Na konci sveta, kde vietor nikdy neutíchne: Ostrov, na ktorom Napoleon dobojoval svoju poslednú bitku so samotou, tiažou spomienok a otázok "čo ak..."

Jediným problémom, o ktorom miestni otvorene hovoria, je vyššia spotreba alkoholu u časti obyvateľstva. Na ostrove sú tri krčmy a ani jedna nemá štandardné otváracie hodiny. Jedna má otvorené len v piatok a sobotu, druhá každý deň okrem pondelka a nedele a tretia… no, tá otvorí vtedy, keď má jej majiteľ náladu alebo keď si obyvatelia urobia spoločnú objednávku. Na svete nájdete bary otvorené nonstop – ale iba tu nájdete bar, ktorý funguje na princípe „Ak prídete desiati naraz, tak prídem aj ja.“

Zaujímavý je aj príbeh miestneho pivka, ktoré sa tu kedysi varilo. Vraj sa majiteľ na celý projekt jednoducho vykašľal a potichu zmizol z ostrova. Vraj. Toto slovíčko tu budete počuť často – pri všetkom. Nikto nič nevie presne, informácie sa tu šíria ako ostrovný vietor: raz zľava, raz sprava a občas úplne mimo. Ak sa k vám dostane nejaká nepresná alebo úplne mylná informácia, musíte ju prijať s úsmevom a zaradiť do kolónky „ostrovná realita“. A na miestnych sa predsa nepatrí hnevať.

Mimochodom, aj história piva tu má svoje zaujímavosti. Už v 19. storočí si britskí vojaci varili vlastné pivo, keďže zásoby z domova prichádzali pomaly a často v pochybnej kvalite. Takže tradícia „ostrovného piva“ tu nie je žiadnou novinkou – len sa časom menili mená majiteľov a recepty.

Nálepky v regáloch a realita ostrovného života

Osobne ma vždy zaujímajú miestne potraviny. Možno to znie ako hlúposť, ale práve cez regály v obchode si dotváram obraz o tom, ako sa tu žije a čo koľko stojí. Spomínal som, že som videl niekoľko izolovaných miest na svete a ak ich porovnávam, domáci na Svätej Helene si žijú veľmi dobre. My by sme sa pri pohľade na miestne regály možno zhrozili a chýbala by nám nekonečná paleta značiek, ale na to, kde sa nachádzam, je to viac než skvelé.

Napríklad na Čukotke v Rusku alebo na Tristane sa zo zeleniny odkrojila pleseň a zvyšok sa ďalej predával za nezmenenú cenu. Ovocie tam bolo extrémne drahé. Tu som len ticho pozeral – nielenže to bolo lepšie než v porovnávaných oblastiach, ale niektoré veci boli dokonca cenovo výhodnejšie než na Slovensku.

Pri pokladni sa mi prihovorila jedna pani – každý sa tu chce s vami porozprávať, zistiť, odkiaľ ste a pritom vám popraje všetko dobré. Okrem pár zdvorilostných fráz som sa dozvedel, že pracuje ako sociálna pracovníčka a prišla na Svätú Helenu pred piatimi rokmi z Londýna. „Najväčším problémom pre miestnych ľudí je málo spoločenského vyžitia. Ten, kto vyhľadáva spoločnosť, si tu nevie predstaviť život. Mnoho mladých odchádza za pokročilejšou civilizáciou, ale časom sa vracajú. Dôvod? Tam vonku je úplne iný svet. Síce zarobíš viac peňazí, ale máš pocit, že robíš od rána do večera. Ja som si prvé mesiace nevedela zvyknúť na spomalený život ostrova. Dnes? Nevymenila by som ho za hektický život v Londýne za nič na svete. Ten váš „work-life balance“ je tu ukážkový. Len si musíš uvedomiť, že nemôžeš mať všetko. Aj možnosti Londýna, aj menej hektický život. Musíš si vybrať.“

Táto pani pri pokladni mi opäť poodkryla realitu života. Zasa som dostal kvapky – že niekedy chceme všetko a nevieme si vybrať, čo vlastne chceme. Čo by ste si vybrali vy? Viete čo, ešte chvíľku neodpovedajte. Dajte si vyrozprávať všetky príbehy, aby ste sa rozhodli s chladnou hlavou.

Ostrovná nepresnosť a Napoleonove „otváracie hodiny“

Nám sa ostrovná nepresnosť vypomstila pomerne rýchlo. Pre nesprávnu informáciu sme takmer zmeškali najväčšiu atrakciu ostrova – miesto, kde bol uväznený Napoleon. Najprv nám oznámili, že ak prídeme v pondelok alebo v stredu medzi 11:00 a 15:00, uvidíme veľmi zaujímavú expozíciu. Úprimne, prišiel by som, aj keby nebola zaujímavá – už len preto, že túto časť histórie som študoval.

