Slovenské mrakodrapy majú potenciál, ale brzdí ich zásadná vec. Tvrdé slová architektky zo svetovej špičky: Život vo výške nie je pre každého

Zároveň však vysvetlila, v čom ju práca posúva, priblížila exkluzívne detaily stavieb pre známe mená a objasnila, prečo sa mrakodrapy na Slovensku stavajú zatiaľ iba v Bratislave, či sú skutočne tak kvalitné a prečo by nemali byť len symbolom luxusu, ale aj prínosom pre celé mesto. Zhodnotila aj, kde potrebuje Bratislava v rámci architektúry zabrať najviac.

V rozhovore s Lenkou Petrákovou sa dozviete:

• Čo je najťažšie na projektovaní stavby s výnimočnou architektúrou a prečo si musela na prácu vo veľkom tíme zvyknúť
• Či má adekvátny plat na to, že pracuje aj 90 hodín týždenne a ako vníma tlak na výkon architektov v nadnárodnom ateliéri
• Prečo podľa nej nemusí byť luxusná budova automaticky kvalitná a prečo sú byty v mrakodrapoch drahé
• Prečo vznikajú mrakodrapy a výškové budovy zatiaľ iba v Bratislave a či stačí ak je budova extravagantná
• Prečo sa stometrové vežiaky nemusia vylučovať s ľudskou mierkou, ale aj ako dokážu zhoršiť svoje okolie či život ľudí ak nie sú navrhnuté správne
• Ako vysoké budovy ovplyvňujú život na ulici aj prečo architekti pri mrakodrapoch bojujú s vetrom
• V čom potrebuje v rámci architektúry Slovensko zabrať a prečo nás predbieha Praha či Varšava

Ako vyzerá práca architekta v globálnom ateliéri Zaha Hadid v praxi – na čom konkrétne pracujete a aký je váš bežný pracovný deň?

Moja práca je oveľa širšia, než si ľudia často predstavujú. Nejde len o koordináciu, technické rozpracovanie návrhu či preverovanie realizovateľnosti, ale aj o neustálu prácu s dizajnom ako živým procesom. Návrh totiž nevzniká iba na začiatku, ale priebežne sa vyvíja v reakcii na technické, konštrukčné aj kontextuálne požiadavky. Kľúčové je hľadať rovnováhu medzi kreatívnou víziou a jej prekladom do realizovateľnej podoby tak, aby sa nestratila pôvodná architektonická idea.

S tým úzko súvisí intenzívna komunikácia s konzultantmi, investormi a lokálnymi tímami. Každé rozhodnutie má zároveň dizajnový aj technický dopad, takže celý proces funguje skôr ako kontinuálny dialóg než lineárna postupnosť krokov.

Počas mojej praxe som pracovala na desiatkach projektov rôzneho rozsahu a typológie, no z tých, ktoré sú spomenuté aj v tomto článku, som bola súčasťou tímov napríklad na OPPO Headquarters v Šen-čene či Taikang Headquarters vo Wu-chane. Momentálne pracujem na rekonštrukcii veže v Monaku. Bežný deň tak prirodzene prepája dizajnové mítingy, technickú koordináciu a strategické rozhodnutia, ktoré posúvajú projekt ďalej a zároveň chránia jeho kvalitu.

Ľudí často zaujíma aj praktická stránka. Sú architekti v renomovaných svetových štúdiách finančne ohodnotení výrazne lepšie ako na Slovensku? Môžete priblížiť, aký máte plat?

Vo všeobecnosti platí, že architekti sú v stavebnom sektore často odmeňovaní horšie, než si verejnosť predstavuje. Architektúra patrí medzi najslabšie platené profesie v odbore, a to nielen kvôli výške platov, ale aj kvôli samotnému nastaveniu systému práce. Veľká časť pracovného času sa odohráva pod výrazným tlakom, pri krátkych termínoch a za honoráre, ktoré často nezodpovedajú náročnosti ani rozsahu poskytovanej služby. Nie je pritom výnimočné pracovať 80 až 90 hodín týždenne, pričom reálne zaplatená je menej než polovica tohto času.

Medzinárodné ateliéry síce zvyčajne ponúkajú lepšie finančné podmienky, no prichádza to ruka v ruke s vysokými očakávaniami, dlhou pracovnou dobou, značnou zodpovednosťou a stabilne vysokou úrovňou požiadaviek na výsledok. Architektúra jednoducho nie je profesia, do ktorej človek vstupuje s očakávaním rýchleho komfortu. Je to rozhodnutie vstúpiť do odboru, ktorý nesie veľkú zodpovednosť za prostredie, v ktorom budú žiť ľudia – a to je krásne, no zároveň veľmi náročné povolanie.

