Chcete vtipné zážitky? Cestovateľ Dušan spomína najbizarnejšie momenty z 50 hostelov po celom svete

Čo ťa nakoplo začať viac cestovať než len na klasické dovolenky?

Postupne som pochopil, že klasická dvojtýždňová dovolenka raz či dvakrát do roka mi nestačí. Takým tempom by som potreboval aspoň päť životov, aby som navštívil aspoň časť miest, ktoré som túžil precestovať. Rovnako som rýchlo pochopil aj to, že je obrovský rozdiel medzi byť niekde a niečo skutočne zažiť. Ak chcete skutočne zažiť nejakú krajinu a spoznať ľudí či miestnu kultúru, najlepšia možnosť, ako toho dosiahnuť, je taká, že na tom mieste musíte aj žiť a pracovať. A tak som začal hľadať cesty a možnosti, ako tieto vízie naplniť.

Cestovania na vlastnú päsť sa ľudia buď boja, alebo si ho idealizujú. Čo je podľa teba realita, ktorú nevidia?

Oboje má pre aj proti. Keď cestuješ sám, nemusíš robiť kompromisy, nemusíš sa prispôsobovať. Keď ťa už jednoducho omrzí miesto, zdvihneš kotvy a vyrazíš znova na cestu. Naproti tomu, keď cestujete vo dvojici, je skvelé, keď môžeš radosť z prežitého s niekým zdieľať… a rovnako aj cestovné náklady. (smiech)

Počas potuliek po svete si často využíval hostely a kapsuly. Bola to zvedavosť či skôr nutnosť?

Ja som sa ako cestovateľ turista vyhýbal hostelom ako čert krížu, osudová zmena nastala až keď som sa jedného dňa dostal do situácie, kde som musel voliť len z dvoch možností: a to zbaliť si kufre a letieť domov, alebo prespať v hosteli. Bolo to počas mojich prvých mesiacov na Novom Zélande, kde som sa ako drvivá väčšina gastarbeiterov s dočasnými pracovnými vízami dostal do začarovaného kruhu. Ak som si chcel nájsť podnájom či založiť si účet v banke, potreboval som adresu trvalého bydliska, ale celý fór bol v tom, že bez trvalého zamestnania vám nikto izbu do podnájmu nedal. A keďže prespávanie v hoteloch by zruinovalo moje úspory za pár dní, jediná voľba bola hostel alebo letenky domov.

Navyše veľa hostelov chápe neľahkú situáciu, v akej sa ocitne nejeden prisťahovalec, a tak slúžia ako akési hniezda záchrany. Radi vám napríklad vystavia toľko potrebné tlačivo s dočasnou trvalou adresou, aby ste sa mohli uchádzať o prácu či prijímať poštové zásielky. Bolo to teda existenčné rozhodnutie. Najprv som si myslel, že to bude v najhoršom len pár nocí, no nakoniec sa mi stali druhým domovom.

Pamätáš si na svoju prvú noc v hosteli?

Na ten okamih, keď som prvýkrát vstúpil do izby s troma dvojposchodovými posteľami, už asi nikdy nezabudnem. Na všetkých lôžkach boli zatiahnuté závesy, a tak v slabo osvetlenej miestnosti len jednou preblikávajúcou žiarovkou sa rozliehalo hrobové ticho. Ak by niekto spoza ktoréhosi závesu práve nezakašľal, nevedel by som ani, či som v izbe vlastne sám. Pamätám sa, že prvá moja reakcia bola zvrtnúť sa na opätku a utiecť, ale čuduj sa svete, akoby poháňaný cudzou silou som si vyliezol po schodíkoch na pričňu a zatiahol za sebou záves.

Bola tam tma ako v hrobe a najprv som mal pocit, že už-už dostanem klaustrofobický záchvat, no v tom som prstami na stene nahmatal akési tlačidlá. Tmu okolo mňa preťalo svetlo z lampičky na čítanie a hneď som sa cítil na svojom bydle útulnejšie. Pripojil som sa na hostelovú Wi-Fi a po pár minútach sa mi tam, v mojom malom novom svete, odrezanom od sveta tam vonku, dokonca zapáčilo.