Na naše prekvapenie však bolo v pondelok o 14:00 zatvorené. Vraj otvoria možno v stredu. Možno? Prvýkrát som zdvihol obočie tým najstredoeurópskejším spôsobom a poznamenal, že sme sem predsa merali takú dlhú cestu… a teraz to možno neuvidíme? Zriadenec sa iba usmial, mykol plecami a rozplynul sa rýchlejšie než ostrovná hmla. Doma by som ho zabil pohľadom, ale tu som sa prepol do režimu šťastného budhistického mnícha, ktorého len tak niečo nerozhodí. Napočítal som do deväťdesiatdeväť, rozdýchal to a dúfal, že nabudúce to už vyjde. A kým sa nám opäť podarí dostať na toto historické miesto, poďme si priblížiť samotný príbeh Napoleonovho vyhnanstva.

Exil, z ktorého sa nedalo ujsť

Keď Napoleon po druhý raz prehral svoj európsky projekt – tentoraz pri Waterloo – spojenci si povedali, že už žiadne riziko. Žiadne elegantné ostrovy pri pobreží, žiadne nočné úteky ako z Elby. Tentoraz ho pošlú niekam, odkiaľ sa nedá utiecť ani na nafukovačke.

A tak padla voľba na Svätú Helenu – maličký kúsok zeme uprostred Atlantiku, tak hlboko v ničote, že aj dnes by ste sa sem rýchlejšie dopravili internetom než loďou. Ostrov je vzdialený viac než 1 800 kilometrov od Afriky a vyše 3-tisíc kilometrov od Južnej Ameriky. Keď sa pozriete na mapu, je to vlastne len bodka – taká, ktorú si musíte priblížiť na tri razy, aby ste zistili, že to nie je chyba displeja.

Po porážke nalodili Bonaparteho na britskú loď Northumberland a poslali na ďalekú plavbu, ktorá trvala viac než dva mesiace. Predstavte si to – nedobrovoľná plavba krížom cez oceán bez možnosti úniku, len nekonečná voda a vedomie, že na konci čaká ostrov, ktorý je preslávený tým, že je úplne mimo všetkého. Na Svätú Helenu dorazil v októbri 1815 a zostal tu až do svojej smrti v máji 1821 – teda šesť rokov.

Ubytovali ho v dome Longwood House, ktorý mal síce honosný názov, ale v skutočnosti to bola vlhká, studená a nekomfortná stavba s permanentným prievanom. Napoleon zvyknutý na paláce sa z toho veľmi netešil – vraj si sarkasticky zapisoval, že až také zlé to na Elbe predsa len nebolo.

Oslobodiť Napoleona zo Svätej Heleny bola asi taká logistická výzva ako vyloviť z oceánu stratenú mincu. A predsa – plány existovali. Niekoľko skupín jeho priaznivcov v Európe aj Amerike snívalo o tajnej akcii, ktorá by ho z ostrova dostala. Hovorilo sa o odvážnych výpravách, malých rýchlych lodiach, dokonca o primitívnej ponorke. Briti to brali smrteľne vážne – ostrov bol prešpikovaný vojakmi, strážami a hliadkovacími loďami. Útek bol prakticky nemožný.

Smrť a hrob

Napoleon bol muž činu a nuda sa stala jeho najväčším nepriateľom. Písal, diktoval svoje spomienky, hádal sa s guvernérom Hudsonom Loweom, chodil na prechádzky a snažil sa udržiavať svoj malý „dvor“ v nejakej forme. Ale človek nemusí byť Napoleon, aby pochopil, že šesť rokov na malom ostrove s kolísavou klímou a neustálym dohľadom nahlodá aj najtvrdšiu povahu.

Jeho zdravotný stav sa postupne zhoršoval a 5. mája 1821 na ostrove zomrel, pravdepodobne na rakovinu žalúdka (hoci špekulácie o otrave sa z času na čas objavia).

Pochovali ho na krásnom, tichom mieste v údolí Sane Valley. Až neskôr jeho pozostatky previezli späť do Paríža, kde dnes odpočíva v Invalidovni – na oveľa vhodnejšom mieste pre človeka, ktorý kedysi vládol polovici kontinentu.

