sa niečo zmení – lebo je tam už dieťatko. Nájsť v tomto celom vnútorný pokoj je extrémne ťažké. Preto vzdávam hold všetkým ženám a matkám. Samozrejme, aj otcom, ich rola je tiež náročná. A rada by som zdôraznila, že sa vôbec nehovorí, že môžete aj zlyhávať. Nemusí to vždy ísť. Nemusíme stíhať všetky krúžky a byť dokonalé. Ten nárok stíhať prácu, domácnosť, EduPage aj teplý obed je niekedy proste nadľudská drina.

Zhovárali ste sa niekedy o materstve s vlastnou mamou? Prežívala to podobne alebo je nápor a tlak skôr fenoménom dnešnej generácie?

Zhovárali sme sa, ale myslím si, že vo veľkej miere u nej funguje spomienkový optimizmus. (úsmev) Dnes sa to už ani nedá porovnať. Kedysi sa deti dávali do jaslí oveľa skôr. Môžeme polemizovať o tom, či to bolo správne, ale faktom je, že vtedy nikto rozhodnutia rodín neriešil a nikoho nesúdil. Dnes je z toho extrémny fenomén – rozoberá sa, kto dal dieťa kam, v akom veku a ako sa oň stará. Ak ste verejne známa osoba, ten drobnohľad je ešte ničivejší. Určite to mali ťažké aj naše mamy, najmä bez dnešných vymožeností a jednorazových plienok, ale mali svätý pokoj od sociálnych sietí. Dnes je všetko v sekunde vonku a každý má potrebu vás hodnotiť. Ten tlak je neporovnateľný.

Keď už spomínate sociálne siete – ste ich fanúšikom?

Priznám sa, áno. Sledujem ich, niekedy do nich pozerám aj úplne zbytočne, keď už by som dávno mala robiť niečo iné. Moja náklonnosť k nim vznikla ešte v časoch MySpace. Bola to skvelá platforma na sledovanie hudobníkov a ja som obrovská hudobná fanúšička. Aj dnes vnímam Instagram ako výhodu – môžete sa dostať bližšie k obľúbenému interpretovi a dozvedieť sa o ňom viac. Je to tiež skvelý priestor pre umelcov, ktorí už v televízii nedostávajú toľko priestoru, keďže hudobné relácie takmer vymizli. Na druhej strane som veľkým odporcom toho, čo sa zo sietí a z platforiem stalo – anonymné komentáre a šírenie nenávisti. Som zdesená, kam až sa posunuli hejty. Ľudia sú čoraz odvážnejší a strácajú akúkoľvek sebareflexiu. Neuvedomujú si, že pod svojím menom a fotkou rodiny šíria zlobu bez akýchkoľvek morálnych zábran. To je niečo, čo sme pred pár rokmi ani netušili, že sa môže stať.

Riešite s manželom, ako zareagujete, keď synovia prídu do veku, že budú chcieť vlastné profily?

To si zatiaľ neviem ani predstaviť. Mám staršieho syna druháka a občas sa bojím momentu, keď mu niekto ukáže nejaký škaredý komentár a on naň nebude vedieť zareagovať. Zhovaráme sa doma o potenciálnych situáciách už teraz. Čo sa týka ich vlastného pôsobenia na sieťach, zatiaľ im ukazujem len rozprávky alebo hudbu, komunikácia s cudzími ľuďmi v on-line priestore je u nás hudbou ďalekej budúcnosti. Verím, že to ešte potrvá. S inými rodičmi sa zhodujeme, že najlepšie je vysvetľovať im hodnotu reálneho kontaktu – ak ti chýbajú kamaráti, radšej sa s nimi stretni alebo im zavolaj.

V januári prichádza do kín nová komédia Šviháci, ktorú ste nakrúcali v Piešťanoch. Na Slovensku sa netočí až tak veľa filmov a často v nich vídame tie isté tváre. Ako ste prežívali ponuku do tohto projektu?

Poviem vám úplne úprimne – udialo sa to počas turné Let's Dance. Sedela som v hotelovej izbe a keď mi zavolali, vrešťala som od radosti ako pavián! (smiech) Ľudia si možno myslia, že nám ponuky chodia v pravidelných intervaloch – že to vždy v pondelok niekto rozdelí a máme robotu – ale realita je iná. Slovenský trh je malý a filmov je málo. Dostať filmovú rolu je pre herca malý zázrak a úprimne hovorím, keď sa ma novinári pýtajú, ako sa rozhodujeme, či film zobrať alebo nie, v duchu sa občas smejem. Veľmi sa nerozhodujeme, lebo sme šťastní, že nejaký film sa vôbec začne robiť. V prípade snímky Šviháci ma ale ponuka potešila o to viac, že ma oslovil režisér Braňo Mišík, ktorého považujem za jedného z najlepších u nás. Je to krásna rodinná komédia a dostať v nej takúto rolu bolo pre mňa za odmenu. Ženských rolí je v našich filmoch ešte menej ako tých mužských. Som šťastná, že pomyselný žreb padol práve na mňa.

