Adéla Gondíková: Môj muž psa nechcel. Dnes spolu jedia jeden jogurt

Obľúbená česká herečka Adela Gondíková s humorom rozpráva o tom, prečo neverí na zmenu partnera a ako v skutočnosti funguje jej manželstvo s Jiřím Langmajerom. A priznala tiež, že hoci sama mala perfektné detstvo, vo voľnom čase ju fascinujú dokumenty o vrahoch. Nasledujúci rozhovor je prepísanou a upravenou rozšírenou verziou rozhovoru v relácii Rozhovory so Zdenom Gáfrikom. Pozrieť si ju môžete nižšie.

Do Bratislavy ste pricestovali predstaviť film Rudolfa Havlíka Na horách. Začnime najviac klišé otázkou, ako sa v tomto prípade dá. Aký máte vy sama vzťah k horám?

(smiech) Veľa ľudí má k horám kladný vzťah, pretože ide o miesto, kam sme buď jazdili ako deti na lyžiarske výcviky, alebo sa tam niekomu niečo humorné stalo – vždy to bolo zážitkové. Viac ako napríklad škola v prírode. Aj teraz, keď premiérujeme náš film, vnímam reakcie ľudí. Hory všetci milujú, koniec koncov v Česku aj na Slovensku je pre niekoľko generácií zásadný film Sněženky a machři. Osobne mám hory veľmi rada, navštevujeme ich s manželom (pozn. redakcie: herec Jiří Langmajer) veľmi radi a užívam si aj túry. Už menej rada lyžujem, pretože som prišla do veku, keď je to na mňa rýchle. Nikdy som dobre nelyžovala, mám strach, že ma niekto zrazí alebo si zlomím nohu. Ak sa lyžovanie nepodchytí v detstve, ťažko ho technicky doženiete v dospelom veku. Snažila som sa mu venovať – aj potom, keď sme s Jirkom začali častejšie jazdiť do hôr. Vždy sa ku mne niektorý z kamarátov obrátil so slovami: Prosím ťa, poď, ja ťa to naučím.“ A každý ma naučil niečo iné, nejaký iný štýl. Výsledkom je, že dnes – ledva nevidím, nie je slniečko, ktoré mi svieti na zjazdovku, keď je trošku šero alebo hmla – tak sa sťahujem a panikárim. To nie je na lyžiach nikdy múdre. Ale naopak, mám rada bežky, ku ktorým ma tiež priviedol môj manžel. Keď sme sa dali dokopy, najprv som nimi opovrhovala – tvrdila som, že bežky sú pre starých ľudí (smiech).

Šport pre starých? Tak to vysvetlite…

Keď sme ako študenti boli na lyžiarskom výcviku, v stredu sa povinne muselo ísť na bežky. Učiteľ nám nepovedal, ako sa na tom správne pohybuje, dali nám ich na nohy, nenavoskovali, zospodu sme mali nalepené „tulenie pásy“ a vôbec to nejazdilo. Chodili sme ako na takých snežniciach. Tam sa zrodil dôvod, prečo som dlhé roky bežkami opovrhovala. Lenže keď sme sa s manželom dali dokopy, zistila som, že sú skvelé. Súčasťou bežkovania je pokoj, sú ako také letné prechádzky, pri ktorých sa vlastne zveziete.

Časť filmu Na horách sa nakrúcala dokonca v Nepále. Vy ste tam cestovali tiež?

