Václav Neuer: Smrť som videl v rôznych podobách. Ak na chodníku leží mŕtvy mafián, cítite to inak, ako keď je tam nevinné dieťa

Nasledujúci rozhovor je prepísanou a editovanou podobou relácie Ide o nás, ktorú Václav Kincl navštívil pred pár týždňami. Pozrieť si ju môžete nižšie.

Stretli sme sa dnes relatívne skoro ráno, to nie je zvyčajný termín na tvorbu rozhovorov. Tak mi na úvod prezraďte: ste typ človeka, ktorý vstáva „pravou nohou“ a deň začína s dobrou náladou?

Väčšinou áno. Najmä vstávam relatívne skoro, už o piatej som hore bez budíka. Dnes už mám za sebou povinnosti s dcérou – odviezol som ju do školy, otočil som Trnavu, vyvetral psa a stihol som si dať aj kávu.

Píšete zvyčajne tiež hneď po zobudení?

Áno, väčšinou, keď pracujem alebo píšem, robím to ráno, maximálne do desiatej, jedenástej. Vtedy mám pocit, že sa mi dobre tvorí a som v najlepšej pohode. Nie som typ, ktorý by pracoval po nociach.

Pred spisovateľskou kariérou ste roky pracovali ako kriminalista. Pôsobili ste na oddelení násilnej trestnej činnosti v Bratislave. To zrejme nie je jednoduchá práca. Boli aj dni, keď ste mali problém vstať a hovorili si, že sa vám tam znova nechce ísť?

Zaregistroval som, že sa dnes často používa pojem „byť dostupný 24/7“. Za mojich čias sme podobný výraz nepoznali, ale práca v polícii bola a je taká. Málokedy sa pracovný čas končí klasicky o pol štvrtej, ako je oficiálne dané. V drvivej väčšine prípadov sa v práci zdržíte oveľa dlhšie, neraz aj neskoro do noci. Stane sa, že ledva prídete domov, prezlečiete sa a už vás volajú naspäť. Nikdy neviete, kedy sa niečo stane. Zločin si nevyberá čas, takže pracujete cez deň aj v noci. Keď vás zavolajú do práce, jednoducho vstať musíte, či je to o tretej nadránom, alebo kedykoľvek inokedy. Samozrejme, potom máte spánkový deficit, lebo niekedy, keď sa objaví čerstvý prípad, po horúcej stope sa pracuje nepretržite prvých štyridsaťosem hodín. Vtedy robí každý, kto má ruky a nohy. Často sa ani nechodí domov, len sa prespí v kancelárii a pokračuje sa ďalej. V takom období sa vám, prirodzene, vstávať nechce. Ale osobne som so vstávaním nikdy nemal problém. Reagujem zvyčajne veľmi rýchlo. Keď mi niekto zavolá, pokojne poviem: „Dobre, o desať minút mi môžete poslať auto, idem fungovať.“

Moja otázka smerovala skôr k psychickej stránke. To, čo ste videli a zažívali na dennej báze, jednotlivé prípady a krutosť, ktorú odhaľujú v ľuďoch – nespôsobovali vám niekedy nechuť vrátiť sa do práce?

Nie, moju robotu som chcel robiť a mal som ju veľmi rád. Každý prípad bol pre mňa svojím spôsobom výzva. Zvyčajne som nevnímal problém vrátiť sa k vyšetrovaniu. Samozrejme, každý je len človek, a keď ste už naozaj unavený, zanadávate si a poviete si, že by ste radšej zostali doma.

Koľko rokov ste strávili v polícii?

V štátnej službe to bolo bezmála 25 rokov, ráta sa aj vojenčina. Priamo v polícii to bolo 22 rokov.

V kníhkupectvách máte už desať vlastných kníh, ale história spisovateľskej kariéry nie je taká dlhá. Písať ste nezačali ako dvadsiatnik, ale až po odchode z profesionálnej služby. Prečo?

