Energia spod zeme a hlavy plné nápadov: Cesta rodiny zo Zemného od nedôvery banky až k značke kvality a európskemu uznaniu

Z Betky a Katky sú poľnohospodárske inžinierky, obe majú po dve dcéry vo veku od 7, 9, 10 a 15 rokov. Preháňajú sa rovnako ich babička na kolobežke po štvorhektárovom supermodernom fóliovom hospodárstve. Kolobežka je efektívnym približovadlom, ale deti sa tu tak nevozia len tak z jedného konca haly na druhý.

Zosadnú z kolobežiek a zaštipkávajú výhonky uhoriek zarovno dospelými. A keď objavia uhorku s prebytočnými výhonkami, hneď to reklamujú. Nuž, ako sa vraví, vnučky krv svojej prababičky nezapreli. Aj to najlepšie genetické dedičstvo treba zveľaďovať, ohýbanie mladého prútika prácou, aby rástol žiaducim smerom, je umenie.

Aká matka, taká Katka

Ak si dnes lámeme hlavu, ako dostať deti k poľnohospodárstvu a jeho profesiám, ktoré si pýtajú šikovné ruky a dôvtipnú hlavičku, nuž ideálnym miestom, kde sa zrodí láska k rastlinám a zvieratám, je rodinná farma. Tu nenápadne hrou a napodobňovaním toho, čo vedia urobiť otec, mama či babička so starým otcom, deti prichádzajú na to, že bez práce nie sú koláče. Prababička z Békéscsaby už nežije, ale v pamäti inžinierok, ktoré po nej zdedili zručné ruky, bystrosť vyjadrenú jadrným jazykom, zostala ako skvelá motivátorka.

„Keď sme sa vracali zo školy, už nás z diaľky vyzerala, ako sa blížime k domu. Naobedovali sme sa, trochu si oddýchli, pohrali sa a hneď nato babička vraví: "Dievčatá, tu sú malé motyčky, ideme pomôcť mame okopávať, je toho priveľa na ňu samu,“ spomína na svoje detstvo Katka, ktorá dnes manažuje pestovanie uhoriek.

Aby deti nereptali, babička vytiahla z kredenca mliečnu čokoládku, mala päť dielikov, a vraví vnučkám: „Každej sa ujdú po dve tabuľky, ale ktorá z vás očistí viac cibule, alebo bude prvá na konci riadku, dostane prémiu, piaty dielik.“ Tak sestry súťažili a naučili sa tomu, čo možno dnešnej mládeži najviac chýba: pevnej vôli a výdrži.

Otec inžinierok, ktorým sa pri pestovaní uhoriek ujde v 4-hektárovej „uhorkárni“ nie menej roboty ako šiestim ostatným zamestnancom a štyrom brigádnikom, bol vyučený opravár poľnohospodárskych strojov, traktorista a v lete kombajnista.

„Za celú žatvu sa mi kombajn nikdy nepokazil, mal som ho perfektne pripravený, inak by som si dosť nezarobil,“ opíše svoju družstevnú kariéru Imrich Asztalos. Ani jeho a ani manželkin plat však nestačili, pokiaľ mladá rodina chcela bývať vo vlastnom a mať sa lepšie. Tak sa ako všetci ostatní v Zemnom, Andovciach a Komoči, tieto tri dediny tvorili zlúčené družstvo, dali na pestovanie cesnaku, melónov, cibule, mrkvy.

Imrich Asztalos je majster so zlatými rukami. Sám si zostrojil sejačku na mrkvu, pozváral konštrukciu fóliovníka, ktorým prekryl 8-árovú záhradu, zautomatizoval vyhrievanie aj zavlažovanie zeleniny. Tomuto chlapíkovi to technicky páli, s každým rébusom si skôr či neskôr poradí. Keď prišiel rok 1989 a s ním veľká zmena, navrhol na jednej z búrlivých schôdzí družstva, aby každá prevádzka hospodárila na svoj účet, nech sa ukáže, kto ako prispieva do spoločnej družstevnej kasy. Jeho návrh neprešiel.