Čo vás práca v Zaha Hadid Architects naučila o architektúre alebo o navrhovaní budov, čo ste si zo školy možno neodniesli?

Najviac ma táto skúsenosť naučila, aký zásadný je v architektúre rozmer tímovej práce, ktorý sa na školách nedá v plnej miere simulovať. Aj keď existujú tímové zadania, nikdy nedosahujú komplexnosť reálnych projektov. V praxi často pracujeme v tímoch o veľkosti 10 až 40 ľudí v rámci ateliéru, pričom na projekte participujú desiatky externých konzultantov. Takéto prostredie kladie vysoké nároky na koordináciu, jasné procesy a schopnosť efektívne spolupracovať a komunikovať.

Ktorý projekt ateliéru je váš najobľúbenejší a prečo?

Môj najobľúbenejší projekt ateliéru je Taikang Headquarters vo Wu-chane. Vnímam ho ako projekt, ktorý funguje ako jasná destinácia v meste, no zároveň nie je uzavretý sám do seba. Práve naopak, jeho forma a priestorové riešenie ho prirodzene prepájajú s okolím a sprístupňujú ho z viacerých smerov. Architektúra sa tu mení v závislosti od pohybu a perspektívy, takže každý pohľad ponúka inú skúsenosť. Jeho sila spočíva v tom, že nejde len o budovu, ale o prostredie, ktoré ľudí prirodzene priťahuje a vytvára kvalitný verejný priestor.

Kde by malo Slovensko v rámci architektúry zabrať?

Podľa mňa predovšetkým v kvalite verejného priestoru, v dlhodobej udržateľnosti a v schopnosti navrhovať budovy, ktoré budú vedieť reagovať na zmenu. Dnes už nestačí rozmýšľať len nad tým, ako budova vyzerá. Musíme rozmýšľať nad tým, ako funguje, ako starne, aké materiály používa, akú má uhlíkovú stopu a či sa bude dať v budúcnosti prispôsobiť novým potrebám.

Veľký priestor vidím aj v lepšom prepájaní architektúry, urbanizmu, dopravy a krajiny. Mesto nikdy nefunguje cez jednotlivé solitéry. Funguje cez vzťahy. Ak budeme navrhovať kvalitnejšie ulice, námestia, nábrežia, dopravné uzly a zmiešané štvrte, zlepší sa aj kvalita architektúry ako takej. Bratislava má podľa mňa potenciál stať sa silným stredoeurópskym uzlom, ale musí sa na ňu pozerať strategicky, nielen projekt po projekte.

Tento typ uvažovania dnes v Bratislave reprezentuje napríklad Metropolitný inštitút Bratislavy, ktorý sa snaží posunúť rozvoj mesta od jednotlivých projektov k systematickému plánovaniu a kvalite verejného priestoru. Práve takýto prístup je kľúčový pre dlhodobú kvalitu mesta.

Výškové budovy na Slovensku vznikajú prevažne v Bratislave. Prečo sa podľa vás tento typ architektúry nerozvíja aj v iných mestách? Keď sa pozriete na Slovensko – čo brzdí vznik odvážnejších alebo architektonicky originálnych stavieb?

Ak hovoríme o odvážnejšej architektúre na Slovensku, treba ju vnímať v širšom kontexte miestneho dopytu, ekonomických možností a celkových podmienok, v ktorých jednotlivé projekty vznikajú. Aj mimo Bratislavy vznikajú kvalitné a zaujímavé realizácie, často však v menšej mierke, ktorá prirodzene zodpovedá veľkosti trhu a potrebám konkrétneho mesta.

Bratislava má v tomto smere prirodzenú výhodu, pretože sa tam sústreďuje kapitál, väčší trh aj developerské ambície. V iných mestách sú možnosti často limitovanejšie, čo sa následne premieta aj do rozsahu a typu projektov. Výškové budovy sú navyše technologicky, konštrukčne aj v rámci povoľovaní veľmi náročné, preto vznikajú najmä tam, kde je dostatočne silný trh a kde vie investor takúto investíciu ekonomicky obhájiť.

Zároveň si myslím, že kvalitu architektúry by sme nemali hodnotiť len podľa toho, či je stavba veľká alebo formálne extravagantná. Kvalita nemusí byť vždy o výraznom geste. Často spočíva skôr v tom, ako je projekt premyslený, ako pracuje s kontextom, verejným priestorom, materiálom a detailom, a ako dlhodobo slúži svojmu mestu alebo komunite. Práve v tomto vidím na Slovensku veľký priestor na ďalší rozvoj. Nie nevyhnutne v tom, aby sme stavali čoraz ikonickejšie budovy, ale aby sme dôslednejšie zvyšovali celkovú kvalitu prostredia.