Prišlo to úplne nenásilne a prirodzene. Nezobudil som sa jedného rána a nepovedal si, že od zajtra budem spisovateľom. Ani dnes o sebe nehovorím ako o spisovateľovi. Tvrdím, že je to môj koníček. Vždy som rád rozprával príbehy a toto je len iná forma. Odmalička som veľa čítal. Aj keď som z generácie klasických sídliskových detí 70. rokov – a stále sme behali s kamarátmi po vonku – vždy som si našiel čas na čítanie. Dodnes si rád otvorím dobrú knihu. Popri tom som sa začal pohrávať s myšlienkou, čo keby som niečo skúsil napísať sám. Nemal som veľké ambície, zo začiatku som si hovoril, že to vydám ako diplomovku, tri-štyri výtlačky pre kamarátov. Pri práci v polícii na to však čas nebol. Serióznejšie som sa teda rozhodol venovať písaniu, až keď som odišiel do výsluhového dôchodku. Kým vyšiel môj prvý titul, prešlo dosť času. Som samouk, takže som postupoval metódou pokus-omyl a skutočne veľa mojich prvých pokusov skončilo v koši. Sám sebe som asi najväčší kritik, veľa prepisujem a snažím sa písať načisto. Nebol som spokojný, tak som jednotlivé strany hádzal preč. Pomohla mi vlastne náhoda. Jeden text som nevyhodil, iba odložil. Po pár mesiacoch som ho našiel, prečítal si ho s odstupom a už sa mi nezdal taký zlý. (úsmev) Vtedy som si povedal, že by možno stálo za to dokončiť ho. Tam som zasial zárodok mojej prvej knihy Krkavčí súd. Kamarát a bývalý spolužiak Michal Nemec, ktorý mal vydavateľstvo Verbis, ma povzbudil a dokonca mi ponúkol vydanie. Knižka vyšla v malom náklade a až potom sa začala moja spolupráca s Ikarom. Nemal som žiadne veľké sny, písanie ma skrátka bavilo a stále baví. Venujem sa mu pre zábavu.

Cítite, že od prvej knihy po aktuálnu desiatu sa štýl písania vybrúsil a zmenil? Ste lepší?

(úsmev) Určite. Je to prirodzené pri každej činnosti – človek získa rutinu a isté návyky. Dnes sa mi píše z technickej stránky oveľa jednoduchšie a rýchlejšie. Už viem, čo a ako bude, a ľahšie si všetko zorganizujem. Na druhej strane je to svojím spôsobom náročnejšie. Pri prvých knihách o nič nešlo, boli zábavou. Teraz už cítim zodpovednosť voči vydavateľovi aj voči čitateľom. Ak boli predchádzajúce knihy hodnotené pozitívne, človek sa snaží udržať si latku a kvalitu. Takže treba nájsť dobrý námet a dobre ho spracovať.

Námet je kľúčový. Ako jeden z mála autorov využívate reálne skúsenosti a skutočné prípady. Ako veľmi si musíte strážiť, aby bol príbeh na jednej strane autentický, no zároveň, aby ste zostali zodpovedný voči téme, bývalým kolegom či pozostalým?

Čo sa týka námetu, je pravda, že čerpám z prípadov, ktoré sa reálne stali. Vždy však hovorím len o námete. Väčšinou používam prípady, na ktorých som sa nejakým spôsobom osobne podieľal, takže ich mám zažité a spájajú sa mi s nimi konkrétne emócie, skúsenosti. Potom prichádza druhá časť – príbehy celkom zámerne mením. Nielen z úcty ku kolegom alebo aby som neprezradil pátracie postupy, ale aj z etických dôvodov a z úcty k pozostalým. V skutočnosti sa teda prípad nikdy neodohral presne tak, ako ho opisujem, hoci sa stalo niečo veľmi podobné. Snažím sa však byť maximálne realistický a autentický v opisoch prostredia, výsluchov či operatívno-pátracích metód. Pokojne sa to teda mohlo stať tak, ako píšem. Niekedy dokonca spojím dva rôzne námety do jedného príbehu. Snažím sa priniesť zaujímavý príbeh a čitateľovi umožniť nahliadnuť do policajnej práce v čo najreálnejšom pohľade. Pri poslednej knihe som však napríklad dlho váhal a nakoniec som sa rozhodol neprezradiť jednu relatívne novú vyšetrovaciu metódu. Nechcel som dávať návod niekomu, kto by sa rozhodol páchať trestnú činnosť. Mám istú lojalitu voči polícii a vyhráva u mňa aj napriek tomu, že si uvedomujem, aké atraktívne by mohlo byť odhalenie pre čitateľa.

