Martin Navrátil: Ľudské dobro nevyhubíte ani v krajinách, kde sa preháňa diablova skaza

Nevyhneme sa ani etickej otázke cestovania – či návštevou niektorých krajín nekončia naše peniaze tam, kde nechceme – v rukách autoritárskych režimov.

V Iráne ste boli viackrát. Poznáte tamojšiu kultúru aj ľudí. Ako sa pozeráte na súčasný konflikt z pohľadu človeka, ktorý vie, aký je rozdiel medzi tými, čo v Iráne vládnu, a tými, čo v Iráne žijú?

Ak by sme sa pozreli na samotných Iráncov, respektíve Peržanov – veľa ľudí na Slovensku si mýli, že to sú Arabi, ale sú to Peržania – tak iránsku spoločnosť by sme mohli rozdeliť na mestskú a dedinskú časť. Mestská časť dlhodobo nie je spokojná s vládnutím tamojšieho režimu. Všetky demonštrácie, ktoré sme videli, väčšinou vychádzajú z mestského, z liberálnejšieho prostredia. Dedinská časť viac lipne práve na konzervatívnych hodnotách, viac počúva ajatolláha. Dnes už ale nežijeme časy spred tridsiatich rokov, keď nejaký režim mohol úplne ovládať médiá. Iránci majú telefóny a aj keď je niečo blokované, ľahšie sa dostanú k informáciám a vedia konfrontovať, kto čo tvrdí. Samotní Iránci rozumejú tej emócii, boju proti Izraelu, nie každý má rád USA za ich imperiálny výboj. S týmto sa nejako vedia stotožniť, ale nedokážu pochopiť jednu vec.

Akú?

Na jednej strane režim nadáva na Ameriku, nadáva na západnú civilizáciu, a pritom vláda robí to isté – vyváža svoje myšlienky, svoju revolúciu za hranice. Čiže si kladú otázku: Na jednej strane nadávate, na druhej strane robíte to isté a peniaze, ktoré by mohli ísť do domácej politiky a riešiť veľké problémy, s ktorými sa stretáva iránska spoločnosť, sú smerované absolútne niekde inde. Momentálne aj tí, ktorí by chceli zmenu, cítia zradu od Američanov a z toho, ako komunikuje Trump. Iránci sú veľmi vzdelaní, nehodia všetkých do jedného koša. Oni povedia: „Nesúhlasíme s tým, ako s nami komunikuje Trump.“ Lebo to je presne tá istá komunikácia, aká bola pri Grónsku – hulvátska a primitívna.

Je vôbec zodpovedné plánovať dnes cesty do tohto regiónu, alebo by ich mali ľudia radšej odložiť?

Cesty smerom do Perzského zálivu alebo na Blízky východ by som teraz určite odložil. Nespoliehajte sa na to, že konflikt sa skončí – on sa tak ľahko neskončí. Kto sa venuje tej problematike, tak vie, že Iránci si niektoré veci nenechajú len tak. Toto nie je Venezuela. Toto nie je nejaký štát, ktorý to chce mať čo najrýchlejšie za sebou. Tu platí oko za oko, zub za zub a nech proste trpí aj ďalší človek. Takže momentálne Perzský záliv a Blízky východ by som absolútne vynechal.

Ako sa teda môže zmeniť pohľad na cestovanie do tohto regiónu, vrátane Dubaja, ktorý je aj u Slovákov taký obľúbený a nejeden tam dokonca investuje do nehnuteľností?

Vojna je tam odvtedy, ako na to územie vstúpila ľudská noha a teraz je jedno, či je to medzi Sýriou a Libanonom, Sýriou a Izraelom a tak ďalej. Vždy si môžeme vybrať nejaký rok, kedy sa niečo tam odohrávalo. Lenže veľa Slovákov necestovalo do Sýrie, do Libanonu ani do Izraela, ale cestovali práve smerom do Perzského zálivu. Nech zdvihne ruku ten, kto čo len neprestupoval niekde na dovolenku v Dubaji alebo v Katare. Máme s tým regiónom spojenú emóciu, čiže nám je to v tomto momente bližšie. A pritom vôbec netušíme, čo sa momentálne deje v Jemene. Čiže toto bude ľudí veľmi dlho odrádzať. Nebudú tam chcieť cestovať. Ani sa nečudujem. Ale zase myslieť si, že sa to ukončí tak ľahko, tak to v žiadnom prípade. A osobne si myslím, že Dubaj skončí podobne ako Kuvajt.