Dotačná chyba lávky

Burič Asztalos nesklopil uši, odišiel z družstva a začal gazdovať na svojom. Nebolo to jednoduché, bol bezzemok, prišelec z Nesvád, ale mal šťastie. Manželka zdedila so sestrou dva hektáre rolí, čo dostali jej rodičia, repatrianti z Békéscsaby, po veľkej výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom v roku 1947. S pôdou sa už takmer rozžehnali, reštitúcia z roku 1991 im ju však vrátila a tak sa Asztalosovci pustili do pestovania zeleniny.

Mnohí si za nahonobené peniaze z pestovania zeleniny postavili domy, nakúpili autá, Imrich krátko po revolúcii investoval do traktora, aby si uľahčil prácu pri pestovaní zeleniny. Stavil na karfiol, ale objavila sa konkurencia z Poľska, ktorá bola lacnejšia. To už prišli na Slovensko veľké nadnárodné obchodné reťazce s úplne inými nárokmi na dodávanú zeleninu. Bolo treba pohnúť rozumom, ako sa dostať zo slepej uličky.

Asztalosove dcéry sa medzitým prihlásili na štúdium manažmentu poľnohospodárskej výroby na SPU v Nitre. Podľa stredoškolskej profilácie to nevyzeralo príliš na to, že z nich budú raz poľnohospodárske inžinierky. Betka mala strednú dievčenskú školu, maturovala však z účtovníctva, a to bola, ako sa ukázalo, výborná výbava na univerzitné štúdium, dnes je finančnou manažérkou rodinnej firmy Zelstar.

Katka, absolventka elektrotechnickej priemyslovky, sa na poľnohospodársku univerzitu prihlásila tiež. Obe dievčatá nenápadne k vysokoškolskému štúdiu postrkoval otec. „Vzdelanie, to je investícia investícií,“ prehodí medzi rečou Imrich Asztalos.

Mladšia zo sestier Katka vraví, že otec vedel vždy kuť železo za horúca. Tešil sa, že dievčatám ide škola, keď tu prišli štátnice a na nich sa ambicióznej študentky jeden zo skúšajúcich spýtal, na čo slúžia dotácie v poľnohospodárstve. Odvetila, že predsa na podporu dobrých investičných projektov. Chyba lávky, vraj na to, aby sa podniky udržali nad vodou…

„Tak som študovala o nejaký čas dlhšie, ale som tu a naša firma, ktorá dotácie neprejedla, ale preinvestovala, prosperuje. Realizovali sme rad projektov podporených dotáciami z eurofondov, naše uhorky ocenili Značkou kvality a sme pevne usadení v jednom z veľkých obchodných reťazcov,“ dokončí pointu príhody zo štátnic Katka Asztalosová.

Keď rodina zvažovala, čo zo zeleninárstva má najväčší zmysel robiť, jeden z poradcov navrhol, aby minimalizovali riziko. "Prejdite z pestovania pod holým nebom pod zakrytú plochu a skúste robiť to, čoho sa ľudia celoročne neprejedia – šalátové uhorky " Dobrá rada nad zlato. Imrich Asztalos pochopil, kam mieri poradca, nestačia s obyčajným fóliový tunelom, treba postaviť moderný zastrešený komplex. Vydal sa do banky presondovať, aký úver by mu mohli poskytnúť.

„Odvážil som sa požiadať o nie malú sumu, šlo o deväť miliónov korún. Bankár na mňa pozrel a vypýtal si štvormilónovú zábezpeku. Po veľkom dohadovaní mi poskytli úver päť miliónov korún a zvyšok peňazí bol na mne,“ spomína Imrich Asztalos. Tak sa začala pred vyše 20 rokmi výstavba prvej časti z dnešného 4-hektárového komplexu.