Čítajú si páchatelia kriminálne romány, aby v nich hľadali návody alebo odhalili postupy vyšetrovateľov?

Úprimne, nemyslím si to. Keď sa niekto rozhodne páchať trestnú činnosť, nerozmýšľa takto. Kto príliš špekuluje, aby spáchal dokonalý zločin, urobí niekde chybu a odhalí sa skôr než ktokoľvek iný. Študovať si nejaké návody vopred by asi nepomohlo. Na druhej strane, prečo zbytočne trúbiť do sveta veci, ktoré nemusí vedieť každý?

Sedíte tu so mnou ako knižný autor, ale rozmer vašej predchádzajúcej práce je neodmysliteľný. Skúsme sa k nej na chvíľu vrátiť. Pamätáte si ešte na svoju prvú vraždu?

Áno. Treba však povedať, že prvú vraždu som zažil, keď som ešte nebol na oddelení vrážd, ale slúžil som na okrese. V tom čase fungovali procesy tak, že „vraždári“ z krajského riaditeľstva prišli riešiť prípad, ktorý im vecne prislúchal, a my z okresu sme im vypomáhali – robili sme bežné šetrenia, takpovediac servis. Spolupráca bola veľmi úzka, no zodpovednosť mal kraj. Pracoval som na okrese Bratislava III. V rámci toho som spolupracoval na niekoľkých vraždách a na základe tejto spolupráce ma neskôr aj oslovili, či by som k nim nechcel nastúpiť, keď sa uvoľnilo miesto. Na oddelenie vrážd sa nechodilo cez prihlášky, vyberali si ľudí z okresov, s ktorými mali dobré skúsenosti. A pamätám si konkrétne prvý prípad. Bola to zavraždená prostitútka, ktorej telo našli pohodené neďaleko vašej redakcie, kde práve sedíme – pri futbalovom štadióne. Na tom prípade som spolupracoval a podarilo sa mi získať aj informácie, ktoré boli pre objasnenie cenné.

Každý z nás sa stretne počas života s nejakou formou smrti – zomrie mu blízky, rodič, možno spolužiak zo školy. Ale tento typ úmrtia ukazuje aj obrovskú krutosť. Vybudovali ste si v sebe obranný mechanizmus, aby vás práca príliš nezasiahla?

Musel som. Podobné pocity má každý policajt, aj ten najskúsenejší. Prizerajúc sa mŕtvemu človeku, vidíte definitívu smrti a hlavou sa vám preháňajú rôzne myšlienky. Je však nutné sa od nich za každú cenu odpútať. Emócie a osobné pocity pri objasňovaní prípadu nepomáhajú, skôr naopak. Práca na mieste činu je nesmierne náročná, sú to neopakovateľné a neodkladné úkony. Akúkoľvek chybu urobíte alebo nezaistíte stopu, všetko môže mať neskôr fatálne následky pre celé vyšetrovanie. Keďže som dostal dôveru robiť na vraždách, snažil som sa ju nesklamať a urobiť si prácu najlepšie, ako som vedel. Pomáhalo mi stopercentne sa sústrediť len na prácu – na kroky, ktoré treba robiť. Emocionálne veci sa mi darilo zatlačiť úplne do úzadia. Nešlo o bezcitnosť či nebodaj cynizmus – taký nie som – ale v danej fáze skrátka nemôžete rozmýšľať, aké hrozné museli byť chvíle, ktoré obeť prežívala. Myšlienky treba potlačiť.

Objavili sa napriek tomu momenty alebo prípady, ktoré ste prežívali ťažšie ako iné?

Za roky práce človek vidí smrť v rôznych podobách. Keď na mieste činu nájdete zavraždené dieťa alebo mladé dievča, alebo keď niekto zomrie pre úplne banálnu príčinu, nad ktorou krútite hlavou, pocity sú intenzívnejšie a viac na vás celý obraz pôsobí. Je to asi prirodzené a logické. Povedané úplne priamo: keď nájdete na chodníku zastreleného mafiána, o ktorom viete, ako žil, nedotkne sa vás to tak, ako keď tam leží malé dievčatko.