Prečo?

Prvou krajinou, ktorá začala stavať mrakodrapy a ktorá sa zameriavala na turistický ruch, bol Kuvajt v 90. rokoch. Oni tam postavili prvú výškovú budovu v Perzskom zálive. Ten, kto bol v Kuvajte, vie veľmi dobre, ako vyzerajú tie perlové veže teraz. Vtedy sa svet zameriaval na Kuvajt. Prišla vojna s Irakom, bol to nestabilný sused a všetci odišli – práve smerom do Dubaja, Spojených arabských emirátov, Kataru, Bahrajnu. Dnes máme ďalšieho nestabilného suseda, v tomto prípade Irán. A kým nebude stabilným susedom, tak ľudia tam proste nepôjdu a ekonomika sa posunie inam. Opäť, to je môj osobný pohľad, smerom do Saudskej Arábie, smerom k Červenému moru, kde stavajú také nové mesto. V tomto prípade sú Saudi úplne nadšení, čo sa tam odohráva, pretože Saudi, Katar a Spojené arabské emiráty sa nemajú príliš v láske. A toto viac nahráva práve Saudom.

Prvý dôsledok, ktorý sme pocítili po začiatku konfliktu, vnímame na čerpacích staniciach, lebo narástli ceny pohonných hmôt. Do akej miery sa to už týka aj cien leteniek?

Zatiaľ nie je nárast až taký dramatický. Len tým, že veľa ľudí cestuje nízkonákladovými spoločnosťami, ktoré pocítia každý pohyb týchto cien, tak už sme zachytili, že niektoré spoločnosti obmedzili linky do obľúbených dovolenkových destinácií v rámci Európy. A vidím cez sociálne siete, že ľudia píšu: „A teraz mám zruinovanú dovolenku a tam a tam sa nejde.“ Preto hovorím – lepšie je lietať klasickými spoločnosťami. Tie tiež, samozrejme, vyčkávajú. Zatiaľ neregistrujem žiadne palivové príplatky. Dnes platí, čím skôr si letenku kúpim, tým urobím lepšie.

Kedy je teda najvýhodnejší čas kupovať letenku? Ako dlho pred odletom? A ak by sme vedeli porovnať ceny dnešných leteniek napríklad s cenami spred roka, ako by to vyzeralo?

Napríklad teraz sú do USA letenky sú výrazne lacnejšie ako boli pred rokom. Len treba byť zase pripravený, že cestovanie nie je len cena letenky. A momentálne taký New York vystúpal do šialených čísel. Do väčšiny európskych destinácii by som kupoval letenky čím skôr, tým lepšie, ale zase by som sa nerozhodoval spôsobom – lacná letenky, idem. Treba si spočítať celkové náklady na pobyt a život vo vybranej destinácii.

Poraďme ľuďom, ako si majú nájsť lacnú letenku, kde a ako to konkrétne urobiť? Sú nejaké vyhľadávače alebo porovnávače?

Na internete ich nájdete obrovské množstvo. To, čo by som však ľuďom poradil – kupujte si letenky priamo cez leteckú spoločnosť. V živote si ju nekupujte cez sprostredkovateľa, lebo vtedy si urobíte veľmi zle. Keď sa náhodou niečo stane, zmení sa let, posunie sa niečo a tak ďalej, tak letecká spoločnosť bude komunikovať s tým, cez koho prišla platba. A vám zostanú oči pre plač. Čiže kupujte si priamo cez leteckú spoločnosť a všetko, čo sa prihodí, bude ona riešiť s vami.