Dá sa zvyknúť na to, že nemáš takmer žiadne súkromie?

Strata súkromia bola pre mňa jednoznačne najväčšia prekážka, s ktorou som sa počas prvých dní života na hosteloch vyrovnával len veľmi ťažko. Napríklad raz, keď som sa výnimočne ocitol v izbe celkom sám, rozhodol som sa to risknúť a rýchlo sa prezliecť, ale presne v tom momente, ako som si stiahol nohavice, do izby sa vrútili tri slečny ovešané kuframi. Nuž, po trápnej sekunde ticha sme všetci štyria vyprskli do smiechu a tak sa z neželaného faux pas stala obratom skvelá príležitosť, ako nadviazať rozhovor.

Rovnako v niektorých mestách sa nedá zohnať iný hostel než vybavený bežnými dvojposchodovými pričňami, a to často aj bez závesov, takže nemáte prakticky vôbec žiadne súkromie. Bežne sa stáva, že sa už pripravujete na spánok a do izby sa vrútia noví nocľažníci a začne kolobeh trieskania skriniek, dverí a zažívania a zhasínania svetiel. Rovnaký chaos sa opakuje ráno, od skorých ranných hodín vás zo sladkého spánku vytrháva pípania budíkov. Už-už keď jeden konečne stíchne a vám sa podarí vrátiť do ríše snov, už sa rozozvučí ďalší. Nuž, ale taký je život na hosteli.

Ako najdlhšie si spal v jednom hosteli?

Ak sa dobre pamätám, moja najdlhšia nepretržitá séria na hosteloch bola niečo vyše 50 nocí. Treba ale dodať, že počas tejto šnúry som vystriedal okolo 15 hostelov a stávalo sa, že som v rozmedzí 5 dní až 4-krát zmenil lôžko. Cítil som sa už ako vojnový utečenec, len ja a môj verný kufor, v ktorom bol všetok môj skromný majetok.

V hosteloch si skôr ten, čo sa rýchlo socializuje, alebo sa uzatvára do seba a chce mať pokoj?

Hostely boli vždy skvelé miesta, ako spoznať nových ľudí, je to akýsi benefit, keď cestujete sami. Keď ste dlho na cestách ako sólo cestovateľ, nie je nič lepšie, ako s niekým pokecať, dať si pár pív či dokonca skrížiť cesty, sem-tam aj tie životné. No občas po dlhej ceste túžite len po sprche a posteli. Sám som sa tak naučil vycítiť na iných spolubývajúcich, či majú skutočne záujem o zoznamovanie, alebo sú len zdvorilí. Verte mi, nie je nič horšie, ako keď to jediné, po čom túžite, je spánok a niekto len melie a melie a vy sa ho neviete zbaviť. Postupne som sa naučil, že najlepšia metóda, ako zistiť, či má niekto skutočne záujem o rozhovor, je nahodiť pár bežných otázok, ako odkiaľ prišiel, kam cestuje či podobne. Ak aj potom jediný, kto kladie otázky, ste len vy, treba diskusiu čo najrýchlejšie ukončiť. Kto vie, možno na druhý deň vás osloví spontánne sám…

Myslíš si, že by si takto vedel fungovať dlhodobo, alebo to má svoje limity?

Bol to už naozaj extrém a ja som cítil, že sa to začína na mne podpisovať mentálne i fyzicky. Aj keď som spoločenský tvor a vždy rád nadväzujem priateľstvá s novými cestovateľmi, s ktorými som zdieľal izbu, postupne som strácal záujem sa socializovať. Jednoducho ďalšie a ďalšie jedno- až dvojdňové priateľstvá ma už nenapĺňali. Nastal paradox, bol som neustále obklopený ľuďmi, ale pritom som sa cítil ako ten najosamelejší človek na svete. Chýbali mi plnohodnotné ľudské vzťahy.

Čo ťa na tvojich spolubývajúcich v hosteloch najviac štvalo?