Báli ste sa o seba alebo o vlastnú rodinu v súvislosti so svojou prácou?

Strach o rodinu som mal. Čo sa týka mňa, skôr to boli obavy a rešpekt. Počas môjho pôsobenia v službe prišli aj nejaké vyhrážky. Naša práca bola iná ako dnes. Zásahové jednotky neboli bežné, vrahov sme zatýkali v podstate sami. Spomínam si na prípad podozrivého z lúpeže, ktorý sa vyhrážal, že zastrelí každého policajta. Keď sme zistili, kde je, a mali sme po neho ísť, bolo nás len zopár. Dnes je to nepredstaviteľné.

Znamená to, že podobné zásahy s kukláčmi, aké dnes bežne vidíme v spravodajstve alebo v televízii, bežné neboli?

Zásahová jednotka bola výberová jednotka, používaná v krajných prípadoch, napríklad pri potenciálnych teroristických útokoch alebo trebárs pri únose lietadla. Bežné zatýkanie, napríklad aj v prípade podozrivého vraha, sme museli zvládnuť v rámci oddelenia. Keď sa spätne vrátim k niektorým prípadom, zdá sa mi to až smiešne. Pamätám si prípad, keď sme sa chystali chytiť muža podozrivého z ozbrojenej lúpeže. Už v minulosti bol stíhaný za násilnú trestnú činnosť. Keď ho hliadka raz v meste zastavila, strieľal po nej – takže bol nebezpečný. Mali sme ho na odpočúvanie a počuli sme, ako do telefónu hovorí svojej družke, že už do basy nikdy nepôjde a zastrelí každého policajta, ktorý mu zaklope na dvere. Zistili sme miesto jeho úkrytu, chystali sme sa na zásah – bolo to mimo Bratislavy, niekde v okolí Galanty. Vtedy som môjmu šéfovi zavolal s prosbou: „Šéfe, ideme po neho, ale zdá sa, že to je fakt magor a strieľa na počkanie.“ Boli sme len traja, bytovka, v ktorej bol ukrytý, mala dva vchody. Spýtal som sa teda nadriadeného, či by ešte nemohli prísť nejakí ďalší kolegovia na pomoc. Pozrel sa na mňa s úplne vážnym výrazom a vyhlásil: „Traja v sobotu? Ste sa zbláznili, a kto vám budete platiť nadčasy? Keď sa bojíte, choďte robiť na poštu, nie na políciu. Pošlem vám nejakého strážmajstra z miestneho oddelenia a on vám ho dovedie za ucho.“ (smiech) Dnes to znie absolútne absurdne, postupy sa od tých čias zmenili. Ale v skutočnosti išlo o obdobie s dozvukmi totality, keď policajt mal taký rešpekt, že – a trochu to preženiem – ukázal prstom a zločinec sám prišiel. Ale ešte sa vrátim k vašej predchádzajúcej otázke. Koncom 90. rokov som dostal informáciu, že jeden vysokopostavený člen podsvetia má na mňa ťažké srdce a existuje riziko, že by sa mohol pokúsiť ublížiť mojej rodine. Moja dcéra vtedy chodila do škôlky. Priznám sa, istý čas som fungoval tak, že som deň začínal „na štyroch“. Pred každou jazdou som kontroloval auto, či pod ním niečo nie je. Až potom som sa odvážil naložiť malú a odviezť ju. Vtedy som mal naozaj obavy o rodinu. Mnoho kolegov zažilo niečo podobné, je to súčasť práce.

Funguje na Slovensku, podobne ako v amerických filmoch, program na ochranu svedkov, kde sa v prípade ohrozenia rodine zmení identita a presťahuje sa?

Áno, existuje. Aj za mojej éry sme tento inštitút viackrát využili. Má rôzne stupne, a ten, o ktorom hovoríte, je najprísnejší. Funguje to bežne, aj v rámci medzinárodnej policajnej spolupráce. Dá sa zariadiť aj úplne nová totožnosť, presťahovanie do zahraničia, práca – skrátka všetko.

Aj dnes sa často vraciame k pomerom na Slovensku pred príchodom nového milénia – vznik a pôsobenie mafiánskych skupín na Slovensku je doslova akýmsi fenoménom doby. V čom boli podľa vás deväťdesiate roky a nástup organizovaného zločinu špecifické?