Energia spod zeme robí ekonomiku

Vzápätí vyvstala otázka, ako vyhrievať hospodárstvo. Celé južne Slovensko pláva obrazne povedané na mori horúcej podzemnej vody. V okrese Nové Zámky je najznámejšia obec Podhájska, sú tam známe kúpele, ale aj skleníky, kde pestujú kvety a rajčiny. Rodine Asztalosovcov navrhovali v projekte ako zdroj tepla kotolňu na slamu. To sa Imrichovi nepozdávalo, slama by sa mala vrátiť do pôdy, nie vyrábať oxidy uhlíka. Trúfli si na veľkorysejšie technické riešenie, zelenine dodá celoročne teplo horúca voda spod zeme.

„Museli sme zohnať 40 pečiatok, trvalo to dva roky, potom sa urobil vrt do hĺbky vyše pol kilometra, kde narazili na vodu s teplotou 64 stupňov Celzia. Stálo to jeden milión eur, ako vidíte, všetko stopercentne funguje,“ vraví Betka Asztalosová. Nuž funguje aj preto, lebo Imrich Asztalos, hlava rodiny, je technicky zdatný. Tam, kde je voda, je veľa čerpadiel, všetky musia stopercentne fungovať, lebo naozaj platí okrídlená Asztalosova veta „všetko je tu na vode“. Tá musí prúdiť bez zastavenia, jednak vyrába teplo, jednak celá výživa rastlín je postavená na hydroponickom výživnom roztoku. Uhorky v ňom nájdu, všetko, čo potrebujú pre rast: makro- aj mikroživiny.

Na jednej rastline ich narastie 60. Vyzerajú, akoby ich jedna mater mala – sú zhruba rovnako dlhé, rovnako hrubé, na zahryznutie krehké, rovnako chutné. To všetko závisí od vlastností odrody, ale najmä od starostlivosti a umu pestovateľov. Vyžaduje to výdrž a um. Inak sa nestanete partnerom veľkého reťazca, ktorý, keď s vami podpíše zmluvu, neoblomne žiada stabilné vyrovnané dodávky pravidelne denne od skorej jari do začiatku zimy.

„Zelstar spĺňa požiadavky na čerstvosť, rovnaký kaliber, stabilitu dodávok a nestáva sa, že by sme mu uhorky vracali. Plody musia byť denne na pulte,“ zhŕňa požiadavky zákazníkov a reťazca Ľuba Barošová, vedúca nákupu ovocia a zeleniny v spoločnosti Kaufland. Svojho dodávateľa dobre pozná a cení si najmä to, že sa rýchlo učí novým veciam, preto sa stále zlepšuje. V tom je tajomstvo jeho konkurencieschopnosti.

Nároky reťazcov v prvom momente knokautovali nie málo slovenských producentov zeleniny, mnohí sa raz a navždy vzdali jej pestovania a už sa k nej nikdy nevrátili. Zelstar vydržal. Krok za krokom zvládal vysoké nároky. Jeho šťastím bolo mimoriadna schopnosť adaptovať sa na nové obchodné podmienky, ktoré boli považované za zničujúce. Adaptabilitu garantovala investícia do moderného hospodárstva, ale vyrastala aj z odolnosti a húževnatosti samotných pestovateľov, ich schopnosti všetko, čo sa dá, urobiť vo vlastnej réžii. Napríklad priesady nekupujú, ale dopestujú si ich sami.

Achillovou pätou hydroponického pestovania uhoriek je hubové ochorenie koreňov. Imrich Asztalos prišiel s dvoma novinkami, začal pridávať do vody kyslík a vodu čistí ultrazvukom. Odvtedy sú rastliny zdravšie, lepšie rodia. Keď navštívili Zelstar holandskí poradcovia, nestačili sa čudovať vynachádzavosti slovenských pestovateľov. „Keď vošli do skleníkov, tvárili sa ako majstri sveta, a keď sa zoznámili s celou prevádzkou, úprimne povedali: "Zelstar je malé Holandsko.“ Uznali, že to robíme dobre," hovorí Imrich Asztalos.

Najväčším zadosťučinením pre Asztalosovcov bolo, keď Holanďania na svojej webovej stránke napísali: „Robte to ako pestovatelia zo Zelstaru Slovensko.“ Veľká pocta, akej sa nedostane každému z komunity európskych zeleninárov.

Asztalos je naozaj veľký inovátor, teraz pripravuje projekt zníženia energetickej závislosti od dodávok elektriny.