Práve miesto jeho pôvodného pochovania sme si neplánovane pozreli ako prvé. Možno vás prekvapí, že všetky napoleonské lokality na ostrove – jeho hrobka, prvé aj druhé sídlo – sú dodnes oficiálnym majetkom Francúzska. Longwood House, Napoleonova hrobka v Sane Valley aj pavilón Briars boli odkúpené v roku 1858 Napoleonom III. a dodnes patria do tzv. „francúzskych domínií na Svätej Helene“.

Francúzi sa o tieto miesta starajú s takou precíznosťou, že to človeku až dvihne obočie. A teraz nehovorím len o ich záhradníckej pýche, ale o skutočnom kumšte – všetko je nádherné, čisté, elegantne upravené. Aj keď si rád robím srandu z francúzskych koloniálnych chúťok – predsa len, Francúzi dali svetu bagety, syry a schopnosť štrajkovať za čokoľvek – tu im musím vzdať poklonu. Prostredie okolo kamennej hrobky je tak krásne udržiavané, že očarilo aj mňa, človeka, ktorému záhrady zvyčajne nič nehovoria.

Samotná hrobka, kde bol Napoleon pochovaný až do roku 1840, vôbec nepôsobí okázalo. Nie je to monument, ktorý by vás ohromil veľkosťou. Skôr naopak – je to miesto, kde má človek pocit, že v srdci krásnej, pokojnej záhrady leží pripomienka niekoho, kto tu kedysi skutočne odpočíval. Jednoduché, tiché, dojímavé. Ešte teraz mám zimomriavky z toho, čo som tam videl a zažil. Úprimne, toto miesto zaraďujem do prvej trojice najprekvapujúcejších zážitkov na celom ostrove. A to je na takú malú bodku uprostred oceána celkom slušná konkurencia.

Longwood House: cisár v koloniálnom dome

Longwood House je miesto, kde Napoleon strávil väčšinu svojich vyhnaneckých rokov – a keď prídete na Svätú Helenu, pochopíte, že horšie miesto by mu Briti už len ťažko vybrali. Dom stojí na veternom návrší, kde fúka takmer nepretržite a kde sa počasie mení rýchlejšie ako nálady tínedžera. Jeden moment slnko, ďalší mrholenie, potom hmla… a o pár minút všetko naraz. Na Longwoode vám príroda veľmi jasne ukazuje, kto tu velí.

Prvá myšlienka, ktorá mi napadla, keď som zbadal dom zvonku, bola: „Toto? Pre cisára?“ Longwood totiž nevyzerá ani ako palác, ani ako rezidencia muža, ktorý kedysi menil tvár Európy. Je to veľký, nízky, trochu unavený dom so zeleným dreveným obložením, ktorý pôsobí skôr ako koloniálna farma. A predsa má niečo do seba – také tiché fluidum miesta, kde niekto veľký strávil posledné roky svojho života.

Vnútri čaká skromnosť, ktorá až zabolí. Izby sú relatívne malé, nábytok jednoduchý, všetko dýcha vlhkosťou a minulosťou. Keď človek prechádza Napoleonom používanou jedálňou, jeho pracovňou či spálňou, automaticky si predstaví, ako tu sedel, diktoval svoje pamäti, premýšľal, kde spravil chyby a ako by to celé dopadlo, keby osud zatočil kormidlom inam. Možno to bol jediný cisársky titul, ktorý mu tu zostal – byť pánom svojich spomienok.

Najsilnejšie miesto v celom Longwoode je však izba, kde Napoleon zomrel. Je zvláštne tichá, akoby mala vlastné zvukotesné steny. Stojíte tam a cítite čosi ako úctu… nie k dobyvateľovi, ale k človeku, ktorý tu na konci sveta dožíval ďaleko od rodiny, bitiek aj intríg. Zrazu je veľmi ľahké zabudnúť na jeho vojenské kampane a vidieť len muža, ktorý skončil na ostrove obklopenom nekonečným oceánom.

A potom sú tu záhrady. Francúzi sa pri ich úprave opäť vyznamenali – dokonca aj v tom vetre rastliny poslušne držia tvar, akoby sa báli, že im niekto príde skontrolovať účes. Prechádzka okolo domu má zvláštny rytmus: šum listov, vietor v tráve, sem-tam vták, ktorý hrá koncert pre jediného poslucháča. Longwood House nie je veľkolepý. Nie je ani „krásny“ v klasickom zmysle slova. Je to miesto, ktoré nájdete až vtedy, keď prestanete hľadať len pamiatku a začnete vnímať príbeh. A ten je tu všade – v stenách, v záhradách, v tom vetre, ktorý tu hučí už dvesto rokov presne rovnako.

Autor je cestovateľ a zakladateľ webu Navratil.travel