Často sa stretávam s otázkou, prečo to vtedy dospelo tak ďaleko. Hovoríme o organizovanom zločine ako o novej forme, ktorá prišla po roku 1989 a koncom 90. rokov sa na Slovensku rozhorela do obrovských rozmerov. Problém bol v tom – nie som odborník, hovorím len svoj laický názor – že sme na to neboli pripravení legislatívne. Viem, že sme s tým bojovali a navrhovali zmeny, napríklad na Úrade boja proti organizovanej kriminalite či v rámci špeciálneho odboru na Generálnej prokuratúre. Paradoxne, do istého času založenie a zosnovanie zločineckej skupiny nebolo trestným činom. Problém teda nebol v tom, že by polícia nebola vybavená autami či zbraňami; nebola vybavená paragrafmi, zákonmi, ktorými by mohla túto formu trestnej činnosti stíhať. Zjednodušene povedané: mohli ste chytiť človeka, ktorý išiel vyberať výpalné, ale nemali ste sa ako dostať k hlave skupiny, ktorej odniesol obálku s peniazmi a ktorá ho poslala. Hlava skupiny bola pred zákonom prakticky nepostihnuteľná, pokiaľ ju neusvedčil niekto zvnútra. Situáciu zmenili dve zlomové veci. Po prvé, samotné založenie a členstvo v zločineckej skupine sa stalo trestným činom. Po druhé, zaviedol sa inštitút dohody o vine a treste a spolupracujúceho svedka, takzvaného kajúcnika. S kolegami sme už v tých časoch opakovane zdôrazňovali, že mafiána vám neusvedčí učiteľka z materskej školy. Usvedčí ho len iný mafián, ktorého nejakým spôsobom presvedčíte, aby spolupracoval, napríklad výmenou za určitý benefit pri treste. Keď tieto nástroje začali fungovať, do dvoch-troch rokov fenomén hrubokrkých zločineckých skupín a výpalníctva z ulíc prakticky zmizol. Informácie sme o nich mali, vedeli sme, kto je kto, len sme nemali legálnu možnosť, za čo ich reálne zavrieť.

Má každý kriminalista vo svojom zozname aj prípad, ktorý sa mu nepodarilo vyriešiť a ku ktorému sa v myšlienkach vracia?

Áno. Nie všetko sa podarilo objasniť, hoci paradoxne, objasnenosť vrážd bola v tom čase veľmi vysoká, v niektorých rokoch dokonca stopercentná. Ale áno, zostali prípady, ktoré sú neobjasnené dodnes. Na druhej strane, niektoré, ktoré boli otvorené za mojej éry, sa podarilo objasniť kolegom o mnoho rokov neskôr. Takže nikdy to nie je definitívne uzavreté, pokiaľ nedôjde k premlčaniu. Aj ja sa občas v mysli k niektorým vraciam a hovorím si, že keby sme vtedy mali dnešné technológie – napríklad analýzu DNA v takom rozsahu – určite by sme zistili oveľa viac a možno by to bolo iné. Ale sú aj zločiny – a nehovorí sa mi to ľahko – ktoré nebudú objasnené nikdy.

Píšete knihy tak, aby v nich dobro a spravodlivosť vždy zvíťazili?

Hovorím to úplne na rovinu. Píšem pohodové príbehy. Mojim kriminálkam zvyknem hovoriť „rozprávky pre dospelých“, lebo zlo je v nich vždy potrestané, správni chlapi zvíťazia a zlí skončia tam, kam patria. Vôbec sa na nič nehrám. Nemám ambície na Nobelovu cenu za literatúru, viem, že to má ďaleko do Hemingwaya alebo od Dostojevského. Nedávam do mojich knižiek žiadne posolstvá, životné rady, ani nepolitizujem. Mojím cieľom je vytvoriť dobrý príbeh s kriminálnym pozadím, pri ktorom si ľudia oddýchnu a zabavia sa. Ak má niekto tento žáner rád, chcem, aby si prišiel na svoje.

A ako ste reagovali, keď vám zavolali so záujmom o váš námet pre sfilmovanie seriálu Neuer, tohtoročnú jesennú novinku z produkcie televízie JOJ?