Moja rola je chatárka Alena. S kolegom Ondrom Pavelkom žijeme v takej chalupe, takže do Nepálu som neletela. Príbeh z Himalájí je však dôležitý pre celý dej. Kolega Saša Rašilov, ktorý stvárňuje otca Anety Krejčíkovej – hlavnej hrdinky filmu – v Himalájach ako postava zahynie a zanechá svojej dcére práve našu chalupu. Náš režisér Ruda Havlík sa pozná s párom, ktorý v Nepále žije a vodí ľudí na najvyššie miesta. Tí povedali: „Tak príďte celý štáb.“ A naozaj tam išli a zábary sú nádherné. Je to najväčšie lákadlo, začiatok celého filmu, do toho znie hudba, ktorá pôsobí svetovo, fakt to vyzerá ako nejaký akčný film. Nádhera. Saša zároveň rozpráva fakt vtipné historky. Do Nepálu jazdia ľudia, ktorí chcú vidieť hory a sú trénovaní. Ale herci sú väčšinou kaviarenskí povaľači, ktorí do posilňovne alebo niekam do schodov veľmi nechodia. (smiech) Saša sa však niekde dočítal, že kaviarenskí povaľači zvládajú riedky vzduch a horskú chorobu oveľa lepšie než vyšportovaní jedinci. Tí sú totiž hrozne urputní, chcú ísť rýchlo hore, a tak sa im motá hlava a omdlievajú. Zato ľudia, čo si radi pochutnajú na cigaretke, kráčajú pomaly a v pokoji, vraj zvládajú nároky lepšie. A všetci zo štábu potvrdili, že to zvládli. Vyliezli do výšky päťtisíc metrov, vybudovali základný tábor a natočili zábery aj so šerpami. Na český film nevídané.

Na Slovensku sme nedávno mali kauzu, keď raper Separ v nepálskej dedinke urobil na skalu grafity. Strhla sa okolo toho veľká kontroverzia, dokonca sa robila zbierka na vyčistenie nápisu. Ale možno to otvorilo aj celkom zaujímavú diskusiu – že veľhory už nie sú len miestom pre vytrénovaných horolezcov, ale premelú sa v nich státisíce turistov. Myslíte si, že je to v poriadku?

Vlastne nemám vyhranený názor. Môj manžel tam chodí tiež, teraz navštívil Himaláje druhýkrát a má k prírode obrovskú úctu. Vlani mi telefonoval cez FaceTime, a keď hory videl, ukazoval mi ich so slzami v očiach, bol extrémne dojatý. My chodíme aj po Alpách, človeka fascinujú v lete aj v zime. Ale patrí k tomu aj diskomfort – horská choroba, bolesť hlavy, niekto vracia, má hnačku alebo respiračné ochorenia. A strašná zima. Manžel mi rozprával, že v noci bolo mínus dvanásť. Keď mi volal, mal na sebe čiapku aj rukavice. Hovoril: „Ja som ležal v spacáku, a keď som náhodou vytiahol ruku, mal som ju úplne zmrznutú, musel som ju rýchlo schovať.“ Dávali si teplú vodu vo fľašiach medzi nohy, aby sa zahriali a keď sa mu to konečne podarilo, potreboval ísť čúrať. (smiech) Myslím si, že je v poriadku, že sa ľudia chcú na takýto zázrak pozrieť, ale mali by rešpektovať prírodu. O tom je, mimochodom, aj film Na horách. Horská služba zachraňuje ľudské životy a niekedy úplne zbytočne nasadzuje svoje vlastné, pretože niekto ide hore v tričku a teniskách a myslí si, že sa počasie nemôže zmeniť. To nám príde zbytočné a je to pekná myšlienka filmu.

Vy ste prekonvertovaná psičkárka…

(smiech)… no áno, to teda som.

Pýtam sa zámerne, pretože viem, že máte doma psa a psy sú obrovská láska. Ale vy ste so psom aj nakrúcali. To je asi iná disciplína, však?

Úplne! Mali sme na pľaci psíka, ktorý sa volal Scott, ale musel počúvať na meno Bedřich. Už len to bolo náročné. Pani cvičiteľka bola úžasná, strávila som s ňou veľa hodín, pretože som bola fascinovaná, čo všetko Scott dokáže, zatiaľ čo náš domáci pes to absolútne nezvláda. Cvičila ho vždy deň vopred, aby mu dostala do hlavy, čo sa bude točiť. Ak človek dáva psovi príkazy a on ich pozná, takmer automaticky poslúchne. Ona ho však musela naučiť, že keď my mu vo filme povieme ‚k nohe‘, nesmie ísť, aby to vyzeralo, že neposlúcha. Hovorila som si, že mu robíme v hlave poriadny mišmaš. Ale bol úžasný a so zvieraťom je na pľaci vždy zábava. Koľkokrát sme sa smiali, pretože niekde v zábere len prešiel, hoci nemal.

