Pod hladinou tiká tichá katastrofa: „Hrobka“ z čias studenej vojny zlyháva

Hovorí sa mu Runit Dome, no miestni ho nazývajú jednoduchšie a mrazivejšie: Hrobka. Táto betónová kupola, postavená na mieste jadrového krátera, v sebe ukrýva viac než 73 000 metrov kubických rádioaktívneho odpadu – dedičstvo studenej vojny, ktoré sa vplyvom klimatických zmien mení na globálnu environmentálnu hrozbu.

Zrodenie monštra: Keď sa nebo premenilo na peklo

Všetko sa to začalo v roku 1958 v rámci operácie Hardtack I. Spojené štáty americké vtedy odpálili bombu s kódovým označením Cactus. Výbuch vytvoril na ostrove Runit kráter hlboký necelých desať metrov.

Počas 40. a 50. rokov vykonalo USA na Marshallových ostrovoch celkovo 67 jadrových testov, ktorých sila bola ekvivalentná každodennému výbuchu bomby z Hirošimy po dobu 12 rokov.

Keď sa testovanie skončilo, USA stáli pred logistickou nočnou morou: čo s kontaminovanou pôdou a rádioaktívnym popolom? Riešenie bolo „dočasné“. Do krátera po výbuchu Cactus nahrnuli rádioaktívny materiál z okolitých ostrovov vrátane smrteľne nebezpečného plutónia-239. Kráter následne prikryli 358 betónovými panelmi s hrúbkou 45 centimetrov.

Čo však vtedy armádni inžinieri „zabudli“ urobiť, bolo vybetónovať dno krátera. Odpad tak od oceánu oddeľuje len porézna koralová hornina…

Súčasný stav: Praskliny v systéme a stúpajúca hladina

Dnes, po viac ako štyroch desaťročiach, sa Hrobka rozpadáva. Vedci z Kolumbijskej univerzity a nezávislí experti opakovane varujú, že betónová kupola nie je nepriedušná. Na jej povrchu sa objavujú praskliny, cez ktoré je vidieť postupnú eróziu. Skutočné nebezpečenstvo však neprichádza len zhora, ale zdola a zboku.

S globálnym otepľovaním stúpa hladina oceánov. Slaná voda preniká cez porézne dno krátera a doslova vyplavuje rádioaktívny kal priamo do lagúny. Marshallove ostrovy, krajina, ktorej najvyšší bod je len pár metrov nad hladinou mora, sa ocitli v nezávideniahodnej pozícii. Ak silnejší tajfún alebo ďalší vzostup hladiny kupolu rozlomí, hrozí, že sa do Tichého oceánu vyleje koncentrovaný kokteil rádioizotopov, ktorý by mohol kontaminovať potravinový reťazec v celom Pacifiku.

Kto ponesie zodpovednosť?

Otázka riešenia je predmetom ostrých diplomatických sporov. Vláda Marshallových ostrovov tvrdí, že USA majú morálnu aj právnu povinnosť kupolu zabezpečiť. Washington sa však odvoláva na dohodu z roku 1986, podľa ktorej prešla zodpovednosť za životné prostredie na miestnu vládu.

Tento postoj kritizuje medzinárodné spoločenstvo ako nespravodlivý, keďže malý tichomorský štát nemá ani financie, ani technológie na sanáciu jadrového odpadu takéhoto rozsahu.

Možné riešenia zahŕňajú vybudovanie novej, odolnejšej ochrannej vrstvy alebo kompletný transport odpadu na bezpečné úložisko v kontinentálnych USA – čo by však stálo miliardy dolárov.

Nie sú v tom sami: Nukleárne jazvy planéty

Runit Dome nie je jediným miestom, kde ľudstvo „zametalo rádioaktívny prach pod koberec“. Podobné časované bomby tikajú po celom svete:

• Novaja Zemľa (Rusko): Arktické súostrovie, kde Sovietsky zväz testoval najsilnejšiu bombu v histórii (Cára). Dno okolitých morí je doslova posiate kontajnermi s jadrovým odpadom a vrakmi jadrových ponoriek.
• Atol Mururoa (Francúzska Polynézia): Francúzsko tu vykonalo takmer 200 jadrových testov. Vedci varujú, že štruktúra atolu je oslabená a hrozí jeho zrútenie, čo by mohlo vyvolať lokálnu vlnu tsunami a uvoľnenie rádioaktívnych látok.
• Semipalatinsk (Kazachstan): Kedysi hlavný sovietsky polygón, prezývaný „Polygón smrti“. Oblasť je dodnes silne kontaminovaná a tamojší obyvatelia trpia vrodenými chybami a rakovinou, pričom sanácia obrovského územia je v nedohľadne.

Hrobka na ostrove Runit je mementom éry, kedy vedecký pokrok predbehol našu zodpovednosť. Dnes nám tento tichý betónový monument pripomína, že v prírode nič skutočne nezmizne – len sa to na chvíľu schová. A v dobe klimatickej krízy sa táto „chvíľa“ nezadržateľne kráti. Ak svet nezačne konať koordinovane, Pacifik sa môže stať svedkom tragédie, ktorá nepozná hranice štátov.