Bezohľadnosť. Hostel nie je hotel, to znamená, že musíte počítať s istou stratou komfortu, no na mieste, kde spoločne žije v takom vymedzenom priestore veľký počet ľudí, je ohľaduplnosť nevyhnutnosťou.

Ak napríklad viem, že ráno skoro vstávam, pripravím si veci dopredu tak, aby som čo najrýchlejšie vypadol z izby. No bežne som ráno zažil spolubývajúcich, ktorí trať kúpeľňa, kufor, skrinka absolvovali aj pätnásťkrát. Pamätám sa, že raz po tom, ako konečne jeden „takýto“ opustil izbu aj s kufrom navždy, z vedľajšieho lôžka ktosi zahundral: „No konečne je ten sráč už preč!“ Na môj veru, hovoril mi z duše.

Mal si niekedy moment, keď si sa ráno zobudil a fakt si si povedal: „Čo tu vlastne robím?“

Povedal som si to trošku inakšie (smiech). Bolo to jedno upršané ráno v Dubline. Spal som na izbe s jednou staršou pani, ktorá trpela akousi poruchou spánku, ktorá sa prejavovala tak, že uprostred hlbokej noci začala jačať. Verte mi, nie je nič hroznejšie, ako sa strhnúť zo spánku na šialený jačot. Div že som si nerozbil hlavu o spodok pričňe nado mnou.

Tak to už býva, hostely najmä v mestách s vysokými cenami ubytovania často vyhľadávajú aj ľudia z ulice, ktorí trpia rôznymi mentálnymi poruchami. Hostel je jednoducho ako ruská ruleta, nikdy nevieš, kto ďalší práve vkročí do tvojej izby, možno tvoja životná láska alebo pomätená starena, čo jačí zo sna.

Spal si niekedy niekde, kde si sa fakt necítil bezpečne, prípadne ti niekto niečo ukradol?

Mne osobne za celé tie dlhé mesiace strávené na hosteloch nikdy nič nezmizlo, čo považujem za jasný dôkaz, že sa hostelov netreba báť. No vďačím tomu aj preto, že som vždy dodržiaval nepísané zákony života na hosteli.

Veci si treba zamykať, pas, peniaze a iné cennosti nenechávať počas dlhšej neprítomnosti ani v skrinke pod zámkom a hlavne vždy dodržiavať pravidlo číslo jeden a to nikdy si nevyberajte najlacnejší hostel v meste. Je vysoká šanca, že sa v ňom budú koncentrovať ľudia, ktorí počítajú každé euro. Často takéto hostely bývajú semeništia rôznych individuí alebo ľudí, ktorí sa dostali na hranu, a tak je šanca krádeží či iných nežiaducich „zážitkov“ vyššia. Preto odporúčam vždy si priplatiť aspoň pár eur navyše. Jednoducho na niektorých veciach sa šetriť neoplatí.

Naopak, aký najbizarnejší alebo najvtipnejší moment sa ti stal pri zdieľanom ubytovaní?

Hmm, bolo toho viac, raz som si napríklad zabudol zobrať do kúpeľne uterák, a tak som si po sprche musel vydrhnúť telo toaletným papierom, ktorý som ukoristil z kabínky od vedľa. (smiech) Nuž, v Seattli bol práve december a ja som nechcel riskovať prechladnutie.

V Sydney som sa raz zobudil uprostred noci na to, že mi kórejská spolubývajúca svieti do tváre baterkou. Keď som sa ešte polo spiaci a dezorientovaný vydesil, čo sa to do pekla deje, fľochla: „môžeš prosím ťa prestať chrápať?“ Napadlo mi, to sa mi vari sníva, žiaľ jej výraz v tvári nasvedčoval, že to myslí smrteľne vážne. „Vážne? Tak prepáč, sľubujem, že už nebudem!“ odvrkol som. A už nielenže nespala ona, ale po zvyšok noci už ani ja.