A čo váš domáci pes? Zmenil vám život?

Máme striedavú starostlivosť, pretože ho máme všetci štyria. Prapôvodne je to pes mojej dcéry. Už dospela, má partnera a býva v Prahe. My bývame v Pyšeloch za Prahou a sme od psa závislí, všetci ho chceme. Keďže aj s Jirkom veľa pracujeme a nestíhame chodiť na prechádzky, často ho odvezieme k Nelke do mesta. Tam má veľa pachov, iných psov, balkón aj dvor. U nás má zase les a veľký výbeh na záhrade. Nedávno s ním dcéra prišla domov a hovorí mi, že to vari ani nie je možné. „Ona úplne vycíti, že je v Pyšeloch. Okamžite kňučí, sedí pri chladničke, stále niečo chce. Doma v Prahe je pritom úplne v pohode,“ hovorila mi a potom dodala: „To je preto, lebo ju vychovávaš ty a tu vie, že Jirka je najslabší článok.“ Môj manžel je vo vzťahu k psovi stratený. (smiech)

To by som veru na pána Langmajera nepovedal.

Nikto. Hovorím, že existuje hra Obrátenie Ferdyša Pištory, tak toto je obrátenie Jiřího Langmajera. Psa nikdy nechcel a všetci mi hovorili: Ten, kto je najväčší odporca, bude potom najväčší závislák. Chvíľu som dokonca oponovala a vysvetľovala ľuďom, že to asi naozaj nepoznajú Jirku. Myslela som si, že ak psa dcére povolíme, bude najprísnejším pánom. Je to fenka a cvičiteľ mi povedal, že medzi mužom a fenkou je iný vzťah – ona ho poslúchne radšej, všetko je v takom vzťahu jednoduchšie. Ale on ju úplne rozmaznáva, všetko jej dovolí. Keď ráno je jogurt, dá jednu lyžičku sebe, jednu psíkovi. Myslí si, že to nevidím. Pod stolom jej stále niečo dáva a myslí si, že som slepá. V apríli bude mať šesť rokov, už je rozvážnejšia, nelieta ako blázon, ale keď vidí kačicu, tak nám utečie. Keď je u dcéry v Prahe, okamžite to vnímame. Chodíme okolo seba, pozeráme sa jeden na druhého a hovoríme si, aké je to zvláštne. Aj keď pes sedí štyri hodiny vonku v mraze a nevieme o ňom, cítime jeho prítomnosť. Stačí, že sedíme pri televízii a ona zrazu príde, ľahne si medzi nás alebo rovno na hlavu či na hrudník. Je to krásne.

Vaša kariéra sa začala rozvíjať koncom 90-tych rokov, v tom čase jej dominovalo najmä silné spojenie s bratom Daliborom, veľa moderovania a humor. Kam ste sa odvtedy posunuli?

Mám pocit, že sa nič nezmenilo, človek ide stále ďalej. Čo sa týka humoru, tridsať rokov sa venujem aj divadlu, hrám kade-tade, aj tu na Slovensku, kde to máme veľmi radi a sme prekvapení, že nás ľudia ešte poznajú. Zábava ma neskutočne napĺňa. Prídem do divadla unavená, zodratá, mám za sebou rádio alebo natáčanie, riešim rôzne starosti, ale v divadle sa vždy niečo stane. Prenesie sa na mňa energia z kolegov, zakaždým sú tam iní herci aj diváci. Domov odchádzam a úplne skáčem, mám v sebe pretlak energie. Čím som viac unavená, tým viac ma divadlo nabije. Jirka mi doma hovorí: „Ty si blázon, veď si spala štyri hodiny, ako môžeš byť taká nabitá?“ A ja mu nadšene rozprávam, ako sa ľudia smiali a aké to bolo skvelé. S bratom tiež stále spolu moderujeme, on pracuje v rádiu, a hoci už nerobíme spoločné relácie ako kedysi, ľudia si nás pamätajú a stále nás oslovujú.