Mrakodrapy sa prezentujú ako nadštandardné bývanie. Majú rovnaké neduhy ako bežné novostavby – napríklad nižší štandard, krivé steny či tlak na čo najviac bytov, alebo sú naozaj kvalitnejšie?

To sa nedá zovšeobecniť. Samotná výška budovy ešte automaticky nezaručuje kvalitu. Aj výšková rezidenčná budova môže byť navrhnutá výborne, ale aj priemerne. Rozhoduje investor, projektový tím, technická koordinácia, kontrola detailu a ochota investovať do materiálov a realizácie. Pri vežiach sú pritom technické nároky ešte často vyššie než pri bežnej bytovej výstavbe – od konštrukcie cez fasádu až po výťahy, požiarne riešenie či komfort užívania. Práve preto by tam mal byť štandard v princípe vyšší.

Na druhej strane, ak je cieľom maximalizovať predajnú plochu bez skutočného dôrazu na kvalitu priestoru, nedostatky sa objavia aj tam. Kvalitné bývanie nie je len o výhľade a adrese. Je to o dispozícii, svetle, akustike, remeselnom spracovaní, spoločných priestoroch aj o tom, čo sa deje na úrovni parteru a ulice.

Čoraz viac sa zdôrazňuje potreba ľudskej mierky mesta. Ako sa tento princíp dá zosúladiť s výstavbou mrakodrapov, ktoré sú jej opakom? Má život vo výške vplyv na ľudskú psychiku?

Výšková budova a ľudská mierka sa podľa mňa nemusia vylučovať, ale iba vtedy, keď je veža navrhnutá ako súčasť širšieho urbanistického konceptu a nie ako izolovaný objekt. Ľudská mierka sa totiž neposudzuje len podľa samotnej výšky budovy, ale najmä podľa toho, čo človek zažíva na úrovni parteru a v nižších podlažiach. V mnohých projektoch, na ktorých pracujeme v Číne, sa práve prvých päť až sedem podlaží často venuje verejnému programu – obchodom, službám, parkom a priestorom, ktoré aktivujú spodnú časť veže a vytvárajú destináciu pre ľudí aj mimo pracovných hodín, napríklad pri kancelárskych budovách.

Veľmi dôležité je, aby tieto priestory neboli len doplnkom, ale aby samy o sebe ponúkali zážitok a dôvod zostať. Napríklad v projekte Taikang Headquarters (Wu-chan) sme časť verejného programu preniesli aj do galérií a priestorov prepojených mostami vo výške, čím sa verejný život nerozvíja len na úrovni terénu, ale aj vertikálne. V projekte Tower C (Šen-čen) zasa vytvárame veľkorysý kaskádovitý program, ktorý budovu otvára ľuďom a prepája ju s mestom inkluzívnejším spôsobom. Práve takéto vrstvenie funkcií a priestorových zážitkov je podľa mňa jednou z ciest, ako môže byť aj vysoká budova ľudská, prístupná a mestotvorná.

Pokiaľ ide o psychiku, určite je to téma, ktorú netreba zľahčovať. Nie každému vyhovuje bývanie alebo dlhodobý pobyt vo veľkej výške. Preto by výšková architektúra nemala byť len o panoráme a vizuálnom efekte, ale aj o pocite bezpečia, orientácie, komunity, dostupnosti služieb a kvalite spoločných priestorov. Architektúra by mala vytvárať nielen silný obraz, ale aj emocionálne a funkčné pohodlie pre každodenný život.

Pri vysokých budovách sa architekti snažia riešiť aj silný vietor v ich okolí, nedá sa to však celkom potlačiť. Ako tento jav vplýva na kvalitu verejného priestoru a života obyvateľov?

Vietor je pri vysokých budovách zásadná téma, pretože priamo ovplyvňuje kvalitu verejného priestoru aj každodenný komfort ľudí. Pri vežiach sa môže výrazne meniť mikroklíma na úrovni chodca a môžu vznikať nepríjemné veterné prúdy, ktoré rozhodujú o tom, či je okolie budovy skutočne použiteľné, či sa tam ľudia chcú tráviť čas. Ak je priestor veterný a nekomfortný, verejný priestor tým trpí, aj keď je samotná architektúra formálne atraktívna.

Preto je dôležité, aby sa výškové budovy nenavrhovali len ako solitéry, ale ako súčasť celého mestského prostredia. V projekte OPPO Headquarters (Šen-čen) sa napríklad už v návrhovom procese overoval komfort chodcov pomocou simulácií prúdenia vzduchu. Cieľom bolo pochopiť, ako geometria budovy ovplyvňuje vietor v okolí, identifikovať rizikové miesta a následne ich zmierňovať úpravou formy a krajinných prvkov.