Proste ľudia sú rôzni, ešte hororovejšiu noc som zažil v meste Queenstown. Podvečer sa zjavil na izbe Číňan s veľkým pivným bruchom, vyzliekol sa do trenclí a so zastonaním železnej konštrukcie sa zvalil na lôžko podo mnou. Bola už neskorá jeseň, a tak mu bolo asi chladno. Zliezol teda z postele, zavrel na jedinom okne vetračku a praskol sa nazad do postele. Vtom ticho izby preťal syčivý prd. Potlačil som úsmev na tvári, občas sa to predsa stane každému, nerobil som z toho škandál. No uplynula ledva minúta a nasledoval ďalší. Pri treťom úniku ma už smiech prešiel a po pár ďalších so mnou lomcovala zlosť. Čo nevie, že len meter a pol nad jeho zadkom mám hlavu? Ako už dobre vieme, teplý plyn stúpa, a preto netrvalo dlho a z pokojného večera sa stal doslova boj o život. Hoci som zápasil s chuťou zoskočiť s bojovým revom z postele a zadusiť ho vankúšom, premohol som sa. Na znak odmietnutia jeho plynového útoku som párkrát poriadne zatriasol rámom železnej postele, no i tak ešte zaznelo pár zablúdených výstrelov. Pretiahol som si vankúš cez hlavu a schúlil sa do klbka. Našťastie sa mi nejakým zázrakom podarilo uvrhnúť svoje telo do oslobodzujúceho spánku. Ešte dobrých pár dní potom som to musel „rozdýchavať.“

Keď sme pri tej hygiene, ako to funguje v takýchto hosteloch?

V Japonsku je úplne bežné, že na hosteli dostane každý hosť nielen uterák a pyžamo, ale aj prezuvky a hygienické potreby na jedno použitie: žiletku, zubnú kefku, zubnú pastu, kefu na vlasy, hrebeň, šampón a podobne. Ak teda cestujete naľahko, prípadne ako drvivá väčšina nocľažníkov kapsulových hostelov len na jednu noc, nemusíte sa o nič starať.

Rovnako je v Japonsku dodržiavanie čistoty na veľmi vysokej úrovni, takže sa nemusíte báť nepríjemných prekvapení po vstupe do spŕch či sociálnych zariadení. Často sa záchody či sprchy umývajú aj niekoľkokrát za deň. Samozrejme, iná krajina, iný mrav. Ak cestujete napríklad po južnej Ázii, treba byť obozretnejší, no i tu platí jednoduché pravidlo, vyhnite sa radšej hostelom s podozrivo nízkymi cenami za ubytovanie.

Zažil si sex v hosteli „naživo“? Ako sa riešia také situácie?

Aj keď o hosteloch kolujú chýry, že pomaly každú druhú noc tam panujú orgie, je to asi hlavne o tom, aký je kto oportunista. Raz sa mi stalo, že som sa ocitol na izbe len ja a sedem príslušníčok nežnejšieho pohlavia, ktoré práve prileteli do mesta užiť si dámsku jazdu.

Na môj veru, bolo to ako v nejakej rozprávke o siedmich trpaslíkoch a Snehulienke, akurát že tu bol jeden trpaslík a sedem Snehulienok. Hovoril som si, takáto šanca sa naskytne možno raz za život! Buď ju chytíš za pačesy, alebo si budeš do konca života zúfať nad premárnenou šancou. No a ako to dopadlo? Búcham si hlavu o stenu dodnes… (smiech)

Po všetkých týchto skúsenostiach dôveruješ ľuďom viac, alebo skôr naopak?

Hostel je veľká škola života, stretneš takých aj takých, rôzne národnosti aj povahy, ale hlavne čo človek, to iný príbeh. Možno čo ma život na hosteloch naozaj naučil, je to, že prvý dojem často klame. Raz v meste Wellington mi na hostelovej recepcii po tom, ako som si už tretíkrát predĺžil pobyt, pridelili izbu, kam posielali „do exilu“ všetkých gastarbeiterov bez práce ako ja. Hostely tak často nenápadne triedia osadenstvo, aby oddelili turistov od chronických „vymetačov“ hostelov, ktorí z nejakého dôvodu uviazli ako ryba na suchu na jednom mieste.