Herečka Veronika Žilková mi pred časom povedala, že keby dnes robili Tele Tele, tak by ich za to zavreli. Zábava v televízii na konci deväťdesiatych rokov a začiatkom milénia bola ako neriadená strela, nebrali sa ohľady na nič. Dnes sa často hovorí o prehnanej korektnosti. Máte pocit, že zasiahla aj do humoru?

Niekde asi áno. Veronika má pravdu, aj taká Česká soda bola šialene nekorektná. Ale my žijeme v bubline ľudí, ktorí si z korektnosti nič nerobia. Asi by sme sa zbláznili, keby sme mali v hlave kontrolku, že toto nemôžeme. Neviem, z akej témy by som si nemohla uťahovať. Napríklad v relácii Inkognito, kde vedľa mňa sedí Jakub Prachař, ak by sme brali ohľady, nikto by sa nezasmial. Ľudia nás pozerajú preto, že je to také slobodné miesto. Koľkokrát si poviem: „Ježiš, ten Kuba to prehnal, to je hrozné.“ Ale čím je vtip drsnejší a my plačeme od smiechu, tým viac sa dobrá nálada prenáša na divákov. Zmeny v spoločnosti zasiahli aj humor, ale my sme sa veľmi nezmenili, smejeme sa stále rovnako.

Moderujete v Českom rozhlase aj reláciu Blízká setkání, čo sú rozhovory s hosťami. To je asi trochu iná poloha Adely Gondíkovej, však?

Je pravda, že keď moderujem naživo – raz týždenne – občas za mnou príde dramaturgička a povie: „Nechichoc sa stále.“ Napríklad keď je téma vážnejšia. Sme verejnoprávny priestor, Český rozhlas, nie komerčné rádio, kde si môžeme len tak nezáväzne pokecať. Cítim, že by sme mali poslucháčom niečo odovzdať. Ale myslím si, že priestor na humor existuje, najmä ak príde herec s komédiou a sme na rovnakej vlne. Nemusí to byť škrobené. Keď však hovoríme s vedcom alebo lekárom o vážnej téme, mám občas tendenciu veci zľahčovať a vtedy ma dramaturgička koriguje. Nie je to zlé ani striktné, poslucháči ma poznajú a vedia, že ma téma zaujíma, len sa rozprávam normálne ako človek.

Existujú otázky, ktoré by ste sa hosťa neopýtali? Možno aj preto, že tam sedí kolega a vy sama z brandže viete, aké je nepríjemné, keď sa novinári pýtajú na citlivé veci?

Takmer sa nepýtam na súkromie. Ak je hosťom niekto, kto o súkromí hovorí nerád, nepriala by som si, aby o nás hovoril zle. Alebo aby niekto naše rozhovory prevzal a použil v bulvári. Sme verejnoprávny priestor, Český rozhlas. Chceme hovoriť o práci, o tom, ako sa trebárs hercom točilo, aký bol režisér. Keď nám niekto povie historku z dovolenky s deťmi, povie ju rád a sám od seba. Ja mám vždy pripravených veľa otázok, pretože sa bojím, že človek nebude hovoriť. Asi ste si všimli, že osobne som iný prípad. (smiech) Je pravda, že keď príde napríklad Monika Absolonová, stačia tri otázky, lebo rozpráva rovnako veľa ako ja. Ale pre istotu mám otázok vždy viac. A osobnejšie – ako ja hovorím „nakoniec“ alebo „pod čiarou“ – si nechávam až na záver hodiny, keď sa dozviem iné informácie a cítime sa uvoľnenejšie.

Dostávam sa tiež k otázkam pod čiarou, poďme teda k osobným príbehom. S manželom Jiřím Langmajerom ste sa poznali dlho, no všetko zmenil jeden natáčací deň. Pamätáte si ešte na moment, keď preskočila pomyselná iskra? Máte konkrétnu spomienku?

