Tatranskí nosiči – poslední šerpovia v Európe. Šesť chát je od nich závislých

Všade inde sa na zásobovanie odľahlých chát v nedostupnom teréne už používajú lanovky či helikoptéry. Iba tatranské chaty vysoko v horách sú bytostne závislé od nosičov už viac ako storočie.

Na svojich pleciach k nim vynášajú potraviny a predmety dennej potreby, stavebný materiál, plynové bomby či prenosky a súdky s pivom.

Náklad, ktorý váži 60 a viac kilogramov, majú nosiči pripevnený na špeciálnych nosidlách rôzneho tvaru a materiálu. Nosidlá sú vybavené popruhmi.

Na chaty sa podľa pamätníkov už vynieslo všeličo – vaňa, hojdacie kreslo, lyžiarsky vlek, kajak, bicykel, ale aj dievčatá: „Raz sme na chatu vyniesli aj autobusovú zastávku. Turisti sa k nej normálne postavili a čakali, takí boli zblbnutí,“ spomína nosič z Chaty pod Rysmi Jar Švorc.

Nosiči majú však aj iné úlohy. Okrem vynášania nákladu hore na chate pomáhajú s oveľa prozaickejšími činnosťami, doslova so všetkým, čo je potrebné. Varia čaj, lúpu zemiaky, upratujú záchody a perú.

Odmenou sú im potom večerné mraky pod nohami a jasná obloha nad hlavou. Ale tiež náhle a časté zmeny počasia.

Nástrahy

Nosiči si ráno vyjdú s nákladom v slnečnom počasí a v polovici cesty ich prekvapí prudká letná búrka. A ak nesú v náklade kovové predmety, predstavujú v otvorenej doline aj vhodný objekt pre zblúdilý blesk.

V zime zase musia čeliť víchriciam, fujaviciam a metrom snehu, veľkým úskalím sú aj lavíny. Číhajú na nich pozdĺž trasy a občas im vstúpia do cesty aj do života. Smrť sa v horách nevyhýba ani nosičskému stavu…

Na svojich pravidelných trasách poznajú nosiči každú skalu a kameň, napriek tomu sa im občas stane, že zídu z cesty či zablúdia. Prídu na nich krízy, sú slabí, hladní, dehydrovaní či vyčerpaní.

Ďalšie zážitky, popravde adrenalínové, pre nich predstavujú stretnutia so zvieratami, najmä s medveďmi.

Málokto vydrží dlhšie

Od hornej stanice pozemnej lanovky na Hrebienku sú to na Téryho chatu asi štyri kilometre. Začína sa vo výške približne 1300 metrov nad morom končí sa v 2015 metroch, prevýšenie je blízke kilometru.

Turisti túto vzdialenosť prejdú za tri a pol hodiny, Štefan „Pišta“ Bačkor, jeden zo zhruba pätnástky tatranských profesionálnych nosičov, to zvládne pod dve hodiny. K tomu má však na chrbte priemerne 80 kilogramov nákladu, niekedy aj viac.

„Prichádzajú k nám noví ľudia, ktorí si to chcú vyskúšať, ale málokto vydrží dlhšie,“ rozpráva Pišta. V horách tak títo záujemcovia zostávajú deň, dva, mesiac, jednu či dve sezóny. A výnimočne po celý život, alebo sa do hôr roky vracajú a stávajú sa legendami.

Obrovský náklad na chrbte nosičov vzbudzuje dojem, že ich telesná konštitúcia musí týmto povolaním značne trpieť. „Nemám žiadne ťažkosti,“ krúti Pišta hlavou na otázku. „Boli tu raz nejakí známi, doktori, a hovorili mi, že je to podľa lekárskych poznatkov hrozne nezdravé, ale mňa naozaj nič netrápi.“

Dnes nosiči v Tatrách zásobujú Rainerovu chatu, Téryho chatu, Zbojnícku chatu, Chatu pod Rysmi, Zamkovského chatu a Skalnatú chatu.

Preteky šerpov: Kto chce vyhrať, beží

A svoje sily a schopnosti si všetci tatranskí nosiči každoročne merajú vo vlastných pretekoch. Hovoria im Šerpa rallye a organizuje sa už od roku 1985.

Na chrbát si naložia 60 kilogramov a merajú čas. Tí najlepší „urobia“ Téryho chatu pod poldruha hodiny. Od desiateho ročníka pretekov sa organizuje aj Lady rallye, pričom ženy nosia 20 kilogramov.

„Ak sa chcete umiestniť, musíte s tým nákladom bežať,“ vysvetľuje ťažko predstaviteľnú taktiku horolezec Roman Langr, ktorý sa na pretekoch pravidelne zúčastňuje. „Nesmiete ale urobiť chybu, pády s touto váhou sú veľmi nebezpečné,“ dodáva. Podobné preteky sa od roku 2012 organizujú aj v Krkonošiach a nesú názov Sněžka Sherpa Cup.

Za viac než stáročia svojej existencie prešlo povolanie horského nosiča mnohými zmenami. Od príležitostného sezónneho zamestnania k profesionálnemu, až do podôb, v akých sa odohráva dnes.

Po profesionálnych nosičoch prelomu 19. a 20. storočia prišla koncom 50. rokov nová generácia, pre ktorú je toto povolanie aj únikom do odlišného prostredia, a nachádza v ňom samotu a slobodu.

Dnes so sebou nesie aj možnosť sebazdokonaľovania, horolezeckého tréningu, doplnkových športov či už spomínaného obdivu zo strany turistov. Jedno ale zostáva stále rovnaké – veľká výzva a drina stúpania.