Najzachovalejšie rímske mesto, o ktorom ste asi nikdy nepočuli: Kúpele, toalety, amfiteáter aj značky bordelov... Akoby obyvatelia odišli len včera

Hodiny sa túlate starovekými ulicami a na kamennej dlažbe narážate na latinské nápisy aj piktogramy. A hoci medzi rímskym obdobím a 21. storočím je priepasť, väčšine týchto obrázkov porozumiete aj dnes. Rimania totiž dobre vedeli, že do mesta prídu aj ľudia, ktorí po latinsky nevedia. Potrebovali jednoduché a zrozumiteľné odkazy, ktoré ich nasmerujú na správne miesto.

Napríklad: čo si predstavíte, ak uvidíte na stene alebo v dlažbe vyrytý stoporený penis? Nehanbite sa, povedzte prvé, čo vám napadne! Áno — je to smer, kde sa nachádza nevestinec. Rimania sa na nič nehrali a veľmi dobre vedeli, čo môže zaujímať obchodníkov po dlhých týždňoch v nehostinnej púšti. Keď ste dorazili na miesto, podľa ďalších obrázkov ste si dokonca vedeli vybrať, o akú „službu“ máte záujem.

Zdá sa vám to zvrhlé? Ale no tak. Na jednej strane obdivujeme rímske právo, techniku a architektúru — a na druhej budeme zatvárať oči pred tým, čo Rimania jednoducho mali radi?

Aby to však nebolo len o telesných pôžitkoch, poďme aj k očiste tela — a trochu aj duše. Stačí ísť asi dvadsať minút smerom od víťazného oblúka a zrazu stojíte pred jednými z najlepšie zachovaných rímskych kúpeľov na svete. Tu krásne vidno, ako fungovali verejné kúpele.

Najprv ste prešli cez spoločnú miestnosť, kde bol aj veľký bazén, a potom ste sa presunuli do mužskej alebo dámskej časti — napariť sa, oddýchnuť si a „dať sa dokopy“. Nepotrebujete žiaden nákres ani brilantné sprievodcovské reči, aby ste si to vedeli predstaviť. Ono to leží pred vami v celej svojej nádhere. Dokonca aj vykurovací systém tu pochopíte takmer ihneď.

A to naľavo je čo? No predsa verejné toalety!

Sadneme si so skupinou na mramorové dosky. Každý má pod sebou dieru a ja spustím malú prednášku: „Záchody boli v rímskom svete verejné. Neexistovali kabínky ani osobný priestor. Sedeli ste vo štvorci spolu s ďalšími dvadsiatimi spoluobčanmi a popritom ste sa rozprávali. Všetko, čo ste vypustili, odniesla voda pod vami.“ Skupina sa automaticky nakláňa dopredu a kontroluje, či tam voda ešte je — samozrejme, už to nefunguje. „A vraj tu v strede priestoru bývali aj hudobníci, ktorí hrali, aby prehlušili, povedzme, ľudské zvuky.“

Neviem prečo, ale práve táto téma vždy zaberie. A padne otázka, ktorá je nevyhnutná: ako si Rimania utierali zadok? Toaletný papier, ktorý používame dnes, Rimania nepoznali. Na verejných latrínach používali tzv. tersorium — špongiu pripevnenú na drevenej paličke. Po vykonaní potreby ju človek opláchol vo vedre so slanou vodou alebo vodou zmiešanou s octom, použil ju a následne opäť opláchol, aby bola pripravená pre ďalšieho návštevníka. Áno, bola spoločná. Z dnešného pohľadu je to prinajmenšom nekomfortné, lenže Rimania mali iné predstavy o hygiene — a o baktériách či mikroorganizmoch netušili vôbec nič.

Nie všade a nie vždy sa však používala špongia. V domácnostiach alebo v chudobnejších oblastiach poslúžili kúsky látky, mach, seno, hladké kamienky či keramické úlomky. Niekde sa jednoducho používala voda a ruka. Spôsob očisty závisel od spoločenskej vrstvy, dostupnosti materiálu aj miestnych zvykov.

Amfiteáter, miesto gladiátorských hier

Po kúpeľoch prichádzame na trhoviská, kde si môžeme pozrieť pôvodné meracie systémy, reliéfy produktov, ktoré sa tu predávali, latinské aj púnske nápisy… Všetko pôsobí tak, akoby Rimania odišli len pred chvíľou.

Najväčšia perlička však prichádza na záver: amfiteáter, miesto gladiátorských hier. Koloseum v Ríme je síce najväčšie, ale stav Leptidy Magny má aj po tisícročiach vlastnú ligu. Môžete sa tu prechádzať zachovanými galériami, cítiť atmosféru miesta, čítať nápisy a odkazy — nielen pre bojovníkov na život a smrť, ale aj pre divákov. A potom stojíte pred javiskom pre približne pätnásťtisíc ľudí… a ste tu takmer sami.

Áno, mohol by som sa tešiť, že tu nie sú davy turistov. Lenže zároveň mám chuť vykričať svetu, že to najkrajšie zo staroveku nie je len v Jordánsku, Taliansku, Turecku či Grécku — ale aj tu, na pobreží Líbye. Kým sa však niektoré veci nezmenia, zostane to tak ešte dlho.

Líbya ma dostala. A týždeň, ktorý nám tu bol dopriaty, sme využili viac, než sme čakali. Krajina má stále problémy, ktoré budú mnohých odrádzať, ale nie je to až také zlé, ako si ľudia často myslia. Kto prekoná oprávnenú počiatočnú nedôveru a prijme všetky nástrahy, o ktorých som písal, tomu garantujem, že bude nadšený rovnako ako my.

A ak nie — máte odo mňa druhé kilo najlepších sladkých líbyjských datlí.

Stavíme sa?

Martin Navrátil je známy cestovateľ a zakladateľ Navratil.travel