Stačilo vkročiť do izby a hneď som vedel, že som medzi „svojimi“. Izba mala výhľad na stenu protiľahlej budovy a každý centimeter priestoru bol ovešaný sušiacou sa spodnou bielizňou či uterákmi. Jednu zo šiestich priční okupoval obézny černoch, ktorý na moje „Háj“ reagoval len akýmsi čudesným nevraživým zamrmlaním. Vyhýbajúc sa sušiacim slipom na rebríku som vystúpal na svoju pričňu, na hrudi zvierajúc batoh so všetkými mojimi cennosťami. Chlácholil som sa, že deň či dva už nejako vydržím a ak to bude zlé, zbalím sa a vypadnem z mesta.

No ako deň pokročil, postupne som spoznal zvyšné osadenstvo izby. Bolo nás šesť: Američan, Číňan, Francúz, Angličan, Austrálčan a moja maličkosť. Postupne sa každý rozhovoril a stala sa z nás skvelá partia, chodili sme spolu na biliard, filozofovali dlho do noci o živote a o ženských a ja som prišiel k poznaniu: „Nikdy nesúď ľudí podľa zovňajšku.“

Koľko z tvojich „hostel kamarátstiev“ reálne prežilo dodnes?

Žiaľ, hostelové lásky či priateľstvá majú zväčša krátku trvácnosť, ale taký je už život „tuláka“. Všetko, čo práve prežívaš, je intenzívne, no zároveň veľmi prchavé. Príde nový človek, prežijete spolu deň či dva a práve keď vám už dotyčný alebo dotyčná priľne k srdcu, na druhý deň je preč a zostane po ňom len prázdna pričňa.

Za tie roky na cestách som mal tú česť spoznať nespočet skvelých ľudí zo všetkých kútov sveta a som za to nesmierne vďačný, no postupom času som v kontakte už len s tými najskalnejšími. Také je už cestovanie. Jeden deň strávite so Švédom na pláži v Dunedine, druhý deň skočíte na večeru s japonskou spolubývajúcou v Queenstowne a ďalší zase s Talianom popíjate pivečko v bare. Hostelové priateľstvá sú ako letné lásky, skončia skôr, než poriadne začnú, a o to sú viac éterické.

Zažil si situáciu, keď ti hostel alebo ľudia v ňom reálne zachránili deň alebo celú cestu?

Hlavne počas sviatkov vie byť život na hosteloch náročnejší na psychiku. Mňa tak raz zastihli Vianoce počas mojej niekoľkomesačnej odysey na Novom Zélande. Predstava, že na druhej strane zemegule je moja rodina pospolu, napcháva sa šalátom a užíva si vianočný čas spoločne, zatiaľ čo ja väzím na hosteli sám ako prst, bola veľmi skľučujúca.

Našťastie mi do izby zavialo sympatickú Francúzku, s ktorou sme si poobede išli zahrať frisbee. Verte mi, pobehujúc za lietajúcim tanierom v páľave novozélandského leta som rýchlo zabudol na zemiakový šalát aj so srnčím chrbtom.

Dá sa podľa teba dlhodobo cestovať „lacno“ bez toho, aby človek trpel?

Je to o prioritách každého cestovateľa, na čom je ochotný šetriť a na čom nie. Niekto zaplatí za noc v hoteli 100 eur a potom šetrí na jedle, iný zaplatí za hostel 20 eur a ušetrených 80 eur môže minúť na kráľovskú večeru či plavbu po Seine.

Ktorá krajina alebo mesto má podľa teba najlepšiu „hostelovú kultúru“ a prečo?

Jednoznačne Japonsko. Práve tu vynašli koncept kapsulového hostela a dotiahli ho do úplnej dokonalosti. Úplne bežné je mať v kapsule televíziu, klimatizáciu, možnosť navštíviť spoločné termálne kúpele (onsen) či dokonca požičať si erárne tenisky na ranný jogging.