S Braňom Mišíkom ste robili aj dramatický seriál Zrada, kde ste ukázali svoju vážnejšiu tvár. Najnovšie ste pre Voyo dokončili minisériu Monyová, v ktorej hráte psychiatričku. Menia vás takéto vážne postavy aj v súkromí? Ste počas natáčania iná Zuzana?

Určite áno. Už seriál Hniezdo bol pre mňa prvým oťukaním sa v dramatickej polohe. Som typ človeka, ktorý si nesmierne užíva každú životnú skúsenosť. To, že som dostala príležitosť točiť v Prahe minisériu Monyová, vnímam ako obrovské vnútorné šťastie. Zdenko, ja z týchto troch dní v Prahe budem žiť ďalších päť rokov! Hrať po boku Terezy Ramba, ktorú obdivujem, pod vedením fantastickej režisérky Zuzky Kirchnerovej, bol neskutočný zážitok. Do projektu ma obsadili vďaka tomu, že ma režisérka videla vo filme Ostrým nožom, kde som mala len dve repliky ako tehotná v kancelárii. Myslela som si, že si ma tam nikto ani nevšimol, ale ona si ma zapamätala a po ôsmich rokoch mi zavolala. Iba sa tak potvrdzuje, aké je herecké povolanie nevyspytateľné. Nikdy neviete, kedy a kde niekoho zaujmete. Pri Monyovej išlo o veľmi silný a ťažký príbeh. Na pľaci vládla obrovská koncentrácia a ticho, scény boli pomalé a hlboké. Vtedy som od rána úplne iný človek. Pripravujem sa na to už večer pri textoch, a ten vážny „dojazd“ vo mne doznieva ešte niekoľko dní.

Spomínaná miniséria Monyová sa venuje skutočnému prípadu a osudu českej spisovateľky Simony Monyovej, ktorá zomrela rukou vlastného manžela. Projekt otvára dôležitú a veľmi ťažkú tému násilia páchaného na ženách. Ako sa vás téma a jej „dojazd“ dotkli ako herečky?

V prvom rade bolo pre mňa zážitkom sledovať Terezu Ramba, ktorá má za sebou nespočetné množstvo filmov. Jej schopnosť civilného kamerového herectva je taká geniálna, že som chvíľami úplne zabúdala, že som v práci. Len som na ňu hľadela a fascinovalo ma, čo vidím. Bola neuveriteľná. Tereza je v súkromí tiež mamina, takže sme v zákulisí preberali aj to, aké je niekedy ťažké skĺbiť prácu s rodinou, no potom prišla na pľac a predviedla absolútne majstrovstvo. Najsilnejšie boli scény, keď už bola namaskovaná tak, že na nej bolo vidieť stopy násilia. Vtedy som štáb poprosila o chvíľu času, aby som si na pohľad na ňu zvykla a dokázali sme začať točiť. Hoci som vedela, že je to len maska, bolo to nesmierne ťažké. Najmä scény, kde postava pod tlakom a vplyvom manžela všetko zľahčuje, hoci si to už vnútorne uvedomuje. Stretnúť sa s takouto témou zoči-voči bolo veľmi silné, zvlášť, keď som vedela, ako tragicky sa to v skutočnosti skončilo.

Čo je pre vás vyčerpávajúcejšie? Náročná dramatická poloha alebo neustále očakávanie publika, že budete vtipnou Zuzanou, do ktorej vás majú ľudia tendenciu škatuľkovať?

Zaškatuľkovanie riešia skôr ľudia okolo mňa, ja s tým osobne nemám problém. Beriem ako obrovský dar, že môžem hrať napríklad v divadle GUnaGU komédie, na ktorých sa ľudia bavia. Často ma niekto tlačí do úvah, či mi to neprekáža, ale hovorím: Nie, neprekáža. Vždy si ma nájde aj úplne opačná rola, a keby si ma aj nenašla, tak by to bolo v poriadku, pretože v komediálnom žánri sa udial určitý „magic“ a ja si ho užívam. Samotná práca je pre mňa vlastne najjednoduchšia časť. Najviac ma vyčerpáva všetko okolo – logistika, očakávania ľudí a akýsi tlak, aby to bolo super a aby sa diváci zasmiali. Učím sa s tým však pracovať. Kedysi ma pocit zodpovednosti zväzoval – bála som sa, čo bude, ak projekt nevyjde. Dnes som pripravená aj na neúspech. Patrí k životu, len sa o tom u nás málo hovorí. Každý rieši len to, ako byť úspešný, no neexistuje návod, ako zvládnuť neúspech s chladnou hlavou. A pritom aj nezdary sú bežná súčasť života.