„Po celej juhovýchodnej strane hospodárstva a na streche skladov, ktoré ideme dobudovať spolu s administratívnou časťou, rozmiestnime fotovoltické panely. Predpokladáme, že si počas vegetácie vyrobíme dve tretiny požadovanej energie. Myslím na svoje vnúčatá a hovorím si, treba znižovať emisie, ktoré vznikajú pri výrobe energie z fosílnych palív. Berme ju priamo zo slnka, keď to dokážu rastliny, musíme sa to naučiť aj my ľudia.“ Takto premýšľa zakladateľ farmy, ktorá obstála v skúške ohňom.

Čo potrebujeme? Čerstvé hlavičky

Platilo a platí: babka k babce, budú kapce. Čo sa dá, Asztalosovci si urobia vo vlastnej réžii. Napríklad v počas obdobia vegetačného pokoja si sami nainštalovali tieniace fólie. Dodávateľská firma to sľúbila urobiť za 50-tisíc eur, v rodinnej firme usúdili, že to spravia sami. Otec s mamou a oboma dcérami montáž za šesť týždňov aj urobili. V rodinnej firme naozaj platí, že každé euro skôr než vydajú, otočia dva razy v dlani.

Keď zájde reč na ekonomiku, Betka Asztalosová, ktorá manažuje financie, sa dotkne aj transakčnej dane. „Odvádzame ju, samozrejme, ale stojí nás zhruba toľko, čo sú výplaty našich dvoch zamestnancov. Radšej by sme investovali tieto peniaze do ľudí, ktorí sa do práce v poľnohospodárstve nehrnú.“ Zárobky v Zelstare sú pritom slušné, v čistom si ľudia prídu na 1 200 eur a viac mesačne. Ale práca v čistom a pokojnom prostredí napriek tomu ľudí neláka. Prečo?

„Kdesi hlboko vo vedomí ľudí prežíva predstava, že pracovať v poľnohospodárstve je hanba, akoby čosi podradné. Nechápem prečo, počujete to ticho, každý si robí svoje, žiaden stres, nie je to na ako na výrobnej linke vo fabrike. Tí, čo sem prídu od pásov z fabrík, sa nestačia čudovať, a predsa po čase odchádzajú,“ konštatuje Katka Asztalosová, ktorá je deň čo deň s ľuďmi v pestovateľských halách.

To, že sa slovenský vidiek s väčšou vervou nepúšťa do zeleninárstva súvisí podľa Ľuby Barošovej z Kauflandu s veľkým odklonom krajiny a jej ekonomiky od poľnohospodárstva. To navodilo istú spoločenskú atmosféru. Slovensko stavilo na automobilový priemysel, a dnes vidíme, že chýba pracovná sila a nielen zeleninárstve. Mladí nie sú ochotní toľko pracovať ako kedysi ich rodičia a ohýbať chrbát na poli, hoci aj pri zbere jahôd či malín, to sa už nikomu nechce. Kde sa stala chyba?

Barošová ju vidí v zániku družstiev a v rozpade pestovateľskej rodovej tradície, ktorá akoby zázrakom prežila v rodine Asztalosovcov. Na Slovensku medzitým vznikajú, ale stále nie v dostatočnej miere, nové ostrovčeky pestovania zeleniny. Niektoré zakladajú mladí ľudia, ktorí zarobili peniaze v inom biznise, ale to, čo nám najviac chýba, je prirodzená rodová kontinuita.

Fóliová základňa, ktorú mala krajina na prelome 80. a 90. rokov, z ktorej vzišli Asztalosovci, sa rozpadla. Treba premýšľať nad tým, aké impulzy vymyslieť, aby mladí celkom prirodzene našli zmysel v pestovaní obyčajnej zeleniny. V Kauflande napríklad majú projekt Čerstvé hlavičky, dodávkami čerstvej zeleniny do škôl chcú upozorniť deti, že aj jej pestovanie môže dávať zmysel. Pravda, je to len jedna z možných ciest. Krajina sa zmenila, aj motivácie potrebujú inovácie.