Dokonca zašli až tak ďaleko, že noc v kapsule môžete stráviť aj na lodi či vo vlaku. No nie je to úžasné? Večer vlezieš do kapsuly trebárs v Okinawe a ráno z nej vylezieš o 750 km ďalej na jednom z hlavných ostrovov Japonska. Ušetríš tak peniaze aj čas.

Ja osobne som túto cestu absolvoval minulý rok a pol cesty som prekecal pri pive s japonským veterinárom dobytka či Číňanom, ktorý vlastní v Pekingu chovprodukt. Dokonca ma predstavil svojej manželke a synovi cez videohovor. Cesta ubehla naozaj ako voda.

Čo ťa v kapsule najviac prekvapilo?

Jednalo sa o kapsule, ktoré majú okrem miesta na spanie aj ďalšiu plochu pomimo, človek má tak vlastný malý privátny priestor a nemusí len celý čas ležať v posteli. Takáto „kapsulová garzoniéra“ je vybavená pracovným stolíkom, lampou, zrkadlom, podsedákom a skrinkou na číselný kód.

Tie dva metre kubické navyše sa možno nezdajú ako veľa, ale verte mi, ten rozdiel v pohodlí je enormný. Môžete sa napríklad pokojne prehrabovať v kufri bez toho, aby ste museli zliezť po rebríku dole. Prvú takúto kapsulu som obýval počas pobytu v Singapure a naozaj som si to zamiloval. Kapsulu s takýmto konceptom môžeme pokojne označiť ako penthouse medzi hostelmi.

Kde si zaplatil za hostel najviac a kde najmenej?

Ak ma pamäť neklame, tak najmenej to bolo v Thajsku, okolo desať eur, a najviac v Tokiu, niečo tesne pod 50 eur za noc. Čo ma ale štvalo viac, je to, že som mohol zaplatiť výrazne menej, ak by som si rezerváciu nenechal až na úplne posledný deň. Ale tak to už chodí, v turisticky obľúbených mestách, ako hlavné mesto Japonska rozhodne je, býva cez víkendy plno, a tak kto si nezarezervuje ubytovanie pár týždňov dopredu, priplatí si.

Čo je jedna vec, ktorú by bežný človek o živote v hosteloch vôbec nepochopil, kým to nezažije?

Bežne sa stretávam s mýtom, že v hosteloch bývajú len študenti alebo ľudia, ktorí si nemôžu dovoliť nič iné. Pritom v skutočnosti niektoré top kapsulové hostely stoja rovnako ako lacnejšia hotelová izba.

Treba si uvedomiť, že kapsulové hostely ponúkajú aj istú formu zážitku. Môžu byť tematicky ladené pre milovníkov mangy, jógy alebo párty hostely, pre tých, ktorí majú radi nikdy nekončiacu zábavu. Ubytovanie sa tak mení na priestor, kde sa nejdete len vyspať, ale aj niečo zažiť. Ja osobne preto vždy odporúčam: „Radšej strávte noc v dobrom hosteli ako v zlom hoteli.“

Keby si mal dať jednu úprimnú radu niekomu, kto chce počas cestovania nocovať v hosteloch, čo by to bolo?

Uf, ťažko vybrať len jednu radu, veď sám som napísal sprievodcu svetom hostelov, ktorý obsahuje až stosedem rád, pod názvom „Ako prežiť na hosteli“. Nuž ale predsa, to najpodstatnejšie, ak ste v hosteli ešte nikdy neprenocovali, skúste na začiatok jednu, maximálne dve noci. Dobre si preštudujte recenzie a hodnotenia na overených stránkach a skúste najprv radšej kapsulové hostely. Lokalitu, kde sa hostel nachádza, si virtuálne prejdite cez Google Street View.

A pre hostelových novicov odporúčam na záver radšej vyhnúť sa hostelom označeným ako „Backpackers“. V takýchto ubytovniach sa združujú skôr ľudia dlhodobo na cestách, často aj pracujúci, a hostel je ich dočasný domov. Verte mi, nie je nič horšie, ako byť napríklad na výlete v Ríme a zdieľať izbu s niekým, kto si na radiátore suší ponožky z včerajšej šichty.