Stalo sa to pri nakrúcaní filmu Doktor od jezera hrochů so Zdeňkom Troškom. Jirka tam mal hlavnú rolu a ja som tam vlastne vôbec nemala byť, stala sa neuveriteľná náhoda. Robila som konkurz, bola som vybraná, ale potom mi povedali, že som skončila druhá. Išlo o rolu Jirkovej manželky, hoci som vtedy ani nevedela, že postavu hrá on. Vo filme mala pôvodne hlavnú rolu hrať Markéta Plánková a moju rolu zase Tereza Bebarová. Markétu však nepustili z Ordinace v růžové zahradě, takže sa to celé posunulo – Tereza dostala hlavný part a mne dva týždne pred štartom zavolali: „Nemohla by si ešte?“ Bolo leto, dva natáčacie dni, súhlasila som. Ani v tom momente som ešte netušila, že tam bude Jirka. Obaja sme sa stretli vo zvláštnom životnom období, keď sme si každý riešili – ako s obľubou hovorím – svoj „disko príbeh“. Potom mi zrazu zavolal, či nepôjdeme na kávu. Boli sme spolu na obede a keď som odchádzala, rozlúčili sme sa klasickým „čau, ahoj“. Prešli sme asi päť metrov a obaja sme sa v rovnaký moment otočili a zase kráčali ďalej. Bolo to také komické, hovorila som si: „To je ako z blbého romantického filmu.“ Zďaleka to ešte nebol začiatok toho, kde sme teraz: prišli rôzne peripetie, ale tam niekde v danom momente si asi človek v hlave povedal: „To je zvláštne, že sme sa tak pekne porozprávali.“ O Jirkovi veľa ľudí hovorilo škaredo. V maskérni vždy vzdychali: „Ježiš, je tu Langmajer, zase je tu Langoš…“ Ja som ho však poznala inak, točili sme spolu už predtým a vždy s ním bola zábava. Asi tým, že sme boli nastavení inak, v tých svojich „disko príbehoch“, sme to zrazu aj inak vnímali. A keď sa ľudia vidia častejšie a rozprávajú sa, vzťah sa niekam posunie.

Jedna vec je, že Jiří Langmajer mal nejakú – možno nie najlepšiu – povesť medzi kolegami, ale napríklad aj medzi novinármi. Mne sa zdá, že potom prišiel druhý naratív: Jiřího Langmajera zmenila láska k Adéle Gondíkovej. Zmenu pripisovali médiá vám. Je to tak?

Nie, všetkým takú teóriu vyhováram a smejem sa na nej. Myslím si, že nikto sa nezmení. Môžeme sa niekam posunúť, ale ani on mňa nikdy nezmení. Som dubová hlava, rovnaká ako som bola, on tiež. Človek môže pristúpiť na iný názor, povedať si: „Aha, možno som to myslel zle,“ alebo byť tolerantnejší. Jirka je v tomto neuveriteľný. Keď sme mali nejaký stret, on je muž, ktorý za tri dni príde, rozleží sa mu celá diskusia alebo hádka v hlave a povie: Máš pravdu. Alebo: Premýšľal som o tom… Je schopný uznať, že sa mýlil. Možno niečo spôsobil aj vek. Stretli sme sa až okolo štyridsiatky. Keby sme boli spolu v dvadsiatke, určite to takto nedopadne. Asi by som ho zabila a on mňa možno tiež. (smiech) Proste sa našli ozubené kolieska, ktoré zapadli do seba.

Ste mamou 21-ročnej dcéry Nely. Vidíte v nej samu seba, alebo je úplne iná?

Je veľký introvert. Keď bola malá, videla som v nej seba, lebo som bola tiež taká – držala som sa mamy za nohu a pozdraviť nahlas bol pre mňa problém. V porovnaní s bratom, ktorý bol triedny šašo, som bola utiahnutá. Nelinka má introvertnosť po mne, pre rodiča je zložité, keď z dieťaťa musíte všetko ťahať. V puberte sa ťažko komunikuje, žiadne dieťa nič nepovie. Ale teraz, keď má dvadsať a osamostatnila sa, máme úžasný vzťah. Býva inde, chodí do školy, stará sa o domácnosť a náš vzťah sa tiež rozvinul. Volá mi sama, predtým som ju musela naháňať ja a niekedy ani nezdvihla telefón. Teraz sa rozprávame pol hodiny o všetkom možnom. Mám z nej obrovskú radosť.