(smiech) Prvé, čo mi preblesklo hlavou, bolo, či si zo mňa niekto nestrieľa. Ale bol to veľmi príjemný pocit. Zhruba pred tromi rokmi mi zavolal režisér Michal Kollár, vtedy už renomovaný tvorca, ktorý mal za sebou sfilmovanie Červeného kapitána. Chcel sa stretnúť a hovoril o záujme natočiť krimisériu na motívy mojich kníh. Príjemný pocit pretrval celé tri roky, počas tvorby scenára aj počas natáčania. A vygradoval, keď som videl hotové dielo. Musím povedať, že vizuál a obraz, ktorý seriálu dali, sa mi nesmierne páči. Som s ním úplne stotožnený, od réžie cez výber hercov až po ich výkony. Som veľmi spokojný.

Na projekte ste spolupracovali ako konzultant. Mali ste slovo aj pri obsadení hlavných postáv – teda napríklad výber Mariána Miezgu do titulnej úlohy alebo Ladislava Bédiho do postavy Koreca?

Do výberu som nehovoril vôbec, ani som nemal takú ambíciu. Nie je to jednoduchá vec. Som s ním však, ako som povedal, absolútne spokojný. Dokonca som hercom hovoril – predtým som mal v hlave vlastnú predstavu o hrdinoch mojich kníh, teraz, keď píšem novú, už sa mi tam objavujú ich tváre. A čo sa týka konzultácií, tak áno. Nebol som autorom scenára, ale od prvého dňa sme boli s Michalom Kollárom v úzkom kontakte. Chcel, aby seriál pôsobil čo najautentickejšie. Veľa scén sme konzultovali, či už s ním, so scenáristom Lukášom Sigmundom, alebo neskôr pri natáčaní s rekvizitármi či kostymérmi. Nešlo o žiadne prednášky, skôr neformálne rozhovory pri káve. Keď niečo potrebovali vedieť, opýtali sa. Často šlo o drobné detaily – napríklad ako posunúť pásku na mieste činu a podobne. Veľmi ma prekvapili herci, aký mali záujem o policajnú prácu. Zaujímali ich detaily, pocity, čo človek prežíva na mieste činu. Veľa sme sa zhovárali v prestávkach pri natáčaní alebo aj po ňom. Myslím si, že sme sa aj ľudsky veľmi zblížili – či už s Mariánom Miezgom, Markom Igondom, alebo Lacom Bédim. Všetkých zaujímalo napríklad aj to, o čom sme hovorili ešte v úvode – aké sú pocity priamo na mieste činu, čo sa nám policajtom odohráva v hlave. Potrebovali to vedieť, aby autenticky dokázali hrať scény pred kamerou, v mimike tváre. Boli skutoční profesionáli a mám pocit, že ich táto téma naozaj bavila.

Viete, prečo si tvorcovia seriálu nakoniec vybrali za jeho názov váš pseudonym?

(úsmev) To presne neviem a nemal som na to dosah. Viem, že pracovných názvov bolo viac, no nakoniec sa ustálil tento. Vôbec však nepopieram, že je to pre mňa obrovská pocta, nesmierne ma to teší a som za to vďačný. Pre autora je to asi vrchol. Seriál Neuer bude dokonca zastupovať medzinárodná španielska distribučná spoločnosť a ja tvorcom veľmi želám úspech.

Keď sa pozriete späť na životný oblúk od profesionálneho vyšetrovateľa k úspešnému autorovi, čo vnímate v priebehu rokov ako najväčšie zadosťučinenie?

Ťažko vypichnúť jednu konkrétnu vec. Som jednoducho spokojný a šťastný, že všetky veci v mojom živote išli tak, ako sa udiali. Mal som obrovské šťastie, že som celý život robil, čo ma baví, tak nejako nenásilne sa mi plnili sny. Odmalička som chcel byť policajt – to sa mi splnilo. Chcel som robiť na vraždách – aj to sa mi splnilo dosýtosti. Potom ma začalo baviť písanie – pustil som sa do písania, a relatívne úspešne. Teraz prišiel seriál, čo je fantastické. Som vďačný, že veci prichádzajú takto postupne, jedna za druhou. Azda ma ešte pár pekných čaká.