Naposledy ste boli v Číne, krátko predtým na Kube. Ako sa menia tieto krajiny, o ktorých máme pocit, že na Kube je chudoba a Čína je moderná, ale lacná. Alebo už nie je?

Kuba zažíva presne to, čo zažívala v 90. rokoch. Prestávajú tam už lietať letecké spoločnosti, pretože na ostrove je blokáda – nielen ekonomická, ale v tomto prípade aj ropná. Liter benzínu momentálne stojí okolo 12 amerických dolárov a priemerný plat je 10 dolárov. V Číne som bol prvýkrát v roku 2003. Navštevujem ju každý rok a stále sa tam cítim, ako keby som bol úplne začiatočníckym cestovateľom. Momentálne nie je taká drahá, ako bola povedzme pred dvoma rokmi, pretože jüan oslabil. Kto chce cestovať do Číny, nech sa pripraví, že na všetko potrebuje aplikáciu. Bez aplikácie sa nepohnete a napríklad zažijete to, čo človek zažíval, keď v 90. rokoch cestoval do Japonska. Technika vás tak ohúri, že si pripadáte ako absolútny začiatočník a miestne babičky vedia lepšie ovládať všetku tú techniku ako vy. A to myslím smrteľne vážne.

Sú ešte vôbec vo svete lacné krajiny, kde sa naozaj dá cestovať za neveľké peniaze a je tam čo vidieť?

Dá sa a je ich veľmi veľa. Keby niekto chcel ísť do Afriky, všetkým jednoznačne odporúčam Alžírsko. Za 300 € sa tam dostanete priamym letom z Viedne. Veľa ľudí už navštívilo Maroko a Alžírsko je z môjho pohľadu ešte zaujímavejšie. Tak, ako ste sa cítili bezpečne v Maroku, budete sa cítiť v Alžírsku. Jedny z najkrajších miest ponúka napríklad západný Kazachstan. Dajte si do vyhľadávača oblasť Mangystau – proste vám to vyrazí poistky. To je niečo také nádherné, ako keby ste preniesli parky západnej časti USA práve do západného Kazachstanu. Uzbekistan, Tadžikistan, Kirgizsko – tieto krajiny sú stále lacné. India úplne v pohode a nemusíme cestovať smerom na Dillí, Ágru a Džajpur. Tých oblastí je veľmi veľa. Len to núti opäť vykročiť a prekročiť ten prah neznámeho a trošku sa nebáť toho, že nik z mojich známych tam ešte nebol.

Je vôbec správne a etické cestovať do krajín, ktoré sú v konflikte alebo kde vládnu autoritárske režimy? Či už je to naozaj Čína alebo Irán, Vietnam?

Vašej otázke absolútne rozumiem. Aj sám sa nad ňou zamýšľam a nebudem sa skrývať. Nie je to správne. Áno, návšteva Severnej Kórey znamená, že peniaze skončia tam, kde nemajú skončiť a môžeme si o tom hovoriť, čo chceme. Ale nech ma nekritizuje niekto z Thajska, nech ma nekritizuje z Maldív, nech ma nekritizuje z Dubaja a tak ďalej. Pretože druhá najväčšia krajina na uplatňovanie šaríe, kde ženy nemajú žiadne práva, sú po Afganistane práve Maldivy. Thajsko je vojenská diktatúra. Laos, Spojené arabské emiráty – to, čo sa tam teraz deje, to tiež nie je demokracia. Ale rozumiem tej emócii, že niekto nepôjde do Číny. To je v poriadku.

Položím aj opačnú otázku. Je vôbec vhodné cestovať a míňať svoje peniaze v krajinách, ktoré sú demokratické, ale sú to povedzme Spojené štáty, kde sa prezident Donald Trump naozaj montuje do Venezuely, do Iránu, rozpráva o Kube, má zvláštne reči o Grónsku?