Máte pocit, že sa rodičovské väzby zmenili v porovnaní s tým, keď sa vrátite do svojich dvadsiatich rokov a k vzťahu s vlastnou mamou?

Je to úplne iná generácia. Niektorí moji rovesníci síce hovoria: My sme boli s mamou kamošky, hovorili sme si všetko. Ja si vôbec nedokážem predstaviť, že prídem za mamou a poviem jej nejakú vtipnú historku s chlapcom. Taká rodina sme neboli, mame som sa veľmi nezverovala. Od štrnástich rokov som bola v Prahe a naši v Sokolove. Neboli mobily, boli odkázaní len na to, či v piatok hodím päťkorunáčku do automatu a zavolám im do práce – lebo tam mali telefón do pol tretej popoludní. Volala som, aby vedeli, či v noci prídem a či mi majú vyprať bielizeň. Keď som päťkorunáčku nemala, ani sa to nedozvedeli. To si dnes žiadny rodič nevie predstaviť. Vďaka odlúčeniu som k nim však mala obrovskú úctu. Nemala som pubertu typu „mama je hrozná, otec je debil“. Po domove som prežívala „absťák“. Stále som za nimi rada jazdila, každé Vianoce sme sa objímali, bolo to krásne, ale kamarátsky vzťah s mojimi rodičmi určite nebol. S Nelinkou to tiež nefunguje tak, že by za mnou večer prišla do postele a hovorila, čo mi o peripetiách v súkromí. Skôr ma nechce zaťažovať. Ale vie, že keby sa stala nejaká tragédia, vždy za nami môže prísť a pomôžeme jej.

Na záver mám ešte jednu otázku, ktorá možno trošku popiera, čo ste hovorili – že človek sa nemení. Existuje totiž teória kouča Jima Rohna, že sme priemerom piatich ľudí, s ktorými trávime najviac času. Že nás tvarujú a formujú našu osobnosť. Kto najviac sformoval vás?

Určite to bol môj brat. On ma formoval hudobne, od detstva mi púšťal Depeche Mode. Otec zase Elvisa Presleyho. Takže oni dvaja určite najviac. Jirka prišiel až neskôr. Dcéra ma tiež veľmi obohacuje, nastavuje mi zrkadlo, čo si myslia mladí. My sme stále vo svojej bubline, aj v divadle, čo je pre mňa druhá rodina. Často nepoznám deväťdesiat percent mladých hercov, kým ma niekto neupozorní a ja si ho musím vygoogliť. Takže päť ľudí… určite babička v detstve, mamička, otecko – ten asi viac než brat, teraz dcéra a manžel. Takže asi to sedí. Ale keďže mám napozerané dokumenty o vrahoch – to je moje hobby – v nich sa vždy dospeje k tomu, že mali zlé detstvo. V detstve sa všetko začína. Bol zle formovaný, mal smolu na prostredie, diali sa mu krivdy… Nikto sa nestane gaunerom v dospelosti, ak mal všetko perfektné, tak ako ja.(smiech)

VIZITKA

Adéla Gondíková sa narodila 19. augusta 1973 v Sokolove, je herečka a moderátorka. Študovala pražské konzervatórium, moderovala vo viacerých rádiách a zlom v jej kariére znamenala spolupráca s bratom Daliborom Gondíkom. Najprv to bolo rádio Evropa 2, neskôr sa spoločne s bratom ujali moderovania relácie Raňajky s Novou či programov Kolotoč alebo Rady ptáka Loskutáka. Na obrazovke TV Prima si vyskúšali aj formát Gondíci s.r.o. Ako herečku ju mohli diváci vidieť v seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade či ZOO, vo filmovej komédii Doktor od jezera hrochů či najnovšie komédii Na horách. Účinkuje v niekoľkých pražských divadlách, od roku 2019 je druhýkrát vydatá – vzala si kolegu Jiřího Langmajera. S prvým manželom Ondřejom Brouskom má dcéru Nelu.