Dá sa to vôbec naučiť? Zvládnuť aj prehru s chladnou hlavou?

Podľa mňa na tom nič nie je. Nemusí predsa vyjsť úplne všetko. Mám pocit, že už od školy nás vedú k tomu, aby sme sa za neúspech hanbili, ale v našej brandži som si povedala, že budem proste robiť, čo viem a najlepšie, ako viem. A keď to nevyjde? Nemusíte byť stále ten, kto všetkých očarí a z koho všetci padnú na zadok (úsmev).

Čo vás profesionálne a ľudsky posunulo viac – úspechy alebo práve spomínané nezdary?

Asi oboje. Kedysi som si myslela, že len úspechy, ale s odstupom času vidím, že aj neúspech mi ukázal, aké vzácne je, keď sa veci podaria. Dnes som už vo fáze, keď si to chcem hlavne užívať. Chcem robiť to, čo ma baví, s ľuďmi, ktorých mám rada. Nedám sa už zahnať do úzkych a pod tlak, ktorý často ani nespôsobujeme my sami, ale skôr celý kolotoč šoubiznisu. Niekedy vám naložia toľko, že by ste podľa nich nemali ani spať, obedovať by ste mali za jazdy a stále byť v plnom nasadení. A niekedy sa skrátka len dáte prehovoriť a potom prídete domov a máte z toho hlavu ako balón. Naučila som sa hovoriť nie a byť s tým v pohode. Lebo povedať nie je v poriadku, len by ste sa potom z toho doma nemali zložiť. Mne však veľmi pomohli deti. Im je úplne jedno, či som uhádla niekoho v Inkognite, aká zábavná som v Dobre vedieť, alebo či som podala skvelý dramatický výkon. Pre ne je dôležité, čo budeme robiť poobede po škole. To je to najlepšie uzemnenie.

Už ste to načali sama, Inkognito, Dobre vedieť. K tomu napríklad Možné je všetko!. Sú to relácie postavené na humore a pohotovosti. Zároveň hráte v divadle GUnaGU, kde ste povestná ako neriadená strela. Pomáha vám táto televízna škola korigovať vašu spontánnosť aj na javisku?

Určite áno. V televíznych šou sa človek učí za jazdy. Každý deň je iný a neviete presne, do čoho idete. Dostala som tam obrovskú školu timingu – kedy byť ticho a kedy sa, naopak, presadiť. Často je to systém pokus – omyl. V divadle som sa zase naučila pracovať s pointou. Samozrejme, ani mne nie vždy všetko vyjde, niekedy som za čiarou a mohla by som ubrať, ale mám v sebe vnútorný oheň. Milujem robiť humor. Keď vidím v divadle spätnú väzbu a ako sa ľudia uvoľnia, hovorím si, že to stojí za to. Cítila som v sebe už od detstva, že humor je moja cesta a azda najväčšou pridanou hodnotou je, že ma naozaj baví, čo robím. Som šťastná, keď stojím na javisku alebo som súčasťou nejakej televíznej šou. Viem, že veľa ľuďom sa nepodarí v živote nájsť pre seba správnu prácu alebo možno nedostanú priestor, hoci by ju vedeli robiť. Je to kombinácia driny, talentu, šťastia a ďalších rôznych faktorov. Aj preto som vďačná a každý deň poďakujem za to, čo sa mi v živote pošťastilo. V januári 2025 som si myslela, že môj rok bude pokojný, a zrazu tu sedíme a rozprávame sa o novom filme, seriáli, zábavných šou. Je to taká úžasná húsenková dráha.

Prepracovali ste sa medzi absolútnu špičku a dnes ste tvárou, ktorú pozná takmer každý. Strážite si v sebe stále aj tú Zuzku, ktorá kedysi začínala v nezávislom divadle GUnaGU alebo v Trnave v Divadle Jána Palárika – možno vtedy ešte bez veľkých ambícií preraziť a len s chuťou zabávať ľudí a hrať?

To je presne ono. Stále ju v sebe mám. Zuzku, ktorá chodievala cez víkendy hrať predstavenia do kulturáku v Dúbravke. Práve preto sa z každej ďalšej práce dokážem tešiť. Keď mi ponúknu film alebo keď príde silná rola, akou bola tá v Monyovej, stále to vnímam ako malý zázrak. Každý deň v mojom povolaní má toľko odtieňov, že to niekto nezažije za celý život. Som za ne nesmierne vďačná. Preto možno prirodzene prechádzam od jednej práce k druhej, lebo vo svojom vnútri som skrátka šťastná.