Opäť rozumiem tej emócii, že tam človek nejde, lebo s tým nesúhlasí. Žijem v Dánsku a mnoho Dánov sa rozhodlo, že proste do USA nevycestujú a lietajú tam poloprázdne lietadlá. Dodám však, že na základe jedného človeka neodsúdim celý národ. Mne to príde ako keby kedysi niekto povedal, že miloval československú kultúru, československé filmy a chcel navštíviť Československo, lebo to chcel vidieť a potom mu niekto povedal: „Vy ste vlastne komunista, lebo ste to navštívili.“ On pritom nesúhlasil s politikou, pretože ani Dočolomanský, ani Werich nesúhlasili s komunizmom. Čiže nedá sa to tak jednoducho zaškatuľkovať.

Súčasťou cestovania je aj obava o vlastnú bezpečnosť. Máte vy osobne nastavené nejaké limity strachu, alebo existuje miesto, kam by ste naozaj, možno dnes, možno už nikdy, nevkročili?

Kam by som teraz nešiel, tak jednoznačne Irán, lebo je tam vojna a ktokoľvek, kto by sa tam pohyboval a bol by zo Západu, tak by to nemal veľmi jednoduché. Sú takéto oblasti na svete, kam by som nešiel kvôli bezpečnosti a na to si dávam veľký pozor. Ale zase myslieť si, že dáte riziko na nulu, je tiež utópia. Chcem sa priblížiť k tej nule a preto robím všetko to, čo robím a držím sa tých podmienok.

Sú aj krajiny, ktoré nie sú priamo zasiahnuté vojenským konfliktom, ale sú doň zapojené. Pamätáme si teroristické útoky aj v Spojených štátoch. Do akej miery je dôležité myslieť na bezpečnosť? Treba dnes zase zvažovať pri výbere dovolenky fakt, že sa nám niečo môže stať, lebo tam dôjde k teroristickému útoku? Je bezpečné cestovať do Spojených štátov?

Svet je dnes omnoho bezpečnejšie miesto, ako keď som začal cestovať v 90. rokoch. A keby sme si opäť porovnali, kde všade boli vtedy vojenské konflikty… Zoberme si Európu, Juhosláviu, čo sa tam dialo? Keby niekto v Amerike povedal, že ide navštíviť Slovensko v čase, keď nám tu vybuchovali autá, tak sme z pohľadu cudzinca určite neboli bezpečnou krajinou. Preto tvrdím, že dnes je cestovanie oveľa bezpečnejšie, ako bolo pred dvadsiatimi alebo tridsiatimi rokmi. Tým, že sme sa rozcestovali, tak tých emócií máme stále viac. Vidíme niečo v televízie a vravíme – veď tam som býval, tam som bol. Ale cestovanie je stále veľmi, veľmi bezpečné.

Jedna kríza strieda druhú, vrátane epidémie ako covid… Jedna vojna strieda druhú vojnu. Svet je stále v nejakom konflikte. Čo vás cestovanie naučilo o svete a o ľuďoch? Je na tom ľudstvo naozaj tak zle, ako sa to javí v správach?

My sme najmä nepoučiteľní. Nemám rád, keď niekto povie naučené frázy, že z histórie by sme sa mali poučiť. Hovoria to politici, ktorí hneď ako povedia tú naučenú frázu, myslia na to, ako priniesť tú zlobu. To, čo som sa naučil pri cestovaní a o ľuďoch je, že ľudské dobro nedokážete vyhubiť. Bol som v krajinách, ako napríklad v Sýrii, kde vidíte rozbombardované mestá a ľudia začínajú tretíkrát od absolútnej nuly. A keď poviem nula, znamená to nula – že prišli o peniaze, o dom, prišli o rodinu. A teraz si predstavte, že máte 35 rokov a začínate tretíkrát takto od nuly. A vtedy vidíte, že vám niekto nielen chce pomôcť, ale chce vás aj pozvať a pohostiť. Ľudské dobro môže byť v hocijakej krajine, kde sa preháňa diablova skaza. To svetlo na konci tunela v podobe ľudského dobra nedokážete našťastie vyhubiť, stále tu bude a zažívam to. Ja som neveriaci človek, ale keď ma niekedy niečo presvedčí o viere, tak je to práve to ľudské dobro.