Aj samotný projekt pracuje s tým, že sa veže v spodných úrovniach zužujú a vytvárajú veľkorysé verejné priestory, takže otázka vetra tam nebola len technickým detailom, ale súčasťou toho, ako má budova fungovať pre mesto a ľudí.

Podobne je dôležité riešiť vietor nielen na úrovni ulice, ale aj vo vyšších podlažiach, kde priamo ovplyvňuje kvalitu exteriérových priestorov. Pri projekte Le Schuylkill (Monako) sme sa zaoberali tým, ako vytvoriť na terasách penthousov lepšie mikroklimatické podmienky pre používateľov, vrátane návrhu prvkov, ktoré pomáhali zmierňovať účinok vetra a zvyšovať pobytový komfort. Pri takýchto projektoch totiž nestačí, aby terasa dobre vyzerala alebo ponúkala výhľad. Musí fungovať aj ako reálne obývateľný priestor.

Napriek tomu, že výškové budovy efektívne využívajú aj menšie pozemky mesta a prinášajú viac bývania na jednom mieste, sú aj symbolom prestíže. Sú skutočne prínosom, ak si ich môže dovoliť iba časť obyvateľstva mesta?

Pri výškových budovách podľa mňa nestačí pýtať sa len na to, komu sú určené, ale aj na to, aký dopad majú na mesto ako celok. Takáto stavba totiž nemení len konkrétny pozemok, ale často aj siluetu mesta, mierku lokality a spôsob, akým mesto vnímame. Preto by mala vedieť obhájiť svoj význam aj v širšom mestskom kontexte. Čím výraznejšie vstupuje do obrazu mesta, tým väčšiu zodpovednosť nesie voči jeho kvalite a budúcemu vývoju.

To znamená, že by nemala byť len symbolom exkluzivity alebo investičným produktom bez širšieho účinku. Pri takto výrazných stavbách je dôležité, aby boli súčasťou premyslenej transformácie územia a prinášali hodnotu, ktorá presahuje ich vlastné hranice.

Práve preto považujem za dôležité tie projekty, kde veža nemení len panorámu, ale aj samotné fungovanie mesta na úrovni každodenného života. V prípade OPPO Headquarters je dôležité, že budova nevystupuje len ako korporátna ikona, ale vytvára aj verejné priechody, námestia, obchody a ďalšie funkcie otvorené mestu. A v projekte Tower C je zaujímavé to, že verejný život nezostáva len na úrovni terénu, ale cez terasovitý a vrstvený program vstupuje aj vyššie do budovy. V takýchto prípadoch už výšková budova nefunguje len ako symbol prestíže, ale ako súčasť širšej a transformácie mesta.

Prečo je Slovensko vo výstavbe mrakodrapov pozadu za mestami ako Praha či Varšava? Je to otázka financií, regulácií alebo ambície miest?

Povedala by som, že ide o kombináciu trhu, regulácií aj urbánnej vízie, pričom v každom z týchto miest sa tieto faktory skladajú inak. Varšava funguje v inom ekonomickom a investičnom meradle, preto si môže dovoliť väčší počet výškových projektov a aktívne ich využíva ako súčasť svojej identity.

Praha je v tomto zásadne odlišná. Jej architektonická a urbanistická identita nie je postavená na mrakodrapoch, ale na historickej štruktúre mesta, panoráme a kontinuite mierky. Výškové budovy preto nevznikajú ako dominantný typ developmentu, ale skôr ako výnimočné a prísne regulované zásahy, ktoré musia rešpektovať silný historický kontext. Nejde teda len o mieru regulácie, ale o vedomé rozhodnutie, aký obraz mesta chce Praha dlhodobo udržiavať.

Bratislava sa nachádza niekde medzi týmito dvoma prístupmi. Má ambíciu rozvíjať výškovú výstavbu a už aj konkrétne realizácie, no ako menší trh prirodzene generuje menej takýchto projektov. Zároveň jej urbánna vízia nie je ešte tak jednoznačne ukotvená ako v Prahe, ani tak ekonomicky akcelerovaná ako vo Varšave.

Preto nejde len o otázku ambície, ale aj o to, aký dopyt, regulačný rámec a najmä urbánnu logiku si mesto nastaví. Kľúčové je, či vie jasne definovať, či a kde má výšková výstavba zmysel, akú rolu má v obraze mesta zohrávať a akú hodnotu prináša širšiemu mestskému prostrediu.